Recenzia knihy: I'm Too Young To Die - Ultimátní průvodce střílečkami 1992 -2002

Štvrtá veľkovýpravná, bohato ilustrovaná, prehľadová videoherná kniha od Xzone je po prvej, ktorú sme nerecenzovali, druhej dejinno-prehľadovej, a tretej dejinno-prehľadovo-žánrovej, venovaná z môjho uhla pohľadu najdefinujúcejšiemu videohernému žánru vôbec (vysvetlím neskôr). Jej autor, respektíve zostavovateľ, Stuart Maine, sa prikláňa k názvu strieľačky, ja by som pokojne zostal pri tradičnom domácom - „doomovky", či nech sme foneticky presní „dúmovky".

Ťažiskovým rozlišovacím prvkom je tu, samozrejme, spôsob zobrazenia. Strieľačka nemusí nevyhnutne znamenať hru, čo sa v nej hrá a strieľa z pohľadu prvej osoby (FPS), doomovka takéto čosi znamená, ale ono je to viac-menej jedno. Nechajme sémantickú jazykovú rovinu spojenú s problémom pojmu svojmu osudu, aj tak všetci vieme o čo ide a ak by sme hneď aj nevedeli, definičnému vymedzeniu sa autor venuje hneď v prvej, prehľadovej kapitole. Tá nasleduje po tradične veľkolepom úvode Johna Romera, ktorý najprv doomovky spojí s Pac-Manom a potom už len hrá na nostalgicko-pamätnícku notu.    

Samozrejme, že hrá, celá tá knižka je zaťažená týmto rozmerom, a je to úplne pochopiteľné, keďže primárne nejde o literatúru faktu s encyklopedickým rozmerom, ale o zážitkovú, estétsku a estetickú knihu – objekt, určenú na dívanie sa a prezeranie minimálne tak, ako na čítanie. Jej účelom je nielen vrátiť sa a pripomenúť si tituly, ktoré v prvej línii formovali ako žáner, tak priemysel, ale aj hry obskúrnejšie, menej frekventované a menej populárne, ako napríklad Operation Body Count, William Shatner´s Tekwar, Kiss Psycho Circus: The Nightmare Child, či New World Order. Aj tu ale, samozrejme, platí, že toto už môže mať každý hráč inak, Kiss Psycho Circus napríklad bola svojho času FPS, kvôli ktorej si ľudia nehrajúci na počítači kupovali Dreamcast.

Kniha sama je štruktúrovaná do dvadsiatich častí, vrátane úvodu a poďakovania a jej ťažisko tvorí dvanásť kapitol vymedzených rokmi 1992 až 2003, pričom v rámci tejto poslednej kapitoly už sa netematizujú konkrétne hry v rámci akýchsi svojich „medajlónikov“, ale glosuje sa vývoj žánru spätne i smerom do budúcnosti. Inak knižka vlastne ponúka chronologický prehľad vydaných FPS podľa rokov, vždy s popisom a komentárom, o čo v tej ktorej hre išlo, aké v nej boli inovácie, ak boli, a tak ďalej a tak ďalej. A súčasťou týchto kapitol sú vždy aj rozhovory s ľuďmi, ktorí majú k veci čo povedať. Scott Miller, Ken Levine, Warren Spector, John Romero, samozrejme, napísal síce aj úvod, ale rozhovor s ním je predsa len zaujímavejší, a ďalšie viac či menej exponované veľké videoherné mená. Spolu trinásť rozhovorov opäť sústredených primárne na vývoj žánru a posuny v rámci tej najťažiškovej dekády najdôležitejšieho videoherného žánru.

Lebo až doomovky mali schopnosť vyvolať skutočnú morálnu paniku ďaleko presahujúcu všetky dovtedajšie videoherné kontroverzie. A o čo viac ľudia doomovky milovali a hrali, o to to bolo horšie. Nie v skutočnosti, skôr, samozrejme, išlo o redukovaný mediálny obraz, v rámci ktorého sa do doomoviek najľahšie kopalo a najľahšie sa poburovala morálna väčšina, pričom, samozrejme, platilo, že kto doomovky hral, ten bol automaticky na najlepšej ceste stať sa spoločenským vyvrheľom, rovno zločincom, lebo je len otázka času, keď sa takto postihnutý jedinec presunie z virtuálneho priestoru hry do reality a začne strieľať naozaj. Už vtedy to, samozrejme, bola blbosť, ale keďže išlo o deti, bralo sa to s náležitou hystériou.

A doomovky pritom boli prvým mainstreamových videoherným žánrom, ktorý masovo cielil nie na detského a adolescentného hráča, ale na dospelých jedincov, vtedy plus-mínus dvadsiatnikov s prístupom k nie úplne najlacnejšej a najdostupnejšej technológii, preto často študentov, minimálne v našom prostredí a navyše ľudí relatívne zručných v IT technológiách. Spustiť na bežne prístupných PC, ktoré sa neupgradedovali každý rok, tie úplne najnovšie hry nebolo úplne najľahšie, podobne bolo napríklad treba vedieť zosieťovať PC, aby človek mohol naplno prepadnúť hoci práve tomu Doomovi. Tu kdesi napríklad v našom kontexte začali aj prvé LAN párty. To si človek zbalil do batohu PC a poďho stopom na druhý koniec republiky, alebo kamsi do Česka a tam s podobne postihnutými najprv pol dňa chystali hardware a potom hrali do zblbnutia.

Videoherná revolúcia vypukla naplno, doomovky samozrejme, dominovali na PC, ale začali sa presadzovať na konzolách, nielen portmi z PC, ale i pôvodnými titulmi, ako boli Congo the Movie: The Lost City of Zijn na Sega Saturn, či neskôr jedna z veľkých značiek, ktorá začínala prvom Playstatione Medal of Honor. Ja som si napríklad prvú Playstation zadovážil kvôli Duke Nukemovi 3D, ktorý síce najprv vyšiel na PC, ale potom, s jednou celou úrovňou aj na Playstation a už bolo vymaľované. V ten semester som príliš do školy nechodil.

Osobne som sa pritom nikdy za fanatického hráča doomoviek nepovažoval. Iste, dodnes mám tento žáner kvôli akčnej priamočiarosti najradšej, ale nikdy som Dooma neprešiel len s motorovou pílou, nikdy som počas vášnivého online hrania nemočil priamo v izbe do plastovej flašky od Coca Coly (boli však aj borci, ktorí toto posunuli na nový level a zaobstarali si bažanta, na ten puch močoviny, zvetraného piva, cigariet a vonných stromčekov do auta, čo to mali prebiť, nikdy nezabudnem, sladká vôňa internátnej izby) a nikdy som na Silvestra v Counter Strike na oslavu nestrieľal do vzduchu, ale bol som pri tom. A pamätám si.

Miloval som Kingpina napríklad, Timesplitters, samozrejme, a nezabudnem na Soldier of Fortune a možnosť odstreľovať konkrétne končatiny, ale to už sa vlastne až príliš ponáram do spomienok, takže to nechajme tak a uzavrime to s tým, že I´m Too Young To Die, ultimátní průvodce střílečkami je mimoriadna knižka, dosiaľ z môjho uhľa pohľadu v tejto sérii najlepšia, skutočne sa totiž primárne venuje konkrétnym hrám a tomu, ako sa ich prostredníctvom žáner vyvíjal.

Názov:  I'm Too Young To Die - Ultimátní průvodce střílečkami 1992 -2002 (CZ)
Autori: Bitmap Books - Sam Dyer, Stuart Maine. Predslov  - John Romero, doslov - Jan Modrák
Vydavateľstvo: Bitmap Books, Xzone
Jazyk: čeština
Počet strán: 428