Na niektoré hry musíte mať konkrétnu náladu, inak ich kúzlo a kvality veľmi ťažko odhalíte a hranie sa stane skôr znudeným trápením. Firewatch je presne takým projektom a ponúka zábavu nadopovanú atmosférou, aj keď hrania tam nájdete poskromne. Zaradí sa tak vedľa Gone Home, Everybody's Gone To The Rapture a The Vanishing of Ethan Carter - špecifickým projektom so svojskou atmosférou. Hru buď budete milovať a užívať si ju, alebo naopak nenávidieť a pátrať po tom, čo na nej, preboha, vidí tá prvá skupina hráčov zaujímavé.

Firewatch sa primárne sústredí na rozprávanie príbehu, ktorý by sme v podobe knižnej novely zhltli jedným dychom. Na rozdiel od písaného slova je zážitok podporovaný nielen fantáziou čitateľa, ale aj prostredím, ktoré sa pred hráčom otvára. Je len na hráčovi či okolím preletí so zvesenou hlavou, alebo bude plnými dúškami nasávať krásy okolitej prírody a vnímať božský pokoj vôkol seba. Nazvať Firewatch walking simulátorom z vlastného pohľadu by bolo príliš zjednodušené. Už len preto, že prechádzky chráneným národným parkom sú vynikajúcim relaxom. A hlavne je na druhom konci vysielačky Delilah.

Hlavným protagonistom je Henry. Čoskoro štyridsiatnik, ktorý sa rozhodol utiecť od svojho náročného života, preč od všetkých problémov valiacich sa na jeho hlavu zo všetkých strán. Je leto 1989 a všetko, čo Henry chce, je oddych, relax, pokoj. Osobné problémy ho vytrhli zo zväzujúcej náruče manželky s vážnymi zdravotnými komplikáciami. Tých pár riadkov, ktoré vám prezradia dôvody Henryho odchodu do ústrania, je dostatočne vysvetľujúcich. Netlačia príliš na pílu, nedržia sa kŕčovito patetických nárekov nad životným osudom. Karty sú rozdané a Henry si potrebuje vyčistiť hlavu. Krajšie miesto na to, aby prišiel na iné myšlienky, si vybrať zrejme ani nemohol.

V národnom parku Shoshone vo Wyomingu (susedí so známym Yellowstonským národným parkom) je miesto nedotknuté civilizáciou. Každý ranger tu má vyhradené miesto, z ktorého pozoruje prírodu, dáva pozor na kempujúcich ľudí, stráži ich a dbá na to, aby sa nikomu nič nestalo. Ako najvážnejšie nebezpečenstvo sa javí oheň, ktorý ak sa rozšíri nesprávnym smerom, zničí nielen všetko to krásne naokolo, ale môže vám vziať i život. Vaším jediným spoločníkom bude často samota a ticho. Niekedy je táto dvojica najlepším poslucháčom a užijete si s nimi najviac zábavy. Tak ako v skutočnosti. No pokým budete čeliť banálnejším hrozbám, čaká vás zoznámenie s priateľom na telefóne.

Z dumania a užívania si prostredia vás často vytrhne iná živá duša zdieľajúca podobný osud. Na prácu požiarnej hliadky v národnom parku sa totiž nehlásia dobrovoľníci s cieľom zarobiť si, ale jednoducho preto, že si potrebujú dať vo svojej hlave niečo do poriadku alebo utekajú preč od svojich problémov a starostí. Delilah nie je vaším spoločníkom v pravom zmysle slova. Všetka komunikácia prebieha prostredníctvom vysielačiek. Ani raz ju neuvidíte, neskočíte spolu na pohárik ani nezložíte kompliment na jej krásne, zelené oči. Je o pár rokov zrelšia, no i tak v rovnakom veku a možno s rovnakým bremenom na svojich pleciach. Veľmi rýchlo si zvyknete na jej úprimnosť, náladovosť a sarkazmus. Zdieľate svoju minulosť - alebo naopak ostávate vo svojej škrupinke. Dialógy vám dávajú možnosť voľby, hoci sa napokon všetko stočí na jedinú príbehovú líniu.

To, čo robí atmosféru pútavejšou, sú samotné rozhovory. Tak bravúrne napísané dialógy nájdete len v niektorých hrách, dokonca i mnohé filmy a knihy by mohli komunikáciu medzi Henrym a Delilah závidieť. Vôbec to nie je v tom, že by bol umelecký prednes na vyššej úrovni - práve naopak, rozhovory sú ľudské, prirodzené, bežné. Akoby ste sa rozprávali s priateľom či partnerom. Je to nezáväzné debatovanie o obyčajných veciach, a to spôsobom absolútne obyčajným. Dialógy nemajú na sebe nalepený zbytočný balast, neboja sa pritlačiť vulgarizmom na miestach, kde ich bežne používame. Prestávky medzi slovami nie sú len trápnym tichom, ku ktorému vás núti príkaz v scenári. Zároveň nejde len o nezáživné premýšľanie nad nesmrteľnosťou chrústa, ale jednoducho obyčajný rozhovor obyčajných ľudí. Dabing je navyše skvostný, vyjadrovanie postáv prirodzené. Žiadne rapkanie naučených fráz či afektované komentovanie situácie.

Spočiatku nie je dianie v parku ničím nezvyčajné, o to viac vnímate prostredie. Okrem chodenia budete liezť po skalách, preskúmate jaskyňu, ale na všetko vám postačí bežná výbava ovládacích prvkov. Aby ste sa niekam dostali, nebudete sledovať šípku na mape alebo svietiaci bod v pozadí. Delilah vás naviguje cez vysielačku, no zároveň nevodí za ručičku. Ak vidíte v diaľke dym z táboriska, je to váš styčný bod a ako sa k nemu dostanete, je na vás. Zablúdiť sa napriek tomu v hre nedá. Verným pomocníkom je mapa s kompasom. Často dostanete jednoduché inštrukcie: nájdeš ich na sever od rieky. Aspoňže na mape vidíte miesto, kde sa práve nachádzate. V prípade, že by sa v možnostiach hry našla ponuka s vypnutím tohto ukazovateľa, náročnosť by stúpla, no o to viac by ste sa možno bavili. A blúdili a nadávali.

Pomocou mapy a kompasu sa snažíte orientovať v obmedzenom priestore. Spočiatku budete možno chodiť opačným smerom, lebo vám naozaj nik neukazuje, kam máte ísť alebo smer, ktorým sa vaša postava pozerá. Budete sa vracať späť, nadávať na zarastený chodníček, ktorý ste prehliadli. Pomocnú ruku vám podajú zakreslené poznámky na mapách, ktoré nájdete na jednotlivých stanoviskách. Okrem toho v nich uvidíte aj rôzne odkazy predchádzajúcich rangerov či iné doplnky na rozptýlenie. Ľudský faktor hre dodávajú dialógy, v ktorých si vyberiete, ako napríklad pomenuje nájdenú korytnačku alebo kontrolovaný oheň na obzore. Časom odhalíte skratky a nájdete nové miesta, kde by ste vedeli hodiny presedieť a doslova pozerať „doblba".

Načrtnúť postupne sa otvárajúcu zápletku je náročné bez toho, aby sme čokoľvek podstatné vyzradili. Lenivo napredujúci príbeh vás ale pohltí. To, čo na začiatku vyzeralo ako nevinné napomenutie vyvádzajúci mladých slečien, sa postupne zmení na paranoidné hľadanie pravdy ukrytej za veľkým plotom. Ako sme už spomenuli, jediným priateľom je na začiatku kilometre vzdialený človek. Budujete si k nemu dôveru, no zároveň netušíte či nie je zapletený do podivných udalostí dejúcich sa okolo vás. Sledovať vznikajúce puto medzi ľuďmi, ktorí majú k sebe nesmierne blízko, no v skutočnosti sú od seba vzdialení a nikdy si nepodali ani len ruku, je fascinujúce. Lenže v parku sa niečo deje, nájdete rozbité okno vo svojej veži, kde bývate (a postupne sa mení jej interiér) či iné odkazy od neznámych „iných”.

Napätie sa strhujúco nabaľuje na banálne rozprávanie a po určitých udalostiach vám dovtedy známe prostredie začne pripadať cudzie. Čo ak sa niekto skrýva za tamtou skalou alebo vás sleduje spoza stromov? Začnete sa obzerať okolo seba, každý zvuk vám začne pripadať podozrivý. Prestávate veriť vlastnému úsudku, no zároveň vás túžba po odhalení tajomstva ženie dopredu, nech za to zaplatíte akúkoľvek cenu. Udalosti naberú rýchly spád, odkryjete tajomnú minulosť parku, no podobne ako kedysi v Lost aj tentoraz je ku koncu vyrovnanie sa s osudom a samotný záver s vysvetlením pozadia mierne kŕčovitý. Netvrdíme, že zlý, no možno trochu odfláknutý.

Ak ste čítali komentáre hráčov sťažujúcich sa na celkové vyvrcholenie, ku ktorému sa dopracujete za približne päť hodín, berte ich s rezervou. Samozrejme, že by sa dalo z príbehu vyžmýkať viac, no ukončenie nám pripadalo také vystrihnuté z normálneho života, až sa nám javilo najlepšie možné. Tak ako to chodí v skutočnosti, kde vás taktiež takmer nikdy nečaká ohňostroj, fanfáry a happy end. Jediné, čo hre môžeme vytknúť, je slabšie využitie jednotlivých momentov na hlbšie rozprávanie iných mikropríbehov. Idete neustále dopredu, no všetky tie drobnosti okolo a malé odbočky dokonale dotvárajú celkovú atmosféru. A my by sme chceli vo Firewatch stráviť omnoho viac času, hoci aj banalitami. Rozšírenie alebo pokračovanie? Radšej nie.

Technické spracovanie obstálo na výbornú. Grafika nepotrebuje fotorealistický efekt, hoci v Ethanovi Carterovi či Rapture sme neprotestovali. Malebné prostredie má svoju vnútornú krásu aj napriek tomu, že je viditeľne umelé. Pracovanie s farebnými motívmi a špecifickým sfarbením okolia vyjadruje momentálnu náladu. Dabing sme už spomínali a krochkáme nad ním stále blahom, zvukov je pomerne málo (absencia zvierat robí ticho niekedy až neprirodzeným), hudba sa ozve len niekoľkokrát, avšak vždy presne vtedy, kedy má prepnúť inak lenivú atmosféru do napínavej polohy, čo sa jej aj darí.

Napriek niektorým vyššie uvedeným prešľapom sme si užili všetky prechádzky lesom, sledovanie západu či východu slnka, nočné romantizovanie nad šíriacim sa ohňom a viac vám neprezradíme. Hranie Firewatch je skvelým relaxom: stačí ak prídete po náročnom dni domov a chcete sa zasnívať, odísť preč od civilizácie, na miesto, kde sa nemusíte nikam večne ponáhľať a správať sa ako naprogramované bábky. Ale titul je stále len relaxom, nie až takou plnohodnotnou hrou. Hrateľnosť a herné prvky sú ohlodané na kosť, ale stále sa cítite ako súčasť príbehu, ktorý sami ovplyvňujete - atmosféra je taká hustá, že sa dá krájať. Firewatch nie je hra ako bežná trojáčková produkcia, skôr zážitok v krásnom prostredí, so skvelými a výborne napísanými postavami, napätím, no trochu chudobnejším obsahom a strohým ukončením.