Kam sa môže divák či hráč vydať po dosiahnutí okraja vesmíru, konca sveta či finálnej hry? Rovnakú otázku sme si kládli pred piatimi rokmi, keď skončila istá fáza Marvel Cinematic Universe filmom Endgame. A ako rád prirovnávam hry s filmami, FFXIV: Endwalker bol analógiou Avengers: Endgame v tom smere, že tiež ukončil jednu masívnu príbehovú líniu... a teraz prichádza otázka čo ďalej?

A Yoshi-P, aktuálne jeden z najpopulárnejších režisérov videohier dáva sčasti nečakanú odpoveď: pošleme hrdinov na dovolenku. Znie to lákavo na papieri, hoci sami vetríme, že je to azda iba zámienka na nový epický príbeh, len ho treba začať iným spôsobom. V jednom z posledných patchov Endwalker sa objavila nová osoba menom Wuk Lamat z exotického kontinentu menom Tuliyollal. Plná verzia Dawntrail konečne dáva odpovede, prečo je náš hrdina ochotný vydať sa na ďalekú cestu na západ – Wuk Lamat si hľadá totiž spoločníkov pre odyseu, resp. rituál nástupníctva. Dcéra panovníka je totiž jedným zo štyroch adeptov na trón staručkého vládcu, ktorý už potrebuje vypnúť – resp. ako dvojhlavá persóna s večne spiacou jednou z hláv tuší, že možno veľa síl mať už nebude.

Náš hrdina svetla (alias ústredná postava Warrior of Light) zoberie dvoch kamošov (Krile a Erenvilla, každý má dôvod ísť cez more), dvojičky z Old Sharlayanu (Alisaie a Alphinaud nesmú chýbať) a poď ho na nový kontinent. Do súperenia o trón sa tak vydávajú v celistvej skupine, ale ani vaša konkurencia nezaháľa a do súťaže si berie rozmanitých spoločníkov vrátane pár starých známych. Rýchlo sa ukáže, že súperenie nie je iba fyzické, takže vyťahovanie pästí na férovku v aréne, ale staručký vládca dáva za úlohu zverencom prejsť veľkú časť kontinentu – a prakticky ísť po stopách udalostí, ktoré pred 80 rokmi pri zjednotení zažil sám. Je to pekný nápad odovzdávania štafety, podpory nominantov ako spoznať svet a formovať sa situáciami.

Veľkú ságu najprv prelúskate na námestí v hlavnom meste Tural, no potom už vyrazíte do jednotlivých zón spoznať rozmanité druhy obyvateľov a plniť sedem hlavných úloh. Obyvatelia patria k rôznym rasám a ich objavovanie i chápanie je jednou zo súčastí hry. Hanu sú veľkí operenci podobní sovám a zbožňujú festival. Pelu sú národom obchodníkov, čo skoro každý dialóg vedú ako biznis. Moblini sú tiež obchodne založení, no zároveň aj vyrábajú vecičky, resp. kontrahujú si výrobcov zo sveta do svojej dedinky a vďaka nim majú čo dodávať. (Ale takí, čo od nich odpadnú či odídu, sa potom združujú na mieste menom Cracked Cistern, inak utešený tábor). Ako vidíte, kultúra a mytológia sveta sú neuveriteľne bohaté.

V tomto smere Yoshi-P plní prísľub, že nadväzuje na minulé dianie, no zároveň ho rešpektuje a rozvíja. Celá prvá polovica je o plnení úloh lokálnym ľudkom (obnoviť úrodu, chytiť alpaku, čosi vyšmeliť), do toho sa zapoja aj všelijaké intrigy a netrvá dlho, kým si účastníci rituálu nástupníctva začnú pomáhať (skôr tí slabší) alebo robiť zle. Ale do toho v povetrí čaká aj vidina konfliktu, keď sa jeden z tých súťažiacich otvorene hlási k vojnovej expanzii, čo síce imponuje pár šmelinárom (vojna = skvelý biznis), no vyvoláva obavy v ostatných obyvateľov. Pekné pletky i politické názory na aktuálne dianie.

Časť hráčov počas prvých týždňov šomralo, že skoršia časť Dawntrail je slabšia v narácii. Hm, minule išlo o osud vesmíru a zničenie sveta, do ktorého sa zapojili všetci i spriadali megaplány, teraz plníme úlohy a najväčší prísľub je azda nájdenie bájneho zlatého mesta. Ale ako to býva, dej plynie do nevídaných končín a druhá polovica razantne zvýši dramatické stávky a predsa len už bude o čomsi inom. Zámerne už neprezrádzam viac, ale ukáže sčasti odvrátenú stranu Tuliyollalu a iný prístup k niektorým momentom.

Jedna vec je spoločná takmer celý čas – vaša partia starých známych tentokrát neputuje pokope. A už mi je jasné, ako to Yoshi-P dosiahol, keď v interview naznačil, že všetko bude dané dejom. Vy budete mať po ruke aspoň duo Alisaie-Alphinaud, kým Estinien a Thancred si tu riešia inú agendu. To však neznamená, že sa s nimi občas nestretnete – ba čo viac, Estinien si dá aj pekné cvičné kolo s vládcom v aréne.

Dej, postavy a osudy sú najväčším lákadlom Dawntrail – a vo finálnom zúčtovaní nesklamú, hoci majú skôr dve odlišné polovice. Samotné nové zóny či mesto inšpirované Južnou Amerikou plní predpoklady naplno – Tural je obrovská metropola plná života, obchodníkov, tacos i kráľovským palácom, pol dňa či celý možno stráviť iba jeho mapovaním a objavovaním. A potom sa vydávame do jednotlivých zón: ako už naše preview načrtlo, Kozama’uka je naplno inšpirovaná Amazonkou a má akoby dve polovice, nižšiu obýva rasa Hanu, vyššiu Moblini a prepoja ju vodopády. Urqopacha je hornatá oblasť, tiež s dvomi časťami a prekvapením. O tých ďalších krátko – Yak T’el obsahuje očakávané cereleum jazerá i pramene, Shaaloani je vystrihnutá ako z westernu a ak ste už počuli o Solution Nine, viete, že ide o miesto s futuristickým nádychom. No opäť platí, že nechcem prezradiť jeho zakomponovanie do hry, ale je to ako päsť medzi oči po desiatkach hodín strávených vo farebných džungliach či na vysokých skalách. Zmes zón je kvalitná, hoci možno chýba niečo dych berúce ako minulý Mesiac v Endwalker...

Veľké zmeny nečakajte ani pri plnení úloh – je tu hlavná príbehová línia, ktorá ich má 100 a postupne plynú vpred. Občas sa otvorí kopa vedľajších questov, zväčša na konci určitej pasáže pred rozlúčením sa s istou dedinkou. Sú tu rýchle záťahy, kde pomáhate nájsť stratené predmety či niekoho premôcť, ale milujem tie rozpracované línie, ktoré majú aj 4-5 úloh a nádherne pracujú s vedľajšími postavami. Ako je napríklad arogantný nováčik v armáde, ktorý postupne spoznáva tradície alebo skvelý kúsok o „odrbávačovi" z Eorzea kontinentu, čo si rovno pýta príučku od domácich.

A zaujímavá línia s končiacim paktom u Moblina, ktorý pre svojho zverenca chystá rozlúčkový darček – a on vlastne tiež, vy ste sprostredkovateľom, aby všetko dopadlo. No nájde sa aj čosi uletené ako keď kukuričke pomáhate plniť žalúdky hladujúcim obyvateľom kontinentu vždy v ten správny čas. Na druhej strane, sú tu aj povinné jazdy ako sledovacie úlohy, ktoré nie sú až taká švanda, keď ich skúšate robiť aj desať ráz po sebe a nevyjde to v poslednej fáze!

Herná štruktúra rešpektuje aj klasiku v štýle, že na každom nepárnom leveli (91, 93, atď.) vás čaká bludisko a pomedzi to nejaké veľké súboje či prekvapenia. Samotné bludiská sú veľmi dobré a v tom smere sa niet čo sťažovať – akurát sa spočiatku šomralo na vyššiu obťažnosť či neznalosť techník. Áno, opäť raz nestačí iba búšiť veľké údery, ale treba riešiť inteligentné rozmiestnenie, dávať si pozor na pasce a byť v strehu. Je to náročná úloha pre tankov (ktorí schytávajú masívne údery a niekedy aj kritiku od iných), liečiteľov (boss ich rád zmastí ako prvých) a pri toľkých DPS povolaniach sa niet čomu čudovať, že táto rola sa obsadí vždy.

Bludiská využívajú klasický postup – traja bossovia a cestičky k nim, no najmä tie príbehové sú výborne vložené do kontextu i deja. Nielen ten prvý v džungli, kedy vám ku šlamastike dopomôže súper, ale hneď aj ďalší, kde čaká bájny super Valigar... a už dosť! Dizajn bludísk je fakt taký prepracovaný, že takmer každý som si doprial aj druhý či tretí raz, aby som si užil všetky nuansy.

Čo sa týka raidov - nájazdov, v čase písania recenzie zatiaľ vyšiel iba prvý – The Arcadion so štyrmi fázami. Zatiaľ prevažuje podobný názor ako pri bludiskách: štandardná verzia sa dá naučiť, ale Savage je dosť tuhá a zatiaľ sa hľadajú cesty ako najlepšie obstáť. Väčšia výzva by mohli byť Echoes of Vana’diel, nájazd pre 24 hráčov s tematikou Final Fantasy XI, no ten vyjde až pri patchi 7.1, čo môže byť cca polka novembra...

FFXIV: Dawntrail priniesol aj dve nové povolania. Zatiaľ som viac odohral s DPS maníkom s dvomi mečmi – no čím ďalej hrám, tým viac sa mi zdá, že Viper nie je taký rýchly sekač ako sa javil v preview verzii. Stále tu platí, že používate pri ňom kombá s tromi fázami, pričom tá tretia býva dosť silná, no celé tempo zaberá dosť času. Zvládať netreba iba tri fázy a rozmanité údery dookola, celkovo je ponuka široká a ukazuje sa byť užitočná najmä pre skupiny nepriateľov – viac ako pri boji proti jedinému oponentovi. Pri Viperovi sa stále dolaďuje forma aj pri neskorších patchoch a najmä 7.05 priniesol dosť obmien.

Pokiaľ ide o Pictomancera, tu stále platí, že maľovanie úderov či príprava s plátnami je graficky kúzelná – a časovo náročná. Platí to najmä pri bludiskách, že kým si Picto nachystá úder, máte čo robiť, aby ste ho obránili a nezgegol vám. Na druhej strane je to kúzelný DPS štýl a keď už zasiahne poriadnym efektným úderom, žerei HP súperovi ako lusk. Takže maľujte – a pri dvoch plátnach budete silno uberať, pri treťom skôr čarovať pomocné kúzla a obrázky.

Napokon sa treba pozastaviť pri grafike. Autori sľúbili posun vpred – platí pri veľkej časti nového obsahu, či ide o zóny, brnenia, predmety. Keď sa dostanete ku starším, už cítiť pôvodný čas výroby. Ale to platí najmä pre formálnu stránku a tých, čo budú pri PC či PS5 sledovať rozdiely. Pokiaľ sa budete sústrediť na estetickú stránku, v tom smere má Dawntrail výbornú atmosféru a opäť skvelo využité motívy.

To isté platí aj pre nezabudnuteľný atmosférický soundtrack, kde sa Masayoshi Soken opäť utrhol z reťaze a ponúka nádherné momenty – Tural má rýchly jazz, iné časti malebné motívy, nechýba akcia, ale nájde aj priestor pre melanchóliu. A neraz znie úplne inak ako čo sme počúvali 2,5 roka v Endwalker.

Vo finálnom pohľade a po 6 týždňoch hrania možno pochváliť, že Yoshi-P a jeho tím obstáli so cťou. Je tu síce vyššia miera kritiky, no zároveň si treba uvedomiť, že štart novej ságy či nadväzovanie na pôvodné udalosti si pýta zmenu tempa, nové postavy i prostredia. A to, že tempo či zápletka nesadnú každému? Chce to čas, lebo to je pre väčší obsah na mesiac-dva. Teraz príde na rad séria patchov a trvanlivosť novinky.