Akustické tóny Divokého honu v podaní skupiny Percival uzatvorili ďalší ročník brnenského Game Accessu

V roku 2015 spôsobili poľskí vývojári z CD Projekt Red svojím titulom Zaklínač 3: Divoký hon doslova revolúciu, ktorá rezonuje v hráčoch aj moderných tituloch ešte dodnes. Táto dnes už viac ako 9 ročná legenda však priniesla okrem hrateľnosti inšpirujúcej vývojárov celej generácie titulov aj jedinečný a ikonický soundtrack, na ktorého spolutvorbe a nahrávaní má zásluhu práve poľská folk-metalová/akustická skupina Percival. Jadro celého projektu tvorí už viac ako 20 rokov autorské duo kreatívcov, ktorými sú Mikołaj Rybacki a Katarzyna Bromirska. A tí okrem svojej tvorby oživujúcej slovanský folklór v jedinečnom spracovaní sa po dokončení soundtracku k tretiemu Zaklínačovi aj jeho seriálovému spracovaniu rozhodli priniesť fanúšikom hier hudbu sprevádzajúcu Geralta z Rivie aj formou živých koncertov. A tak sa zrodil koncept Wild Hunt Live Show, ktorý kombinuje nielen akustické melódie hrané naživo, ale aj tance a zábery z hier, ktorými v nedeľu 2. júna ukončili aj ďalší ročník brnenskej konferencie Game Access.

O prvom z dvoch tohtoročných koncertov odohrávajúcich sa v pavilóne P Brnenského výstaviska sme sa rozpísali už v predchádzajúcom článku, a tak je na mieste opísať aj ten druhý. Už pri kontrole lístkov aj počas opáskovania sme v pozadí haly počuli dobre známe nežné ženské hlasy naháňajúce zimomriavky a na plátne zase videli hrdo premietané logo celej akcie - Percival Wild Hunt Live. Tentoraz zostalo prázdnych sedadiel skutočne iba zopár a napätie v očakávaní vystúpenia sa skutočne dalo krájať. Krátko po odbití ôsmej hodiny večernej sa reproduktormi rozozneli jednoznačne rozoznateľné pompézne tóny piesne Geralt Of Rivia, v  sprievode ktorej sa šiesti muzikanti usadili na svoje miesta a pripravili sa na zahájenie koncertu. No a akou lepšou piesňou odštartovať toto dobrodružstvo, než ikonickou skladbou The Trail, ktorá kedysi sprevádzala všetky trailery tretieho dielu.

Odkedy sa ruky členov skupiny dotkli hudobných nástrojov, ich zbesilé svišťanie po strunách či výbušné udieranie po bubnoch alebo hrdlo bežných smrteľníkov trhajúce zavíjanie sa na najbližšie dve hodiny takmer nezastavilo. Koncert bol koncipovaný tak, že väčšinu času hrali na nástroje/spievali všetci členovia Percivalu, no pri zopár skladbách si dopriali zaslúžený oddych a návštevníci sa tak kochali iba videami premietanými na obrazovke za muzikantami a tak trochu prehnane hlasnou hudbou vychádzajúcou z reproduktorov. Osobne som však dospel k názoru, že skladby prehrávané zo záznamu by boli pre zloženie skupiny kvôli ich orchestrálnejšej náture iba príliš náročné na zahranie, a tak sa zhodli na tejto alternatíve. Samozrejme, toto rozhodnutie nijako štruktúru koncertu nenarušilo a práve naopak, prinieslo dávku ozvláštňujúcej variácie do inak akustickej rozkoše.

Aen Seidhe, Silver For Monsters, Whispers Of Oxenfurt, Spikeroog, Cloak And Dagger, Drink Up, There’s More!, A Story You Won’t Believe a množstvo ďalších piesní som mal po prvýkrát možnosť počul naživo v ich akustickej podobe. Až démonicky (najmä v piesni Child Of The Elder Blood) a občas zase anjelsky (Priscilla’s Song v originálnej poľštine) znejúce vokály, bodhrán, byzantská lýra, bicie, dlhá aj obyčajná lutna, toto boli nástroje, ktorými preniesli hudobníci svet Zaklínača priamo do výstavnej haly. No a rozhodne nejestvoval krajší záver celého koncertu, ako adaptácia ikonickej piesne Lullaby Of Woe. Pomedzi vybrané piesne sa na pódiu prestriedali aj živé akty, akými boli tancujúce devy, imitátor Zaklínača zaháňajúci sa po neviditeľnej strige, kráľovský šašo žonglujúci s tyčou či dvaja v tanci súperiaci zaklínači a tak podobne. Vďaka nim dostal už aj tak nádherne odohraný koncert zase o kus živšiu atmosféru a zaslúžený standing ovation po poslednej piestni tiež rozhodne nechýbal!

Priznám sa, že na hudbu dnes už nerozlučiteľne previazanú s fantasy svetom Andrzeja Sapkowskeho som si už hodnú chvíľu nespomenul a na koncert som sa preto veľmi tešil. Dúfam, že je aj iba z môjho nadšeného opisu jasné, že poľskí virtuózi opäť nesklamali a aj ich živé predstavenia dokázali oživiť vo mne túžbu nanovo sa ponoriť do rozsiahleho, monštrami zaplaveného otvoreného sveta Severnej Ríše. Navyše priamo po koncerte sa uskutočnil meet and greet, o ktorom síce nikomu organizátori nepovedali, a tak sa väčšina návštevníkov vyparila skôr ako sa vôbec stihla skupina dostaviť na miesto fotenia. Čo bolo v záver pre mňa celkom pozitívne a aspoň som prekonal rad na podpis a záber o čosi rýchlejšie! Medzi drobné nedostatky celého koncertu by som zaradil jedine občas oslepujúce osvetlenie, nevyváženú hlasitosť medzi vopred nahranými a naživo tvorenými piesňami a možno ešte aj podivne natiahnuté zábery objavujúce sa na obrazovke za pódiom. Žiaden z týchto neduhov však nijako zásadne nenarušil jedinečný zážitok, ktorým Percival Brno rozozvučal a ja tak budem na ich návštevu ešte dlho spomínať...