Ak patríte medzi fanúšikov sci-fi literatúry, určite poznáte poľského autora Stanisława Lema. Kultový spisovateľ svoju tvorbu postavil na filozofických prvkoch. Nabádal čitateľov k premýšľaniu a na rozdiel od dnešnej produkcie, v ktorej musíte aspoň raz zastrčiť svoj bolter hlboko do zadnice chápadlovitého aliena, sa Lemove príbehy odohrávali skôr v komornejšom prostredí hard sci-fi s dôrazom na vysvetliteľné fyzikálne zákony. Žiadne pompézne výbuchy, medzigalaktické konflikty alebo záchrana ľudstva. A práve toto sú dôvody, pre ktoré je spracovanie Lemových príbehov náročné a neúspešné. Ani Solaris nebola žiadna výhra, podarí sa to Nepremožiteľnému vo virtuálnej podobe?

Poľskí vývojári zo Starward Industries zobrali svoje národné zlato, babrali sa s ním niekoľko dlhých rokov, tľapli si s 11 bit Studios (This War of Mine, Frostpunk), ktorí im The Invincible vydávajú (podobne ako iné podarené kúsky od nezávislých vývojárov ako Moonlighter, Beat Cop, Children of Morta alebo South of the Circle) a výsledok máme tu. Walking simulátor, ktorý jednu polovicu hernej obce uspí a druhá bude od nadšenia skákať až po strop. Ale až potom, ako si vypijú kávičku rozjímajúc nad krásami pustej planéty Regis III, na ktorej sa príbeh The Invincible odohráva.

Ak očakávate niečo iné ako chodenie nosom stále dopredu a množstva dialógov, čakajte ďalej, no nič iné ako lineárnu cestu za vyvrcholením príbehu nedostanete. Máme tu hneď niekoľko koncov, ku ktorým vedú odlišné cesty, pričom výhybku prehadzujete výrazne až v druhej polovici hry. Jediné, čo sa od vás ako hráča očakáva, je aby ste išli tamto dopredu, maximálne si pomôžete mapkou, ktorá vám ukáže smer, hoci niekedy mierne zmätočne. A keď tam prídete, niečo postláčate alebo nájdete predmet potrebný k postupu ďalej. No a do toho, samozrejme,musíte viesť siahodlhé dialógy, pričom v niektorých prípadoch musíte zareagovať promptne (na konkrétnu situáciu alebo pri voľbe jednej z odpovedí) vzhľadom na ubiehajúci čas voľby.

V prípade znalosti knižnej predlohy máte bod k dobru, avšak nie je to nutnosťou pri odhaľovaní tajomstva krutej planéty. Hra The Invincible vychádza z knihy, inšpiruje sa ňou, nekopíruje zápletku, ale ju skôr vhodne dopĺňa a vysvetľuje. Ide o najlepšiu možnú cestu ako rozpovedať príbeh plný prekvapení a odhalení. Práve príbeh je jedným z ťahúňov a ak by bolo nutné ho charakterizovať jediným slovom, bolo by to inteligentný. Síce s tu a tam troškou klišé, avšak samotné podanie zápletky je prirodzené, pokojné a tým pádom uveriteľné.

Hlavnou hrdinkou je Yasna, astronautka so zameraním na biológiu, ktorá sa ako člen tímu Dragonfly preberá na neznámej planéte. Musela to byť riadna party. Samozrejme si nič nepamätá, netuší ako sa sem dostala a prečo je úplne sama, kde sú jej kolegovia. To, že Regis III je len nehostinnou, púštnou planétou, na ktorej nie je možné, aby existoval život, je len naivnou myšlienkou. Yasna sa v prvom rade musí dostať do kempu, v ktorom začne odhaľovať prostredníctvom flashbackov čriepky minulosti, pátra po členoch posádky a spoločne s veliteľom na vysielačke sa pomalými krokmi snaží dostať preč z tohto krutého, mŕtveho sveta.

Prezrádzať o čosi viac, než by bolo potrebné na nabudenie potenciálnych hráčov, je nesmierne náročné. Preto vedzte, že sa do deja zamotá už klasicky hrabivá korporácia, Yasna príde na to, prečo si nič nepamätá, nájdete tu nielen iných preživších, ale aj mimozemský život. Presne to, čo vidíte v milióne a jednom sci-fi, takže klišé sa kopí na klišé, avšak dôležité je to, ako dianie okolo vás podáte a prezentujete. Presne v týchto momentoch The Invincible bravúrne exceluje a nemá medzi podobnými hrami konkurenciu. Teda, môžeme ešte nenápadne pomrkávať na Firewatch.

Firewatch má s The Invincible viac spoločných čŕt. Osamelé chodenie tam a späť, priateľ na telefóne, minimum „tradičnej“ hrateľnosti, pohlcujúca atmosféra a príbeh. Ešte stále mám v pamäti vydanie hry od Campo Santo: nie, nechcem čakať na kód vývojárov, okamžite som si hru kúpil, zahral, dohral a napísal. A možno trochu podhodnotil, napriek tomu, že silný úvod a brilantný záver bol vyplnený občas nudnejšou vatou. The Invincible na to ide rovnako. Na začiatku pátrate po svojej minulosti a snažíte sa odhaliť tajomstvo desivej planéty. Aby ste prešli desiatky kilometrov po vlastných alebo v špeciálnom terénnom vozidle a prišli na to, že... proste ani záver nie je jednoznačný, chvalabohu ich je viac. Len Wyoming z Firewatch vymeníte za púštny Regis III.

O hraní sa nedá napísať viac než to, že stále idete rovno za nosom, respektíve jedinou možnou cestou. Otvorené prostredie je len na oko, hra vás nepustí niekam, kam nechce. Práve prechádzanie sa a kochanie sa je jednou z prioritných súčastí nasávania atmosféry. Zobrazenie Regisu III prostredníctvom Unreal enginu piatej generácie sa vydarilo. Vyzerá v skutku nádherne a je úplne jedno, či sa budete kochať na veľkej obrazovke alebo cez Steam Deck. Mŕtve prostredie s minimom interakcie a animáciami jednoducho vyzerá úžasne. Presne v týchto momentoch vás zahreje pri srdiečku, ak ste čítali knižnú predlohu: to, čo ste si doposiaľ iba predstavovali, sa vám zhmotňuje pred očami. A je to vynikajúci pocit.

Druhým dôležitým aspektom atmosféry je doba, do ktorej je dej zasadený. Alebo skôr rozprávaný. Kniha bola napísaná v roku 1964 a tomu zodpovedá aj level dizajn. Všetky prístroje sú analógové, ovládanie prostredníctvom gombíkov, páčok a otočných koliesok a technika pôsobí v dnešnej dobe až príšerne archaicky. Ak si spomeniete na Alien: Isolation, viete, koľká bije. V hre to však jednoznačne funguje a podporuje pomalú, pokojnú hrateľnosť. Nie je to žiadny speedrun, nikam sa neženiete a tých zopár akčne vypätých momentov zostáva osamotených. Väčšinu času chodíte a skúmate prostredie okolo seba. Nasávate atmosféru, premýšľate nad krutým osudom, ale aj expanziou ľudstva, symbiózou strojov a organizmov.

Aby to nebola až taká nuda a hlavná protagonistka sa nezbláznila – hoci od toho občas nemá skutočne ďaleko – má na vysielačke veliteľa, s ktorým sa mu podarí po čase spojiť. Veľmi dobre viete, že pred vami niečo tají a minimálne zo začiatku hovorí v hádankách a doslova si môžete liezť na nervy. No ide o vaše jediné spojenie s okolitým svetom, ktoré môže zabezpečiť odvoz z planéty. Možnosť voľby rôznych odpovedí postupne formuje vzťah k nadriadenému a hoci sa niektoré situácie stanú tak či tak, je postupné zblíženie nutnosťou. Ide však o čisto pracovný vzťah, žiadny románik či citové vzplanutie. Zápletke by to len ublížilo. Rôzne druhy reakcií, debaty o všetkom možnom – to formuje hrdinku ako osobnosť a Novika (veliteľ sediaci pokojne na orbite) ako rovnocenného partnera.