Haj-hóóo, a-hóóóoj,
Haj-hóóo, a-hóóóoj,
hóów, ku-va, ku-va,
o-vo-cie do me-sta priš-lo.

dži-mi, dži-mi,
ce-lý bez se-ba je,
ňuj, ňuj, ňuj, ňuj, ňááá,
Mu-i, Mu-i, už, traf-ku mááá.

Upozornenie: táto recenzia bude veľmi krátka, pretože sa gúľa z kopca. Za zranenia, prípadne fľaky na bielom oblečení neručíme!

Drahí bratia a sestry. Buďme úprimní. Na tento deň sme čakali mnoho dlhých dní. Zima pominula a slnko začalo vysielať veselé signály. Oči sa kučeravia, farby prehovárajú rečou teplej palety, úsmevy sú biele a šťastný jasot zalieva kvetinovú lúku. Radostné výkriky a spev ružových motýlikov sa mieša s jemným hladkaním stromov, plných ovocia. Splyňme s touto symfóniou v jedno a nasýťme sa šťavnatými plodmi. Všetci sme guľatí, tak sa gúľajme. Sme rôsolovití, pojedajme plody šťastia a množme sa. A nezabudnite spievať: „ku-va, ňuj, ňuj, k-de je te-n Mu-i-Mu-i!“

Predstavte si, že ste sáčok plný vody. (Farbu si môžete v mysli zmeniť, ja odporúčam žlto-oranžovú.) A teraz sa skúste pomalými pohybmi zľava doprava rozkmásať ako strom vo vetre. Cítite to? Nie? Skúsme to inak. Vyberte si vhodnú a mierne zvlnenú plochu (pre odvážnych môžu byť aj schody). Rozložte na nej rovnomerne rôzne prezreté exotické ovocie (nie ananás). Predtým, než si predstavíte, že ste želatína (farba vo vašej réžii), pustite si Slnečný orchester a započúvajte sa. Zaujmite polohu bábätko (sadnite si , kolená k sebe a k brade) a začnite sa pomaly kotúľať. Cítite to? Ani ten rozpučený pomaranč na chrbte a rozotrený banán na líci?

Gúľajme sa, gúľajme, sťa dve... ,dve veselé želatínky? Nech (nás) guličky šteklia steblá mäkkej trávičky.

Napíš tam, že je to úlet a že je to pecka. Keby som počúvol slová infikovaných touto neuveriteľnou zábavkou (samozrejme, že pôvodom z Japonska), tak by ste tu namiesto gymnastiky a hodiny spevu našli: „Ideálna chvíľa na rozmýšlanie o kúpe PSP.“ alebo „Vy to ešte nemáte?“ LocoRoco vyvoláva úsmev a rozdáva radosť na všetky smery. Obvykle to funguje nasledovne. Najprv je to nechcené odmietanie, potom je to úsmev (aj nad svojou blbosťou, že prečo chcete hru ovládať pohybom tela namiesto dvoch tlačítok). A kedy viete, že je človek úspešne nakazený? Keď zo seba robí naschvál idiota a hlasným smiechom sa s PSP-čkom hojdá na stoličke, alebo keď si spieva nahlas nepochopiteľnú pieseň, z ktorej zaregistrujete iba, va-jóóóo, va-jóóóóo.

Ktohovie, čo je za tým. Či široký potmehúdsky úsmev hlavných hrdinov – želatínových ovocníčkov LocoRoco, mäkké stebielka, štekliace zospodu guličky, alebo unikajúce výpary páliacej sa trávičky z domčekov večne veselých Mui Muiov. LocoRoco je bláznivým derivátom hopsačky s nezastaviteľnou hrateľnosťou. Ak raz dáte do pohybu guličku, už ju nezastavíte. Na mieste neobsedí, neustále sa pohybuje, skáče a navyše, keď nič nerobíte, tak sa v detailnom zábere nechutne uškŕňa a niečo si spieva. Užíva si a vy si užijete s touto hrou rovnako.

LocoRoco vás neustále udržuje v pohybe a vám neostáva nič iné, len reagovať. Tak, ako je primitívny koncept, je aj primitívne ovládanie. Guličku máte doslova pod palcom, ale keďže ju neovládate priamo, musíte do hry zapojiť aj oba ukazováky. Ovocníčkovia sa kotúľajú pri nakláňaní povrchu, na ktorom stoja. Na to slúžia predné shifty L a R. Čím viac je naklonená plocha, tým sa gulička rýchlejšie kotúľa. Ono by to asi nebola až tak veľká zábava, keby ste zdolávali trávnaté plochy a na nich sa pásli ovocím. Preto je povrch značne členitý a posiaty rôznymi výzvami a prekážkami.

Avšak ani tu LocoRoco neprekvapí zložitosťou. Po väčšine vám stačí zatlačiť oba shitfy naraz (L + R), čo zapríčiní, že guličku donútite vyskočiť. A tým je prekážka zdolaná. A tak sa kotúľate ďalej, tu preskočíte ostne, tam zase výskokom zneškodníte lietajúci špinavý oblak, papáte ovocie, narastáte na objeme, až nakoniec prídete do úzkeho lievika a gulička sa nie a nie scvrknúť. Čím viac zožeriete plodov z kríkov, tým je gulička pochopiteľne väčšia. Pomalšie sa rozbieha, vo vzduchu sa viacej vlní a váha ju stále viac ťahá k zemi. Tučná LocoRoco sa ale neprešmykne cez úzke prechody, či žľaby. Vtedy prichádza k slovu tlačítko „O“. Zásah bleskom spôsobí, že sa rozpadne na malé „základné“ guličky (ich počet je adekvátny počtu skonzumovaného ovocia) a tie sa už úzkym kanálom kotúľajú ďalej. Po zdolaní tunelu stačí držať zatlačené tlačítko „O“ a z malých guličiek sa stane veľká LocoRoco.

Hľadá sa Mui mui?

Vďaka svojej primitívnosti stačí zopár sekúnd a základný princíp pochopí každý. Potom to už ide, ako sa hovorí, z kopca samé. Kotúľate sa desiatkami levelov, požierate všetko, čo príde do cesty a objavujete. Zvláštnu pozornosť si okrem hravej jednoduchosti zaslúži dizajn jednotlivých úrovní. Každá je svojím spôsobom originálna napriek faktu, že stále len nakláňate povrch a skáčete. Tieto dva úkony ovplyvňujú rôzne kolotoče, točiace sa kvety, hýbajúce sa stonky, vzdušné víry, plošinky s lepivým efektom, mechanizmy aktivované váhou, ale aj meniace sa prostredia.

Pri každej hre objavíte vždy niečo nové a dokonca aj v leveloch, kde si myslíte, že ste všetko vyžrali. Levely sú posiate tajnými miestnosťami s dobrotami, ktoré zakrývajú falošné steny, a k mnohým bonusom sa dostanete iba v prípade, že gulička patrične narástla na objeme. Objavovať sa skutočne oplatí a ak máte pozorné oko, vášmu pohľadu neunikne narušená línia stropu či podozrivo umiestnený kvet pri strmej stene, kde sa zaručene skrýva tajná miestnosť. Spievanie oblakom alebo prebúdzanie piesňou záhadných človiečikov Mui Mui môže síce znieť riadne infantilne, odmena v podobe novej časti do Loco domčeka, odomknutie novej strelenej minihry alebo piesne, rozhodne za to stojí.

Loco domček predstavuje akýsi editor jednej úrovne, do ktorej si môžete nahádzať odomknuté dielce od výmyslu sveta. Až na tomto mieste zistíte, akú špičkovú prácu odviedli dizajnéri hry a testeri, pretože vášmu postavenému labyrintu bude vždy niečo chýbať a nebude nikdy podľa vašich predstáv. Hotové výtvory môžete poslať kamarátom cez Wi-Fi.

Šum čoho?

Jedinečná hra potrebuje jedinečný vizuál a jedinečnú hudbu, najlepšie takú, na ktorú sa nezabúda. Dala by sa popísať ako Šum svistu skrížený s európskym folkom a japonským jazzom. Songy sú naspievané hatlaninou, ktorej doterajší majster Terry Taylor (soundtrack z Neverhoodu), môže len uznanlivo prikyvovať a sú neskutočne nákazlivé (môžete vyskúšať). S LocoRoco si budete spievať pri prechádzaní ľadového sveta, hustého lesa, pri lezení na stavebné bloky, či v žalúdku obrovskej príšery. Svet LocoRoco vás svojou bláznivosťou jednoducho pohltí.

Vďaka jednoduchej, plochej, ale veselej grafike, uletenej hudbe a hravému dizajnu sa z LocoRoco stáva hra, okamžite identifikovateľná s handheldom PSP. Táto platforma čakala presne na tento druh hry; na hru s bezkonkurenčnou originalitou, dlhotrvajúcou hrateľnosťou, ktorá nefrustruje, ale zabáva kedykoľvek. LocoRoco je kvalita bez kompromisov, tak sa okamžite rozkotúľajte do najbližšieho obchodu!