Povedzme, že čierne mraky Moja Moja predstavujú každým nenávidenú a hnusnú komerčnú tvorbu. Dajme tomu, že infikovali svet, kam takáto pliaga nepatrí. Nasadala na krabice všetkých tých do neba vynášaných dobrôt, dostala sa do manuálov, na disky. Rytier na 879. leveli to nezvládne, ale musí sa do tejto nezávidenia hodnej práce chopiť rôsolovitá, pažravá, farebná a neskutočne roztomilá gulička. Alebo prachovka z Teleshopu.

A tu narazíme na malý problém, smrteľnej hrozbe nemôže predsa čeliť niečo tak nevinné ako gulička bez jediného škrabanca a hromadného náboru do tutorialu, kde predsa každý poriadny vojak začína. Môže! A aby som bol riadna sviňa, tak poviem, že tá hnusoba tú zlobu aj odrazí. Aj detsky vyzerajúca hra dokáže zatočiť s niečim tak uveriteľným ako skolenie sedem-hlavého draka, aj hlúpo infantilná zábavka má čo povedať tej Triple-A tvorbe a vysmiať sa jej do ksichtu, že všetka tá vážnosť je len prachobyčajná pretvárka vytvárajúc domnieku, že sa na mňa bude pozerať inak medzi rovesníkmi.

LocoRoco 2 je hra s veľkým H. A tá úvodná obhajoba nebola namierená na hru, ale predstavuje zrkadlo, pretože zábava sa nedá žiadnym objektívnym spôsobom zmerať. Na mňa sa niekoľko dní prísediaci pozerali cez prsty, ako si môže dovoliť človek s tromi krížikmi na chrbte sledovať cukríkovský svet a pritom sa previnilo pod fúzy smiať? Kiež by to bolo tak jednoduché vysvetliť. Ani reklama na Kofolu nedá 100 % odpoveď, v tomto prípade je tu toľko premenných, že jediným riešením je praktický test. Inak sa stretnete s otázkou „a ty čo dávaš?“

Jedno LocoRoco, prosím

A LocoRoco 2 tak ako aj predchodcu netreba pochopiť, ale skúsiť. Stačí 10 sekúnd a už sa s guličkami kotúľate s kopca, papáte ovocie, zbierate lietajúce lesné plody, bodíčkujete nepriateľov, uhýbate sa ostňom, šmýkate sa na ľade, spevom prebúdzate slniečko, kúpete sa vo vodopáde, oslobodzujete postavičky Mui Mui, preskakujete z jedného kvetu na druhý, včeličkám dáte pohlavok, svojou prítomnosťou oživíte kameň, prasknete z roztopaše bubliny pod vodou, nájdete poklad v potopenom korábe, necháte sa unášať vetrom, na trampolíne preboríte strop, potočíte sa na kolotoči, vlastnou váhou aktivujete mechanizmus v továrni, kopnete tučniaka do zadku.

Musí to byť tými farbami. Musí to byť strelenou hudbou. Vo svete LocoRoco nie je podstatné a teda ani relevantné pozadie story, ale samotná cesta, dobrodružstvo, ktoré zmáknete iba troma tlačítkami. Sluší sa však povedať, že guličky LocoRoco majú plné ruky práce s oslobodením vlastného sveta od čierňavy a baritónom spievaných skladieb armádou Moja Moja. Ukradli radosť, svetlo, chuť žiť a vy si musíte s týmto problémom poradiť.

Kotúľanie je v LocoRoco základným stavebným kameňom, keďže guličky nemajú nohy, ruky, plazma kanóny. Ich doménou je skákanie a pažravosť. Obľubujú výhradne červené ovocie, po ktorom rastú do objemu. Tejto mechanike je podriadený dizajn úrovní a ich členitosť. Oproti predchodcovi došlo k prehĺbeniu prieskumu a vďaka rozšírenej sade vedomostí aj oživenia hrateľnosti vďaka jednoduchým trikom. Guličky sa za prvé naučili potápať. Automaticky je tak jedna časť venovaná iba podvodným radovánkam, zradným prúdom a elektrizujúcim pasážam, kde guličky nemôžete spojiť do jednej. Prekážky prekonáte aj na lianách, chvostoch zvierat a konároch, na ktoré dokážu LocoRoco vyskočiť a húpať sa. Absolvovali aj kurzy lietania na lupienkoch púpav, v boji proti Moja Moja používajú vibrujúcu auru a vedia sa natískať do ulít a tak preraziť skaly či hory ľadu.

Nezastaviteľná motivácia

Správne zužitkovanie kinetickej energie pri kotúľaní, alebo lietaní vo vzdušných prúdoch, vedie k objaveniu naschvál poschovávaným miestnostiam, predmetom a postavičkám Mui Mui, ktoré čakajú na to, aby ste ich zachránili a vrátili ich naspäť do svojho mraveniska – domčeka. Nie je to len hľadanie šťavnatého ovocia, lietajúcich malín, ale po novom je výsledné skóre definované aj počtom nôt. Získavate ich za vyčistenie pasáže s mrakmi, neposednosťou, spievaním mesiačiku, ježkovi a pod.

Za každých 100 nôt sa level úrovne zvýši a vy tak zrazu môžete žrať maliny bez toho, aby ste sa k nim priblížili, potom vám zase Mui Mui dá mapu, aby ste našli všetky LocoRoco guličky a na koniec budete aj imúnny voči pichaniu ostňov. Opätovné prechádzanie tých istých levelov aj po dohraní celej story má motivujúci rozmer, pretože vždy na konci niečo získate, napríklad aj materiál na výrobu nábytku do domčeka, foto režim, video zo života guličiek, alebo sa objaví mini úloha o nájdení a dopravení 5 motýlikov do cieľa.

Pokiaľ sa rozhodnete pozbierať každé jedno ovocie a dokončiť domček v plnej výbave, tak si vyhraďte
trojnásobný čas potrebný na dokončenie hry, čo je niečo okolo 12 hodín bláznivého hopsania a nakláňania horizontu tlačítkami L a R. No a potom je tu ešte niekoľko strelených minihier ako bránenie sídla Mui Muiov kanónom, pretláčanie sa (podporuje multiplayer pre štyroch!) alebo komplikovaný level postavený okolo tvorov Chupa Chupa, ktorí vás vystreľujú ponad prekážky vami nastavenou silou. LocoRoco 2 má jednoduchšiu navigáciu a všetko nájdete na jednej zemeguli prehľadne poukladané. Čo práve pribudlo je signalizované ikonkou, škoda len, že pri opakovaní úrovní nevidíte jej aktuálny level a informácie o počte nazbieraných nôt.

U LocoRoco netreba nič pochopiť. Ale všetko vyskúšať. Tá detská radosť, ktorá z hry vypláva na povrch vás naplní nefalšovaným pocitom vládnutia vo vlastnom svete, kde je dospelá noha trestaná dvojnásobným navýšením vreckového pod hrozbou trojminútovej nepočúvateľnej hrdelnej árie. LocoRoco 2 mi tento pocit ponúka zakaždým a svet ovocníčkov mám preto rád. Že tá detsky vyzerajúca vec nemôže byť zábavná? Pche, nebuďte smiešni, táto bláznivá hopsačka so streleným 2D vizuálom schová do vrecka hocičo.