Napriek mojej snahe vyhnúť sa v tomto roku masívnym titulom som v už tak nabitom januári kývol na preview na najočakávanejšiu českú hru...asi celkovo najočakávanejšiu a tešil sa, že aspoň vyskúšam časť titulu, ktorý si najbližšie roky nezahrám. Vo Warhorse sa však rozhodli, že priority skúškového obdobia mi postavia na hlavu a namiesto kódu s osekaným obsahom zaslali rovno celú hru a jedna z najočakávanejších recenzií pre rok 2025 tak skončila na mojich ramenách. Neplánovaný mikro-infarkt tak nasledovalo poriadne nabité preview, krátko po ktorom ma už znova pozývala stohodinová gigantická RPG s extrémne živým svetom, pohlcujúcou hrateľnosťou a brilantným scenárom naspäť do jedného z najnávykovejších zážitkov mojich hráčskych rokov.

Sedemročné suchoty realistických stredovekých RPG, akou bolo aj jedinečné KCD, prišiel zahasiť, prirodzene, práve sequel Kingdom Come: Deliverance II (ďalej KCD II). A hoci sa jeho pomenovanie môže zdať úplne logicky priamočiare, dvojka v názve neodkazuje len na fakt, že ide o pokračovanie. V prvom rade by sa príbeh Jindřicha zo Skalice dal veľmi pohodlne rozrozprávať naprieč troma titulmi, na čo častokrát odkazovali aj autori samotní. Druhý diel tak hrdo nosí v názve číslo II asi aj pre fakt, že efektívne hra pozostáva z dvoch plnohodnotných, minimálne 50 hodinových RPG dobrodružstiev. Navyše oproti Ratajsko-Sázavským potulkám z českých dejín pribudli tentoraz až DVE mapy, DVOJNÁSOBOK „polishu", DVAKRÁT toľko možností vo svete, DVOJNÁSOBNE plynulejší súbojový systém, DVAKRÁT viac rozkošných zajacov a takto by sa dalo pokračovať. Číslo 2 a častokrát dokonca aj jeho násobky definujú to, čím toto aspoň dvojnásobne lepšie pokračovanie je a aj prečo som v ňom utopil minimálne dvakrát viac času ako som pôvodne predpokladal...

Trosecko 1403 – kraj sprostých slov, chlastu a lupičov na každom rohu

KCD sa stalo za tie roky od vydania jednoznačnou kultovkou nielen na lokálnom trhu, ale aj v zahraničí a Jindřichove víťazstvá aj prehry zažilo už 8 miliónov hráčov. Warhorse sa pravidelnými updatami, patchmi, výročiami, koncertami a informovaním komunity postarali o to, že takmer sedemročné čakanie na pokračovanie bolo pre fanúšikov o čosi jednoduchšie. A o to bolo vlastne prvé odhalenie pokračovania magickejšie, pretože komunita po ďalšej púti stredovekým kráľovstvom Čiech doslova prahla. No najmenej odlúčením rozhodne trpel syn skalického kováča, protagonista Jindra, ktorému ubehli pred docestovaním do Trosecka sotva dva dni. Začíname takmer presne tam, kde končí prvý diel, teda keď sa Pán Jan Ptáček z Pirkštejna spolu s nami v úlohe jeho verného ochrancu vydáva odovzdať Otovi z Bergova posolstvo od pánov z Ratají, no ako už je pre toto duo typické, všetko sa tak nejak pose***.

Lupiči zúria v celom kraji, takže prvé tréningy súboja sú tu na mieste, avšak zdanlivá neschopnosť panstva zastaviť útoky vyvrcholí až v potopení výpravy vo vlastnej krvi. Ptáček s ochrancom vykĺznu z pazúrov smrti doslova s takmer holými zadkami a neskôr Jindrove smrť pozývajúce zranenia elegantne reštartujú progres posledných mesiacov, čím autori riešia typický problém sily protagonistu v sequeloch. Život im zachráni bylinárka Božena a pomedzi halucinácie zotavujúcich sa autori roztrúsia prvé tutoriály a navnadia nás na blížiaci sa príbeh. Po týchto prvých dvoch nabitých hodinách rozbíjajú tempo až úvodné titulky, avšak krátko po nich nasleduje rovno pod Troskami pre náš vyvolený pár ďalšia spleť poriadne nepríjemných skúseností a vyvrcholením je zdanlivé rozdelenie Ptáčka a Jindru, do čoho scenáristi zabŕdnu počas tejto rozsiahlej púte hneď niekoľkokrát.

V tomto momente sa hra zdanlivo po prvýkrát otvára a okrem veľkého cieľa odovzdať posolstvo je vlastne na vás, čo sa na tejto prvej z dvoch máp rozhodnete robiť! A veruže je toho kopa... Jindra sa objavuje v Troskoviciach pod hradom bez peňazí, poriadnej výbavy, koňa, bez práce a hlavne je na všetko zdanlivo sám. Je pre vás prioritou zachrániť po prepadnutí strateného Vořecha, Jindrovho verného hafana alebo sa zameriate na hlavnú linku s cieľom votrieť sa na pánsku svadbu? Bolia vás z behania nohy? Koňa získate buď kúpou, pokračovaním v príbehu alebo prostou krádežou. Je to podobne ako veľká väčšina hry vlastne na vás.

Avšak už prvé kroky pod Troskami odhalia, čo sú najväčšie esá v rukáve KCD II. Neustále sa niečo okolo vás deje, stále má k tomu niekto čo povedať a vy ste neustále stavaní do pozície, kedy máte možnosť nejako ovplyvniť svet okolo alebo doň aspoň čiastočne zasiahnuť. Už len obyčajná prechádzka dedinou vedie k tomu, že ma oslovuje hneď niekoľko postáv, každá reaguje na zrážku s Jindrom, takmer každý strážnik z nejakého podivného dôvodu pozná Vožecha, ktorý sa neustále pletie pod mojimi nohami, postavy medzi sebou vedú neustále nejaké rozhovory, majú svoje rutiny a všade je jednoducho ruch parádne simulovaného života. Celý tento dojem umocňuje navyše aj nové drobné dialógové menu, ktoré slúži na rýchle odpovedanie na otázky, bez toho aby ste museli priamo prísť k postave, ale iba jej ľahko odpoviete výberom z viacerých možností, čo funguje napríklad aj pri poveloch pre psa a podobne.

Kuttenberg, naďalej 1403 – mesto politických intríg v kraji pretkanom vojnou

Zatiaľ čo prvý diel KCD rieši zdanlivo malicherné spory okolia Sázavy, ten druhý skáče hlavou napred do ťažkej politickej historickej drámy s veľkými menami, pretkanej intrigami, vojnami, vypaľovaním dedín, tvrdzí či pevností, všadeprítomnou smrťou a nechýbajú ani zrady, veľké odhalenia a zaslúžené wau momenty. Mapy sú práve také efektívne, ako aj príbehy, ktoré sú však v pokračovaní tentoraz až dva, kedy zo začiatku preskúmame pomerne „krotkejšie” Trosecko a až po hranici nejakých 30 až 50 hodín sa presunieme do kraja, kde je obrovské mesto Kutná Hora dominantou. Podobne ako v prvej hre, aj tu autori veľmi elegantne zlepili viaceré zaujímavé, no v skutočnosti mierne vzdialenejšie lokácie a doslova vyskladali pre potreby scenára novú krajinu.

Na prvej mape preskúmate krásny hrad Trosky s jeho novou fasádou, ktorú dnes už, žiaľ, neuvidíte a práve preto sa stáva tento reštaurovaný svet pätnásteho storočia tak pútavo fascinujúcim. Skalnaté zoskupenie Apolena, pevnosť Nebákov či tvrdzu Semín v plnej kráse už tiež nespoznáte a navyše ani nie tak blízko pri sebe. Región Kuttenberg ponúkne samotný klenot historického mesta Kutnej Hory, o ktorej by sa dal napísať samostatný článok. Bavíme sa totižto o skutočne veľkom meste s ulicami dostatočne širokými pre kone, vozy aj ľud súčasne, niekoľkými kostolmi, obchodníkmi na každom rohu, nie iba jednom skromnom predajcovi ako je zvykom v dedine, doslova desiatkach farebných a autentickosťou sršiacich budov, z ktorých má veľké množstvo úplne priechodné alebo čiastočne prístupné interiéry alebo aspoň dvory. Detailom pretkaná Kutná Hora je fascinujúcim, žijúcim a dýchajúcim organizmom so štvrťami (židovská, banícka, kúpeľná, rôzne pánske a pod.), množstvom na Jindru čakajúcich hlavných aj vedľajších úloh, nádhernou dobovou architektúrou (miestami aj s rozostavanými budovami) a hlavne fantastickým pôdorysom, v ktorom sa po zopár výletoch budete hrdo vedieť orientovať.

Okrem toho nechýba v regióne ani pevnosť Suchdol, kráľovské bane striebra v Grunte, pevnosť Ratbož či tá v Malešově alebo dokonca vojenský tábor kráľa ehm..uzurpátora..ehm Zigmunda. Oproti prvej lokácii je však viacero dedín úplne alebo aspoň čiastočne vypálených a obraz vojnou rozpolteného Česka, rabovačiek a odboja proti neprávom vládnucemu kráľovi či hlasy podpory pre uneseného kráľa Václava sú tu výrazne citeľnejšie. Environmentálne rozprávanie príbehu zvládajú autori na výbornú a roztrúsených detailov, náhodných kempov, pocestných tulákov, nečakaných prepadnutí, skrytých pokladov, honov na údajného draka či čertov z pekiel, agresívnych zvierat a iných aktivít je v oboch svetoch popri tých pompéznych mestách a pevnostiach skutočne kvantum. No a odhaľovanie mrakmi zahalenej, prekrásne kreslenej mapy rozhodne odmení hráčske mozgy poriadnou dávkou dopamínu. A keď ešte uvidíte tie detailnejšie mapy miest po priblížení na špecifickú lokáciu...no iluminujúci mnísi by boli hrdí!

Bastard, poddaný, jedináčik, milenec, bojovník a... revolucionár?

Nech už sa do sveta KCD s príchodom dvojky pozriete prvýkrát alebo sa vraciate tisíci, všetko sa to opäť točí okolo nášho protagonistu Jindřicha, ktorého nielen definujú všetky vyššie uvedené prívlastky, ale hra s nimi ďalej aj pracuje. Podobne ako v prvom diele, aj tu sa ponoríte do skutočne prepracovaných RPG systémov a najzákladnejšou mechanikou sa tak stáva fakt, že musíte robiť to, v čom chcete protagonistu zlepšiť. Väčšia výdrž pre Jindrau? Behajte. Lepší bojovník? Bojujte. Charizmatickejšie vystupovanie pre efektívnejšie dialógy? Warhorse radí kúpiť si lepšie oblečenie... Samozrejme, nie je to také ploché, na všetky vaše skúsenosti vplýva množstvo ďalších faktorov a práve nimi sa začne prejavovať z prvej hry dobre známa obťažnosť.

Už vo svojich prvých vývojárskych denníkoch spomínal Daniel Vávra inšpiráciu a víziu spojiť v KCD elementy hier, akými sú Assassin’s Creed, Skyrim alebo dokonca Dark Souls. Práve posledný spomínaný titul určite vyvolal nejaké to PTSD preskočenie úderu srdca alebo vytlačil slzičku šťastia do vašich očí. Nech už to je akokoľvek, KCD II je po vzore jednotky hrou, kde budete zomierať často a hoci nie práve na toxické jazerá, veci ako hlad, otrava pokazeným jedlom, prehnaná únava, vykrvácanie, opitosť a ďalšie zdanlivo banálne efekty položia Jindru na lopatky oproti nejakým fantasy protagonistom až priveľmi efektívne...

Špina, smrad, krv, zlý úškrn, nevhodná odpoveď, opitosť, reputácia, stav oblečenia, zbraň za opaskom, úroveň vzdelania alebo predovšetkým spoločenský status či ideológie. Všetko sú to faktory, ktoré mu podrazia nohy podobne často ako iné status efekty. Smrdíte? Obchodník sa s vami odmietne baviť a na takého šľachtica môžete rovno zabudnúť! Čo to však dokáže zlepšiť prostý akt umytia sa v sude s vodou alebo návšteva kúpeľov, kde sú za príplatok pracovníčky veľmi...ochotné? Dokonca vás zbavia aj rán, no najlepším liekom je rozhodne spánok alebo nejaký ten domáci elixír, ktorý si krvopotne vytvoríte pri urputne nadizajnovanej alchymistickej minihre. Podobne je na tom napríklad aj kováčstvo, kde prechádzate od rozpálenia materiálu, cez rovnomerné udieranie kladivom po celej ploche oboch strán výrobku až k jeho zakaleniu. Počas jeho výroby však hrozí spálenie materiálu, pretlčenie kladivom či neustále vychladnutie, no v skratke autori to veľmi nezľahčujú a to je parádne!

Odhliadnuc teda od pohlcujúcich minihier jednoznačne zvyšujúcich imerziu do už tak veľmi uveriteľného sveta a levelovania Jindrovej úrovne pomocou vykonávania akcií, v ktorých sa chcete zlepšiť, čo sa vlastne dá so všetkou tou skúsenosťou robiť? No tu prichádzajú na scénu perkové body, prisudzované jednotlivým schopnostiam. Okrem toho, že sú podľa mňa pomerne nedostatočne vysvetlené a v UI prehľad o nejakých skúsenostných bodoch ľahko stratíte, práve toto je zdroj najvýraznejších posunov a zosilnení. Perky sú vlastne body zameniteľné za schopnosti v strome skúseností, kde okrem hlavnej úrovne nájdete aj možnosť pridať si nové vlastnosti pre každú aktivitu v hre. Perky pre zálesáctvo, bojovú zdatnosť, zlodejčinu, jazdu na koni, výdrž, ukonanosť a tak podobne. Jindra tak napríklad odnesie o x libier viac, slovo o jeho reputácii sa bude rýchlejšie šíriť krajom alebo napríklad dostanete v rozhovoroch možnosť lepšie vidieť, aké ťažké je niekoho presvedčiť s vašou danou úrovňou napr. sčítanosti alebo charizmy.

Perky, pasívne či aktívne status efekty a prešperkovanosť herných systémov sú tým, čo hre dáva jej identitu. Pozrite sa už len na takú primitívnu vec akou je ukladanie. Spoliehať sa na automatické ukladanie v kľúčových momentoch hry by vás ďaleko nedostalo a tak je potrebné „vykuchtiť" si takzvanú Sejvovicu alebo sa poriadne vyspať. Áno hra sa dá oklamať aj ukončením s uložením progresu, ale kto by si to takto nelegálne zľahčoval...?

Tváre hrozivej minulosti, blízkych priateľov aj nových spojenectiev

Keďže dobrodružstvo chlapca zo Skalice pokračuje tam, kde sme pred siedmimi rokmi, respektíve dvoma dňami skončili, Jindra nielenže tak trochu záhadne zmužnel, ale nevyhnutne sa bude musieť postaviť aj svojim démonom a nepriateľom s pomocou parťákov, ktorých získal v prvej hre. Mená známych nepriateľov ,ako vrah, zradca a zlodej posledného meča nášho otčima Ištván Tóth, vodca útoku na Skalicu Markvart von Aulitz či samotný kráľ Zigmund budú rezonovať aj tu. Dokonca Jindřich sa niekoľkokrát formou akýchsi traumatických halucinácií a snov vracia k udalostiam z jeho prvých, charakter definujúcich momentov, a tak dostane priestor na zopár scén aj nevlastný otec kováč, čo ďalej pekne prehlbuje charakter Jindru.

Samozrejme však netreba zabudnúť na pomoc, ktorá nám bude za tú stovku hodín poskytnutá nespočetne veľakrát. Už len s Jindrom ikonickú dvojku tvoriaci Jan Ptáček srší v jeho naivnej a rozmaznanej pánskej bubline toľkou charizmou, že by tu žiadnych ďalších spojencov ani nebolo potrebné mať a o to viac vám prirastie k srdcu, keď uvidíte ako sa jeho charakter v priebehu hry mení a vyvíja. Priateľstvo týchto dvoch je excelentne vyskladané, no nebol by to dobrý návrat do sveta KCD, ak by sme vynechali rozkošiam bežného smrteľníka oddávajúceho sa kňaza Bohutu, ktorého si hráči prvého dielu zamilovali. Niet tak divu, že si za neho v priebehu hry zopárkrát aj zahráme a aj keď tempo v úvode jeho kapitol vždy poľaví, rýchlo to scenáristi aj ostatní vývojári dobehnú. S podobizňou aj hlasom Dana Vávru sa vracia aj Hanuš z Lipé, Jindrov otec Racek Kobyla, fantastický Marek Vašut vdýchol život Otovi z Bergova tvárou aj hlasom a Kristýna Leichtová zase prepožičala svoju podobizeň aj hlasivky fascinujúcej Kateřine, ktorej rola v hre sa pekne zamotá. No a prirodzene sa objavia aj nejaké nečakané prekvapenia, napríklad aj priamo z tímu vývojárov či z histórie, ktoré by som vám len veľmi nerád pokazil.

Od oháňania sa s kladivom v kováčni až k meču, sekere, palcátu, kladivu, luku, kuši, dýke, pästiam...na veľkom bojisku!

Asi najväčší záujem hráčov, tvorcov obsahu aj novinárov vzbudil v druhom diele okrem príbehu práve súbojový systém, jeho zmeny oproti prvej hre a každý túžil vedieť, či konečne dostaneme väčšie bitky ako v origináli. S nesmiernou radosťou vám teraz môžem všetkým potvrdiť, že nielenže je prepracovaný súbojový systém neporovnateľne vyladenejší, elegantnejší a plynulejší, ale aj si ho budete môcť otestovať v skutočne pôsobivo veľkých bitkách! Z päťosového ikonického systému útokov, kde pred každým útokom nasmerovaním myši alebo páčky na ovládači určíte smer seku, sa prešlo na o čosi jednoduchší štvorosový. V praxi to znamená, že animácie nepriateľa sa výrazne ľahšie čítajú a máme tak iba útok sprava, zľava, zhora alebo bodnutie zospodu, ktoré sa napríklad v pästných súbojoch mení na kopanec a pri zbraniach, ako sekera, palcát, obuch či kladivo, úplne bodnutie mizne.

Garantujem vám, že keď si zahráte s vynoveným bojovým systémom, k prvému dielu sa vám bude vracať skutočne ťažko. Všetko je krásne plynulé, vynikajúco telegrafované útoky sa veľmi dobre odrážajú či už majstrovskými sekmi, alebo obyčajným blokovaním a kombá sú automatickým prehadzovaním strán, do ktorých seká meč, veľmi intuitívne. Zo začiatku mi, priznám sa, trvalo naladiť sa na to, čo po mne hra chcela a aj po desiatkach hodín stále dokážem ľahko zomrieť, ak sa proti mne postaví presila alebo sa nepriateľ dostane do zdanlivo nezablokovateľnej série útokov či reťazí kombá ako divý. Boj so staminou/výdržou pretrváva a je budete sa s ňou pasovať celú hru, a to nie len pri behu alebo cválaní na koni, ale najmä ak sa dostanete do situácie, kedy iba zúfalo šľaháte mečom po nepriateľoch. Takže naďalej platí potreba nabaliť sa na obväzoch, elixíroch, mať čo najodolnejšiu zbroj a hlavne poriadne ovládať všetky kombá. Netreba zabúdať, že vždy jestvuje priestor pristúpiť k situácii z iného uhla a skúsiť napríklad aj stealth, ktorý je s omráčeniami a nenápadnými zabitiami veľmi možný. Škoda však, že nie je taký prepracovaný ako niektoré iné systémy, a tak napríklad nespozorovanie pri zmene oblečenia alebo zhasínanie faklí sú nejestvujúce mechaniky.

Vo väčšine marketingových materiálov sa neustále ospevuje to, že sa nachádzame blízko husitských vojen a aj keď nie sme úplne vo veku strelných zbraní, tak nám tu pribudli aspoň očakávané kuše, strieľanie z ktorých je výrazne presnejšie v porovnaní s lukom, no ich naťahovanie zas trvá hodnú chvíľu. No veľkým lákadlom pre nadšencov stredovekých bojov boli aj pušným prachom poháňaní pradeduškovia vystreľujúci kovové projektily, zvané napríklad píšťaly. Moje skúsenosti s nimi sú však skôr negatívne, nakoľko sa prebíjajú ešte dlhšie ako kuše, mierenie je neexistujúce, kým z nich po zapálení prachu vôbec vystrelíte, nepriateľ k vám stihne dobehnúť a trafiť ho potom na vzdialenosť väčšiu ako meter je zázrak...

Na druhej strane, stredoveká idylka v podobe vyprosených veľkých bitiek je niečím, čo budete zažívať citeľnejšie viac. Obliehanie veľkej pevnosti a ešte častejšie ich bránenie vás čaká v prvej polovici hry zopárkrát a v okrese Kutnej Hory ešte niekoľkonásobne viac. To, že vás niekde prepadne zopár lupičov, je, samozrejme, pri rýchlom cestovaní alebo voľnom putovaní bežné, ale natrafenie na tábory, pevnosti nepriateľa a väčšie skupiny agresívnych indivíduí je teraz takmer na dennom poriadku a trúfal by som si povedať, že takmer v každej misii sa aspoň raz pobijete. To však rozhodne neznamená, že by bola núdza o variabilitu a všade sa budete musieť iba presekať. Už len spomínaný stealth, sledovanie rutín a napríklad aj otrávenie vína sa dá využiť vo viacerých misiách, potom príde častokrát na radu aj obyčajné zbieranie byliniek a alchýmia, inokedy zas beháte s baranom po pastvinách, kopete hroby pre mŕtve telá, urovnávate konflikty medzi pánmi, cez barónkinu posteľ sa dostávate k výhode a raz som dokonca radšej omráčil a do cieľa doniesol zdanlivou klaustrofóbiou trpiaceho Jana Ptáčka, aby toľko nevyvádzal... Variabilita, plno spôsobov prístupu a kopa zábavy vystihujú hernú slučku KCD II.

Prialo šťastie odvážnym autorom pri resuscitácii stredovekých Čiech?

Teraz si však odlejme z ďalšieho esenciálneho súdka pre dobrý herný zber a ním je, samozrejme, technický stav, optimalizácia a celková úroveň spracovania. Až na zopár neduhov a nešťastných riešení sa však asi nie je na čo sťažovať. Veď usudzujúc už len z faktu, že autori poslali kód na hru viac ako mesiac pred jej vydaním, to chce poriadne gule a vieru vo vlastný produkt. KCD II vyzerá úchvatne, jeho optimalizácia je nadštandardná a so stavom niektorých moderných titulov sa nedá ani len porovnať. Ako som už v preview prízvukoval, na dvojročnom laptope s RTX 3070 hre šliape ako hodinky takmer neustále na plynulých 60 fps. Problémy so snímkovaním sa objavujú aj naďalej napríklad tesne po načítaní alebo po ukladaní, ale okrem toho som badateľnejšie prepady zažil, iba ak bolo predo mnou doslova vojsko a aj to bola hra stále hrateľná.

Asi tak týždeň pred vydaním recenzie sa navyše objavil pre nás hrajúcich aj day one patch, vďaka ktorému som sa z veľkej väčšiny zbavil problému s padaním hry, ktorý sa z nejakého dôvodu objavil nie veľakrát, ale častejšie ako pri mojom štandardnom styku s podobne veľkými hrami. Obrovský zoznam úprav informoval o tom, čo všetko sa pozmenilo, no aj tak sa objavili veci, ktoré autorom jednoducho unikli. Textúry sa zvyknú počas viacerých dialógov dočítavať, pokožka niektorých postáv hádže zvláštne tiene, celý svet naďalej pozná Vořecha, občas sa objavuje vo veľkej diaľke nejaký nenačítaný objekt a vidieť ho aj cez iné fyzické objekty, v lese sa tvoria podivné artefakty na korunách stromov presvietených svetlom a niekedy počas prestrihovej scény náhodne stmavla moja obrazovka. Všetko sú to drobnosti objavujúce sa raz za niekoľko hodín hrania a veľmi vás z deja nevytrhnú. Čo však rozhodne hre kazí nádhernú fasádu aj naďalej, je ten prekliaty dážď! Vyzerá veľmi zle, častokrát prší do môjho inventára, počas prestrihových scén aj v interiéroch a keď je búrka, tak blýskanie vidieť napríklad aj v podzemí...

Z hľadiska ostatných vizuálnych elementov sa však nie je ale na čo sťažovať. Warhorse vytrieskal z Cryengine asi aj poslednú kvapku života a graficky tak pôsobí extrémne realisticky. Minimálne rôznorodé textúry prostredí, materiály a dokonca aj srsť alebo pokožka postáv sú na veľmi vysokej úrovni. Vek trochu zbadáte na slabších vlasoch, bradách a krvi, ktorá sa rozplieskava po celej ploche postáv po zásahu, ale účel splnia všetky. Slabšie však stále zostávajú spomínané animácie, ktoré jednoducho pôsobia stále akosi drevene, najmä teda tie tvárové, no pri takomto obrovskom titule sa dá predpokladať, že kvalita bežných dialógov nebude na úrovni plnohodnotných prestrihových scén, ktoré neviem s úplnou istotou označiť za predrendrované alebo realizované priamo v engine. Tie v každom prípade vyzerajú výrazne kvalitnejšie a najmä nasvietenie v nich plní svoju úlohu famózne.

A teraz to ľubozvučne familiárne a ušiam lichotiace!

Počuť znova v plnohodnotnom AAA titule český jazyk v celej svojej kráse, s množstvom prízvukov, slovných hračiek a v tom najkvalitnejšom možnom spracovaní prináša závaly nostalgie. Nie je tu herec, ktorý by nedal do výkonu celého svojho ducha a presne tak ako by si to autori predstavovali. Neporovnateľne stúpla kvalita dabingu, ak ho porovnáme s prvým komunitným projektom a to ,že sa vrátili známe mená, je len extrémne fascinujúcou ukážkou toho, ako sa celá produkcia posunula. Richard Wágner naďalej exceluje v úlohe Jindru a som presvedčený, že Robert Hájek sa pre rolu Jana Ptáčka narodil. Marek Vašut, Kristýna Leichtová a aj samotný Dan sa vo svojich rolách skutočne našli, ľahko zabudnete, že iba hrajú scenárom definované postavy.

Áno, niektoré hlasy počujete viackrát a istá repetitívnosť a recyklácia rozhodne pri tých stovkách postáv, čo sa v hre nachádzajú, rozhodne prísť musela, ale ešte aj tu prichádza prefíkaný trik. Totižto veľa postáv v hre hovorí špecifickým prízvukom, napríklad takí Moraváci sú z nejakého dôvodu veľkým terčom vývojárov, množstvo obchodníkov hovorí celé vety po nemecky, vlastný slang majú baníci a objaví sa tiež maďarčina, poľština a dokonca rómsky jazyk. Áno, tu sa inteligentne zakomponováva absurdne autorom v prvej hre vyčítaná malá diverzita, takže prízvuky, cigánsky tábor, kumánske tábory a v Kuttenbergu z dôvodov ľahko obhájiteľných historickou signifikantnosťou aj polohou mesta nájdete dokonca aj šľachtica s čiernou pokožkou. Sú tu aj náznaky nejakých tých vzťahov medzi rovnakým pohlavím, avšak autenticky vyobrazené tak, ako by spoločnosť Čiech v 15-tom storočí na ne reagovala. Diverzity je teda dosť, avšak je taktná, autentická a implementovaná inteligentne tak, že nikoho nemôže uraziť, aj keď vlastne na tom v kontexte podobnej hry nemusí vôbec záležať.

Priznám sa, že väčšinu hry som odohral práve s českým dabingom a s českými titulkami, čo sa občas pri nastaveniach grafiky ukázalo ako veľmi mätúci faktor a tak som nemal okrem jedného krátkeho sedenia, kedy sa čeština z nepochopiteľných dôvodov stratila, veľa možností oceniť kvalitu originálneho dabingu, pre ktorý sa realizoval prirodzene aj lip-sync. Napriek tomu som si však v priebehu posledných týždňov konzumáciou obsahu o KCD II zamiloval aj originálne znenie a tak môj druhý priechod bude určite anglický. Ako je hádam zo samotných marketingových materiálov jasné, ústredná dvojica Tom McKay a Luke Dale (ktorý má mimochodom aj vlastný YT, kde aj streamuje pod pseudonymom Lord Hans Capon) sú elektrárňou na charizmu a ich stvárnenie postáv je brilantné.

Separátna pochvala podľa mňa patrí aj geniálnemu marketingu, o ktorý sa tím na všetkých sociálnych platformách stará. Okrem toho, že sa opäť Warhorse dohodli s dielňami Drakkaria na vytvorení autentických kovaných mečov, tak sa na eshopoch ku predobjednávkam rozdávajú aj ukované groše, prívesky a spolupráce sa na internete objavujú dennodenne. Najprínosnejším zdrojom informácií sú však YouTube videá, ktoré nielen kreatívne spájajú humor s užitočnými informáciami, ale aj dávajú fanúšikom možnosť nahliadnuť za oponu vývoja, ukazujú autentické lokácie a dokonca sa v nich objavili okrem hercov a záberov z hry aj samotní tvorcovia, akým bol napríklad aj skladateľ Jan Valta.

Preňho asi stačí jedno obrovské poďakovanie za pokračovanie presne v tom, čo dokázal prvý diel fantasticky a navyše aj ohromnú expanziu za hranice čohokoľvek, čo sme si vôbec mohli len priať pre sequel. Hudba je srdcervúca v napätých a dramatických situáciách, efektívne odľahčená až humorná svojim kreatívnym použitím nástrojov, tam kde potrebuje byť a najdôležitejšie je, že si ju dokážete aj pospevovať. Osobne sa už neviem dočkať, kedy si toto autenticky znejúce dielo budem môcť pridať do svojej knižnice! Posledné dve drobnosti netrpezlivo čakajúce na pochvalu sú potom už len vylepšené UI, ktoré je prehľadnejšie, elegantnejšie a napriek zdanlivo menšej robustnosti si ponecháva svoj zdobený stredoveký šmrnc, vďaka ktorému sa inventár prvého dielu výrazne ikonicky odlíšil od iných hier. No a potom samozrejme nesmiem vynechať fantastické zajace, ktoré sa objavujú vo vrchnej časti obrazovky pod kompasom a oznamujú súbojový stav, v akom sa Jindra práve nachádza. Či po ňom nepriatelia pátrajú, už ho vidia alebo je rovno v súboji. Delikátne!