Goichi Suda, skôr známy pod svojim pseudonymom Suda51, je už dnes jednou z japonských celebrít videoherného biznisu a zároveň jeden z najunikátnejších herných tvorcov, ktorého rukopis sa jasne nesie sériou No More Heroes (ktorej ďalšia časť pre Switch nás čaká budúci rok), ale tiež hrami, ako napríklad Shadows of The Damned, Lollipop Chainsaw, Killer is Dead a ďalšími. Do roku 2005 ho však poznali najmä hráči v Japonsku, aj keď tvorí hry už od éry SNES. Vtedy sa však stalo niečo nečakané. Priniesol titul tak odvážny a podivný, až sa z neho stal kult a jeho vystrelil medzi vývojársku elitu.

Týmto titulom bol naozaj unikátny počin Killer7, ktorý toho ponúka naozaj veľa v každom ohľade. Či už je to netradičný žánrový mix, na ktorom je vystavaná hrateľnosť, alebo aj príbeh, z ktorého sa vám zatočí hlava a ak čo i len chvíľku nebudete dávať pozor, môžete sa v ňom stratiť. Toto je totiž japonská tvorba v najlepšej forme. Ak si myslíte, že Kojimov Metal Gear Solid je zamotaný, ešte ste sa nepokúšali rozmotať Killer7. Tu sa skáče v čase aj priestore, samozrejme aj medzi postavami. Niečo je realita, niečo iné zas alegória. A vlastne v mnohých momentoch ani len nebudete tušiť, čo je skutočné a čo nie.

Pritom je to práve príbeh Killer7, ktorý je tým, čo vás tu bude držať. Alebo vás odradí. Až by sa mohlo zdať, že si hráči ku hre dokážu vytvoriť len výrazne ambivalentný vzťah. Buď ju budete milovať, alebo nenávidieť. Buď sa do nej vďaka príbehu zamilujete, alebo vám bude pripadať až tak obskurný, že hru dáte bokom a už sa k nej nevrátite. Lebo kým niektoré aspekty hry môžu časom nepekne zostarnúť, príbeh je vždy nadčasový a ak je napísaný dobre (čo tento podľa mňa jednoznačne je), ani zub času z neho nič nenahlodá. Killer7 je 13 rokoch späť v podobe remasterovanej verzie pre PC a ak ste s hrou nemali tú česť v minulosti na PS2 a GameCube, čaká vás netradičná jazda.

V tejto recenzii budem naozaj veľmi často opakovať príbeh. Ak ste hru hrali, asi viete prečo. A možno ste si to dali dokopy už aj z tých pár riadkov vyššie. Okrem toho je ale aj naozaj veľmi silný. Je o živote a je o smrti. Najmä o smrti. Veľakrát za ňou stojíte vy. A veľakrát stojí ona za vami. Je tiež o večnom súboji. Dvoch rivalov, ale vlastne aj dvoch priateľov. Je im súdené sa vždy stretnúť, každý so svojimi pešiakmi na šachovnici, vy patríte medzi nich, no a uvrhnú svet okolo seba do chaosu. Je o terorizme. Je to tiež politický thriller. O súboji medzi východom a západom. O mocenskom boji v rámci jednej krajiny. Je naozaj o mnohom.

Až sa budete sami seba pýtať, či si herný príbeh v Killer7 sami nadinterpretujete a hľadáte tam niečo, čo tam ani nie je, alebo tam to všetko autori naozaj zakomponovali. A čo ak vám aj tak ešte niektoré motívy uchádzajú? Sú tu také, ktoré sú zrejmé na prvú signálnu. Sú tu však aj také, ktoré musíte hľadať. Niektoré časti príbehu sa vám odkrývajú v dialógoch, iné v prestrihových scénach (tie v anime štýle sú stále krásne, ale preboha, prečo musia byť v tom archaickom rozlíšení?!), no a sú tu aj také, ktoré vám prinesie vták, ktorý si sadne na vaše plece, ak ho v hre objavíte. Doslova. Veľa postáv, veľa motívov, veľa možností, no stále je to niečo, čo hru ťahá do parádnych výšin. Ak ste na takéto divné a nejednoznačné zamotané príbehy, v ktorých sa môže skrývať viac než sa na prvý pohľad zdá.

Ale pozor. Ak si vás samotný príbeh až tak nezíska, môže nastať veľký problém a razom sa z jednej japonskej chuťovky môže stať niečo, na čo by ste možno najradšej zabudli. Suda nepísal bežný príbeh a rovnako ani nedizajnoval bežnú hru, v ktorej by ste mali nejakú jasne danú žánrovú škatuľku. Je a aj nie je to akcia. Je a aj nie je to adventúra. Sú tu veľmi jednoduché RPG elementy. No a je tu tiež veľa on-rail hrania, no taktiež hra neznesie prirovnanie k House of The Dead, Virtua Cop a iným klasikám tohto automatového žánru. Ťažko sa to opisuje, ťažko sa v tom orientuje a naozaj ťažko sa na to aj zvyká.

Sme totiž v dobe 13 rokov po pôvodnom vydaní, niektoré veci už fungujú inač a kým v ére PS2 sa slovné spojenie „konzolový port“ jasne spájalo s negatívnymi konotáciami, dnes už sme si zvykli na to, že technologicky môže byť takýto port síce pokazený, ale aspoň rozhraním a používateľským zážitkom to nie je ako jazda na saniach v lete. No vtedy to bolo trošku naopak a ešte skôr, ako sa dostanem k popisu hrateľnosti ako takej, si musím zanadávať práve na portovanie tejto konzolovej klasiky pre PC.

Remaster ako taký nie je zlý, len jeho autori pravdepodobne nikdy nevideli počítač. A ak aj áno, nikdy si nevšimli, že na ňom zvykneme hrávať s perifériami, akými sú myš a klávesnica. Hovoríte si, že sa tu strieľa z klasickej first person perspektívy? Super! Veď už viac ako dve desaťročia máme nejaký úzus o používaní myši pri takejto hrateľnosti. No tu neplatí. Nie tak úplne. A nezvyknete si na tie alternácie niečoho, čo už roky poznáte v príjemnejšej a intuitívnejšej podobe. Tak radšej beriete do ruky gamepad, ale aj pri ňom si treba zvykať, že sa nepoužíva tak, ako sme dnes zvyknutí. Takže páni autori, s troškou snahy pri modernizácii ovládacej schémy by ste hráčom uľahčili vnorenie sa do vášho unikátneho sveta, ak by nemuseli zbytočne zomierať kvôli tomu, že si práve nevedia spomenúť, ako sa to vlastne strieľa.

Takže áno, strieľa sa tu. Taktiež sa tu veľa chodí. Nechodíte tu ako v tradičnej akčnej adventúre. Chodíte skôr v tom on-rail štýle, kedy môžete ísť len dopredu, alebo sa otočiť a potom kráčať za nosom. Takto chodíte až kým neprídete ku križovatke, kde vám dá hra na výber cestu, ktorou sa môžete vybrať. Levely sa stávajú zložitejšie a tu a tam sa v nich budete aj vracať, lebo niekde niečo zoberiete, inde vyriešite hádanku a otvoríte si cestu tam, kde to predtým bolo zatarasené. Pomedzi to aj veľa bojujete, keď sa dostanete na miesta, kde započujete diabolský smiech. Vtedy musíte zbystriť pozornosť, zastaviť sa, vytiahnuť zbraň, oskenovať okolie a trafiť nepriateľa. Ideálne priamo do slabého bodu, ktorý vám skenovanie odhalí. Časom to musíte robiť rýchlejšie, presnejšie, smrteľnejšie, keďže sa nepriatelia stávajú silnejší, náročnejší, zaujímavejší a aj podivnejší.

Killer7 má hneď v názve „jednotku“, ktorú preberiete. Je to sedem zabijakov, každý s unikátnymi schopnosťami a unikátnou zbraňou, aby ste mohli jednak rôznymi spôsobmi likvidovať nepriateľov, alebo prekonávať rôznorodé prekážky. Niekto dokáže otvárať zámky, iný odhaľovať skryté cesty, ďalší likvidovať aj ťažké prekážky a podobne. Každý tu má pritom svoje miesto a ak si ich sprístupníte, môžete medzi nimi ľubovoľne prepínať. Ak žijú. Ak vám niektorého z nich zabijú, je na čase povolať Garciana, aby pozbieral to, čo z predchádzajúcej postavy zostalo, a vdýchol tomu späť život. Pomôcť si môžete aj levelovaním vďaka krvi, ktorú z nepriateľov zbierate, no to je naozaj len pomerne okrajový element hry.

Neprekáža mi na hre to, ako sa hrá. Je to netradičné, pôsobí to nesúrodo, no je to zaujímavé. Ak vás teda chytí príbeh a vďaka nemu sa odhodláte osvojiť si takúto hrateľnosť a ovládanie. Prekáža mi to, že aj keď sú súboje s bossmi naprieč tými desiatimi pasážami hry vždy iné a nápadité (občas vám to možno nepripadá ani ako súboj), tak samotné levely pred tým začnú byť už pomerne skoro veľmi schematické. Príď niekam, zabíjaj démonov, vyrieš hádanku, nájdi vďaka tomu niečo, čo ti otvorí cestu ďalej a hudú na bossa. Toto sa opakuje stále. V nových kulisách, s novou porciou príbehu a s proti novým nepriateľom, ale vlastne je to stále to isté. Ťažko sa mi to akceptovalo kedysi, ťažko sa mi to akceptuje aj teraz.

Ale aj tak, táto hra bola niečo. A stále aj je niečo. Otázne je to, či vám toto niečo sadne. Ak áno, užijete si netradičný, no skvelý príbeh. A tiež netradičnú, no zaujímavú hrateľnosť, ktorá stojí na netradičnej akcii a netradičnom adventúrení. Aj tak sa ale budete musieť preniesť cez niektoré jej nedostatky. Niektoré pribudli vekom, iné tu boli vtedy a sú tu aj teraz. Našťastie ale medzi ne nepatrí grafika a zvuk. Nadčasový vizuál je niečo, vďaka čomu sa hra aj dnes veľmi slušne drží. Skvelá je tiež hudba, dokonca dabing je veľmi dobrý, ak nerátame časté mumlanie postáv priamo počas hrania, kedy hra typicky japonsky dala bežný dabing bokom. Z celkového pohľadu hra v skúške časom obstála a dnes si ju možno budete vážiť viac ako v minulosti, lebo podivných a odvážnych hier vzniká menej. No tie chyby stále veľmi zamrzia.