Kombinácia detektívnej adventúry a známej osobnosti z pera oceňovanej autorky kriminálnych prípadov sa osvedčila pred dvomi rokmi (The First Cases). Pokračovanie nového dobrodružstva belgického detektíva s nezameniteľnými fúzikmi je na svete a znovu môžeme konštatovať, že séria s mladým Hercule Poirotom v hlavnej úlohe má svoje miesto na poličke milovníkov príbehových hier.

Do dokonalosti má Agatha Christie – Hercule Poirot: The London Case síce ďaleko a Sherlock Holmes od Frogwares sa na svojho soka pozerá z úctivej vzdialenosti, avšak dielku od Škótov z Blazing Griffin sa nedá uprieť snaha. Vy sa od vyšetrovania, ktoré sa ako vždy riadne zamotá, nebudete vedieť odtrhnúť až do jeho rozlúsknutia. Pritom má The London Case viac neduhov, než by sme možno chceli. Zamrzí to o to viac, že nad hrou drží otcovskú/vydavateľskú ruku Microids, ktorý to s adventúrami stále vie – viď posledný výlet s Kate Walker.

Zápletka sa zauzľuje postupne a nič nenasvedčuje tomu, že by plavba loďou do Londýna mala dopadnúť inak než pokojne. Poirot sa na lodi zoznámi s niekoľkými postavami pri vyšetrovaní na oko banálneho prípadu strateného puzdra na cigarety. Nechýba medzi nimi ani Hastings v roli poistného agenta a budúceho Poirotovho pomocníka. Spoločne si sadnú už len tým, aký majú odlišný pohľad na vec a, samozrejme, neprídeme ani o doťahovanie sa medzi nimi. Úlohou známeho detektíva je dohliadnuť na prevoz umeleckého diela (obraz Kajúcnej Magdalény) do múzea, kde bude vystavené na obdiv.

Všetko prebieha na oko hladko, až do momentu uzavretej prezentácie, kedy pri slávnostnom odhalení niekoľko vyvolených pozerá na holú stenu. Niekto obraz ukradol. Tradičná schéma uzavretého spoločenstva, medzi ktorého členmi musí byť určite zlodej, ničím neprekvapí. Poirot tak s noblesou sebe vlastnou roztáča koleso klasického vypočúvania svedkov, hľadania stôp, analyzovania dôležitých informácií a spájania dôležitých indícií. Každá postava pred vami niečo skrýva a môže mať prsty namočené v krádeži.

Aby to nebolo všetko, jedna z podozrivých postáv zomrie – spočiatku to vyzerá na nehodu, no nebol by to Poirot, aby napokon neprišiel na to, že za smrťou možno stojí niekto úplne iný. Alebo to bola napokon skutočne len nešťastná nehoda? Záverečné odhalenie pred anglickým komisárom si drží vysokú úroveň na to, aby ste 6-7 hodín potrebných k dohraniu nepovažovali za úplne premárnenú. Hoci krátku, čo určite zamrzí, pretože sa do hrania konečne dostávate a zrazu príde ukončenie.

Napriek tomu, že sme mali k dispozícii novinársku verziu niekoľko týždňov pred vydaním, v ktorej bolo hneď niekoľko nedostatkov, musíme hneď z kraja kladne hodnotiť technický stav hry. Nepadá to, nemrzne to, nie sú tu do oči bijúce chyby a technické problémy. Dnes pomaly zázrak. Občas sa nám Poirot síce zasekol a bolo lepšie ho k aktívnemu predmetu doviesť ručne (pre ovládanie je preto možno lepší gamepad, hoci sa to dá pohodlne aj klávesnicou, myšou či kombináciou oboch), inokedy bol dabing tichší oproti iným dialógom (predovšetkým pri Poirotových monológoch a vysvetľovaní a dedukciách). Ale inak je izometrické adventúrenie pokojné a pohodové. A hlavne vy dostanete do rúk vyladenejšiu verziu.

Na obrázkoch či videách vidíte, že postavu Poirota sledujeme v uzavretých lokáciách, pričom scénou je možné rotovať, aby ste videli pred kamerou ukryté objekty. Môže to na vás pôsobiť nemotorne, nakoľko je otáčanie možné len po 90 stupňoch, avšak celé to akoby zapadá do pohodového, pokojného tempa hry a precízneho Poirotovho vyšetrovania. Čo nás hnevalo viac, je fakt, že Poirot nebehá, nefunguje dvojklik na instantný presun. Presúva sa pomaly, noblesne. V momente, kedy sa zaseknete a netušíte, čo máte robiť, by ste ho najradšej hnali s bičom v ruke.

„Pobehujete“ po niekoľkých miestach, skúšate klikať na predmety, či sa niečo nezmenilo, neotvorila sa nová linka v rozhovoroch s postavami, hľadáte, kde vám unikla dôležitá stopa. A možno stačilo otočiť kamerou. Stane sa to minimálne, postup je striktne logický a lineárny. Podobné extempore dávame za vinu vlastnej nepozornosti – no ak sa to stane aj vám, budete detektíva preklínať. Pri spájaní dôležitých stôp v tzv. Mindmaps sa občas zapotíte, pretože stôp je mnoho, avšak spojíte ich len maximálne tretinu a ostatné sú pre prípad nepodstatné fakty. Rovnako pri Timeline, kde na časovej osi dávate do súvislostí prítomnosť postáv na scéne medzi dôležitými udalosťami.

Technické spracovanie je podarené a dostatočné – pre žáner detektívky v izometrickom prevedení. O dych vyrážajúci vizuál tu skutočne nejde a vadiť vám možno bude len to, že sú všetky miesta mŕtve a bez pohybu či animácie. Okrem chôdze hrdinu. V hre, kde ide predovšetkým o príbeh nedávame dôraz na technické spracovanie, ale čakali sme možno trochu viac. Potom The Awakened vyzerá ako z iného sveta, no The London Case zaostáva aj za The World Before či nie príliš podareným Broken Pieces. A to všetko pre možnosť rotácie a špecifickej kamery. Nevadilo nám to, ale do plusov grafiku nedáme.

Najpodstatnejšie je, ako sa nový prípad Hercule Poirota hrá. Na to máme jednoduchú odpoveď: ľahko, pohodovo, bavilo nás to. Niekedy sú rozhovory až príliš kvetnaté a zdĺhavé, to však k belgickému elegánovi patrí. Nemôžete sa nikde pomýliť, predmetov k použitiu je tak do desať a ich manipulácia je evidentná. Pri otváraní sejfov sa pomôcky k číselným či znakovým kombináciám objavia neďaleko. Ono skúšanie všetkého možného ani neprichádza do úvahy, pretože Poirot musí každý nezdar okomentovať.

Agatha Christie – Hercule Poirot: The London Case je podarená detektívka. Lineárna, pomerne krátka, technicky nezaujímavá. Stále však máme pred sebou prípad, ktorého rozlúsknutie stojí za to a celkovo deväť kapitol si radi rozdelíte na niekoľko dní, aby ste za pár večerov odhalili vraha, zlodeja, pohrdnutých milencov, vypočítavých a chladnokrvných politikov – no skrátka tradičná zápletka, v ktorej chýba už iba záhradník. The London Case je poctivá, aj keď trošku jednoduchšia detektívka. Nič viac a nič menej.