Verte alebo nie, ale tak ako mediálne známy portál Sector oslávi tento rok desiate výročie, tak aj o niečo menej známa predstaviteľka série Tomb Raider Lara Croft oslavuje desiate narodeniny. S trochou nadsázky by sa dalo lakonicky konštatovať, že na desať rokov vyzerá až veľmi chrumkavo a zvodne. Desať rokov je veru dlhá doba. Vo svojej dobe veľká práčka na peniaze od tímu Core Design sa Lara, ako jedna z mála virtuálnych postáv, dostala až na predné strany neherných populárnych magazínov. A čo nám môže ešte taká vykopávka z hrobu ponúknuť nového? Nebolo by lepšie, keby radšej odišla na zaslúžený odpočinok do archeologického starobinca a žužlala kašičky cez slamku hneď vedľa Indyho? No neuveríte, ale nebolo. Vzkriesenie (kto vie, koľké v poradí?) dopadlo nad očakávanie dobre!

Hlavný zámer bol jasný hneď od začiatku. Priniesť pôžitok prvého dielu aj mladším hráčom, prezliecť ho do nového šatu a pridať aj nejaké tie vymoženosti modernej doby. No a snáď zarobiť aj nejaký ten dolár, či dva :-). To, čo ale na vás (troch), ktorí si pamätáte pôvodný diel čaká, sa od môjho predchádzajúceho výroku vzďaľuje Larinmi míľovými skokmi. Na pár detailov nie je podobnosť s klasikou žiadna. Aspoň na prvý pohľad.

Pamätá si ešte niekto hlavnú zápletku? Kalkata, India, 1996. Laru kontaktuje neznáma žena menom Natla. Sprvoti sa zdá, že o ponúkanú prácu Lara veľmi nestojí, no to len do tej chvíle, pokiaľ Natla nevysloví meno Vilcabamba. Jedná sa o miesto posledného odpočinku Qualopeca, jedného z troch bohov bájnej Atlantídy. Zároveň je to miesto, ktoré celý život hľadal Lariyn otec. Takáto ponuka sa neodmieta, aj keď z Natly vyžaruje zvláštny nepokoj a zjavne niečo skrýva.

Úprimne a bez mučenia priznávam, že som hral len prvý a druhý diel TR. V treťom som len skúšobne prebehol pár miestností. Laru som znovu objavil až pri TR: Legend, ktorý ma pohltil. Už tu autori nastavili latku hádaniek vysoko a TR: Anniversary len pritvrdzuje. Dlhé otáčanie kamerou na vás čaká, že čo, ako a kadiaľ vedie cesta von. Už to nie je také priehľadné ako v origináli kvádroidných tvarov, kde ste vedeli dopredu, kam skočiť a kade vyliezť. Najprv prichádza tvrdá analýza každej miestnosti, kedy si v hlave hovoríte: „Najprv skočím sem, odtiaľ sa prehupnem hore, preručkujem popod hento a odskočím... do kelu, kam potom odskočím? Tak to nepôjde“.

Veľmi dobre použité prostredie na maskovanie záchytných bodov a dômyselné logické hádanky s rôznymi hejblátkami, kameňmi a pákami vás uväznia na pekných pár chvíľ a keď si nakoniec poviete „toto sa nedá preskočiť/vyriešiť/posunúť/vypustiť/zatlačiť/odomknúť“, tak s nechuťou hru vypnete, ale zároveň sa pristihnete, že rozmýšľate, ako by sa to dalo urobiť a že ste asi niečo prehliadli. O pár minút sa do toho pustíte znova a voila, riešenie sa vždy nájde.

Popis grafického spracovania by som začal zlou a dobrou správou. Už v Legends bolo možné nastaviť next-gen a normálnu grafiku. Tá zlá správa je, že na normálnu grafiku sa už TR:A nehrá, hru je možné spustiť len v next-gen móde. Dobrou správou je, že na optimalizácii niekto brutálne zamakal a engine, ktorý si na vašom stroji v TR: Legend pri nastavení next-gen ani len nepričuchol k dvadsiatim frejmom, beží teraz ako z praku na plné detaily s maximálnym antialiasingom. Len na niektorých miestach na pár sekúnd zaváha a dostane sa pod hranicu 25 fps. To je geniálna správa, nie? Kto videl Legends v nextgene, vie si zhruba predstaviť aj Anniversary.

Vyzerá to úžasne a každý zo štyroch levelov (Peru, Grécko, Egypt, Atlantída) má neopakovateľnú atmosféru, aj architektonickú krásu. Valve popisovali krásne a neopakovateľné scenérie s výhľadom v Half-Life 2 slovom Vista. No keď budú niečo také používať aj naďalej, mali by sa najprv pozrieť na TR:A, aby vedeli, ako to má vyzerať. Celkový dojem krásnej grafiky kazia na môj vkus až príliš temné chodby a miesta so slabým osvetlením. Dotvára to síce lepšiu atmošku, ale občas kvôli tme niečo závažnejšie prehliadnete. Bodla by lampička z minulého dielu.

Čo nejaké tie nové pohyby? Obavy hoďte za hlavu. Áno, sú aj nové pohyby a sú parádne. Klasické saltá a premety sú tu už dlho, no teraz pribudlo niečo, čo by sa najlepšie dalo opísať ako bullet time po Tomb Raiderovsky :-). Neaktivujeme ho vlastne ani tak my, ako nepriateľ. Strieľaním do protivníka v ňom vyburcujeme akýsi amok, v ktorom sa po nás bezhlavo rozbehne a to je Larina chvíľka. Obraz sa na moment rozostrí a spomalí a Lara vtedy musí odskočiť do niektorého zo štyroch smerov. S búchačkami zamierenými na cieľ sa k sebe približujú dva krížiky a keď sa pretnú, treba vystreliť. Vtedy stratí nepriateľ na moment rovnováhu a môžeme ho doraziť, alebo ak stála Lara na dobrom mieste, protivník spadne do priepasti, alebo sa nabodne na prekážku.

Týmto spôsobom sa dajú veľmi uľahčiť súboje s bossmi, napr. s T-Rexom. Spomenúť treba aj ďalšie súboje s bossmi, ktoré síce nie sú také adrenalínové, o to však pohľadnejšie. V správny moment treba pohnúť analogom do ukazovaného smeru na obrazovke. Nič zložité, ale aspoň sa na akrobaciu Lary dobre pozerá a týchto súbojov nie je prehnane veľa. V Legend mal premiéru magnetický hák. Pre veľký úspech nebol vynechaný ani tu, len ho nahradila klasická vystreľovacia kotva. Pomocou háku sa nielen zhupne a zachytáva, ale dokáže aj finesy ala Perzský princ, ako je napríklad beh po stene. Okrem toho Lara behá, robí opatrné krôčiky, rúčkuje, skáče, chodí skrčená, strieľa, nabíja, slajduje po skalách, točí sa na hrazdách, opatrne preskakuje po koloch, no je toho toľko, až sa z toho gamepad potí a občas urobíte aj to, čo ste nechceli. Skočíte mimo, alebo úplne na opačnú stranu, poprípade sa v zápale boja hodíte do lávy. Až je toľko pohybov občas na škodu.

Lara je pobehlica a rada si to rozdá s každým nepriateľom. Žiadny dvojzmysel. Pobehlica od toho, že neobstojí na mieste a rozdajú si to s protivníkom hlavne jej zbrane. Klasické 9mm Berety s nekonečnou muníciou v tangáčoch. Okrem toho nachádzate veľmi poskromne náboje aj do ostatných zbraní ako brokovnica, vylepšené automatické pištole a uziny. Pod zameriavací kríž sa dostanú potkany, vlci, medvede, plejáda jašterov z druhohôr, rôzne egyptské mumifikovance a nakoniec aj príšerky zo strateného ostrova Atlantis. 

Anniversary sa bohužiaľ nevyhlo aj niekoľkým závažnejším bugom. Pre úplnosť spomeniem len dva, ale keďže som mal k dispozícii len press verziu, je možné, že budú v konečnom dôsledku z finálnej verzie odstránené. Aj keď človek nikdy nevie. V jednom mieste, kde bolo treba použiť na zachytenie hák, nebolo ho možné vystreliť priamo na úchyt, pretože úchyty sa zameriavajú automaticky a zameral sa mi vždy ten nižší, po ktorom som prišiel. Pri tomto som skoro plakal, prehováral tú #$%@^% prašivú, prosil, menil rôzne kameru, až zasiahla vyššia moc. Spacejunker. V momente, kedy som mu išiel urobiť screen, sa mi toto miesto podarilo preskočiť.

Za druhý bug si viac menej môžem sám. Pri hľadaní riešenia s padajúcou mrežou a ako sa cez ňu dostať, som pod ňu podsunul kameň, načo sa zasekla páka ovládajúca mechanizmus. A jaj, povedal som si. Toto sa dá vyriešiť len reštartom checkpointu. Keďže nič také hra neponúka, je najbližšia cesta k nemu smrť. A pretože je v každej úrovni checkpointov neúrekom, na ceste k nejakej peknej roklinke, kde by som Laru šmaril, som narazil na checkpoint. Všetko zlé sa uložilo a čakal ma už len reštart celého levelu (celá hra má 4). Preto poučenie, ukladať, ukladať, ukladať. Najlepšie na niekoľko sejvov.