Recenzia na knihu: Brány Skeldalu 4 - Skeldal

Mladší hráči možno nebudú poznať legendárne Brány Skeldalu, ktoré v roku 1998 znamenali na lokálnom hernom rybníku veľmi veľa a poznal ich azda každý hráč. Prvý diel bol prelomový, aj keď z globálneho hľadiska išlo o zastaralý titul, ktorý vo svete nemal príliš čo ponúknuť. Ide o číry fantasy žáner so všetkým klišé, ktoré sa v ňom nachádza. V počítačovej hre to vtedy nevadilo, lenže od knižného spracovania by som čakal viac. Paradoxne najlepšie sa mi čítali dve knihy, ktoré boli viac popisné a vychádzali z počítačovej hry.

Prvý diel, Legenda o Rovenu, bol úvodom a slúži ako prequel k hlavným udalostiam. Mal veľa slabých chvíľok a práve tieto isté slabé časti má aj záver s názvom Skeldal. Putovanie hrdinov je síce stále vtipné, ako je u autora zvykom – postavy majú prehnaný prednes, „hláškujú“ a snažia sa byť za každú cenu zaujímavé. Niekedy až natoľko, že sa posun príbehu deje veľmi pomaly a vlastne prešľapuje na mieste. To, čo v počítačovej hre trvá pár okamihov, vo filme by bol jeden záber – tu je na niekoľko strán a, popravde, je to veľmi únavné. Akoby sa autor snažil dostať do iného žánru, ale zostáva stále v takzvanej brakovej literatúre. To nie je nutne zápor, ale z tak plytkého príbehu sa nedá vyčarovať príliš – aj keď kúzli sa tu teda požehnane. Prostredné diely, predovšetkým tretí diel fungoval asi práve preto, lebo vychádzal z počítačových hier a hluchých miest bolo pomenej a dej odsýpal lepším tempom.

Titul Skeldal je unikátny tým, že autor hry spracoval knižne svoju predlohu. Ide o svetový unikát. Zároveň je evidentné, že autor má znalosť českého jazyka na výbornej úrovni a po štylistickej a gramatickej stránke veľa vytknúť nejde (ak vôbec). Pre fanúšikov sveta môže ísť o povinnosť a nebojím sa povedať, že je to príbehovo vyspelejšie než pôvodné hry. Stále to však ostáva na úrovni fantasy, ktorých sú mraky a ničím výnimočným nevybočuje z radu. Dej je, ako som už naznačil, plný klišé a naozaj ničím neprekvapí. Snáď len vtipnými situáciami a drobnými narušeniami žánru, kde si autor vlastne robí z neho srandu. Za všetko hovorí, že na získanie many je nutný sex, tak čarodejnica chce spať s viacerými naraz. Alebo pojednávanie dvoch postáv o nesprávnom charakterizovaní slova nemŕtvy pre oživenú mŕtvolu.

Jindřich Rohlík vytvoril vcelku sympatické postavy, ktoré spĺňajú svoje šablóny do poslednej bodky. Niektoré si zamilujete, iné si ani nevšimnete. Buď dostávajú menej priestoru, alebo sú absolútne zbytočné. Takisto sa tu objavuje postava barda, ktorý sa volá Zpevalek a popravde, keby bol členom party taký hlupák, tak by som ho v krčme vymenil za pohár piva. Čo je dobrá vizitka pre autora, pretože vytvoril postavu, ku ktorej čitateľ môže cítiť antipatiu. Dobrá kniha je taká, do ktorej sa vnoríte a kde vám záleží na postavách a ich konaní.

Knižný titul odporúčam len tým, ktorí už prečítali predošlé časti. V tých hrdinovia navštívili už Les dryád, Labyrint zpívajících vod či Bílou věž a mnoho ďalších lokalít – všetky len preto, aby sa dostali do finále, odhalili tajomstvo a zachránili svet. Pre tých, ktorým sa páčili hry, tak začnite prvým dielom. Oproti hrám sú svety v knihe veľkolepejšie, stránky papierov nie sú obmedzené na polygóny a veľkosť hardisku. Takže lokality sú plné fantázie, veľkých miest, priestorov, mesta plného veží a zvonov a o počte nepriateľov ani nehovoriac. Koho titul vtiahne, ten sa ponorí do obrovského sveta. Žiaľ, ako som už spomenul, pomalé plynutie príbehu a zložité opisy či zbytočne dlhé myšlienkové pochody postáv bránia zahĺbeniu sa a skôr popierajú svoj účel.

Názov: Brány Skeldalu 4 - Skeldal
Autor: Jindřich Rohlík
Vydavateľstvo: Straky na vrbě
Počet strán: 348