Všeobecný záujem o nekalé praktiky cirkvi, tajné rituály a konšpiračné teórie má na svedomí Dan Brown. Práve v čase najväčšej slávy jeho Da Vinciho kódu bol ohlásený aj vývoj point'n'click adventúry The Abbey zasadenej netradične do stredoveku. Nebol to však celosvetový knižno-filmový bestseller, ale ručne animovaná grafika, neopozerané prostredie a hlavne svätá inkvizícia, ktoré hru zviditeľňovali. Je tu však ešte jeden element, najväčšia inšpirácia pre tvorcov - Meno Ruže.

Meno ruže

Podobnosť s dielom Umberta Eca vás bude sprevádzať od samého počiatku. Zábery na prázdne pláne, jazda na koňoch v nehostinnom počasí, stúpanie do kopca, scéna s kameňom, obrovská knižnica, podozrivo uzavretá komunita mníchov za vysokými múrmi, cudzinec s vysokým intelektom a jeho prostučký pomocník. Jednoducho, spoločných čŕt medzi Menom ruže a The Abbey by ste našli na mraky, či už sa jedná o kulisy alebo podobné obsadenie postáv a dejovú osnovu.

V podstate ide o dobrú vykrádačku, tým dobrú sa myslí, že inšpirácia bola vykonaná nanajvýš obozretne a nepopisuje kvalitu. Napriek nepopierateľnej podobnosti The Abbey rozohráva inú príbehovú partiu. Keď sa dozviete, že niekto z mníchov musí mať zaručene prsty vo vražde a v podzemí objavíte niečo, čo vás zvedie z cesty, tak na časté návštevy knižnice a zakázané knihy zabudnete.

V koži uznávaného učenca Leonarda budete na požiadanie opáta vyšetrovať delikátnu záležitosť. V nešťastnej chvíli, keď sa vešal ťažký luster, povolilo lano a metráková „lampa“ prizabila dole stojaceho brata Anselma. Opát pochopiteľne chce prípad vyriešiť diplomaticky, jeho pravá ruka - prior Segundo chce mať vraždu čím skôr z krku a nik nechce mať opletačky so svätou inkvizíciou. Leonardovi a jeho mladému pomocníkovi Brunovi však bratia z opátstva kladú do cesty polená vo forme regulí, že aj veriaci musí použiť svetské metódy pri rozlúsknutí tohto prípadu. Možno až príliš hriešne metódy (to pre prípad, že patríte medzi silno veriacich).

S neopozeraným námetom si šikovne poradilo španielske štúdio Alcachofa a lokalizačný tím Hypermaxu. The Abbey si od úvodných minút udržuje nastavenú latku tajomna pomocou čitateľných a košatých dialógov, ktorým príliš dobré garde nerobí pôvodný anglický dabing. Nie je vyslovene fádny, ale postráda teatrálnosť, aby bol hráč skutočne svedkom herectva ručne animovaných polygónových postavičiek. Vy vybraných situáciách dokážu prekvapiť, ale počas napätých chvíľ nedokáže kombo mimika, animácie ani vhodne zvolená intonácia hlasu vyjadriť aktuálne dianie na obrazovke. Napríklad scéna počas požiaru silne pripomína výkony simultánneho prekladu videokaziet z 80-tych rokov.

No a keď sme pri tých rokoch 80-tych, nedá mi nezarýpnuť do takmer mŕtvych obrazoviek. Vizuálu to paradoxne neškodí, práve naopak. Výtvarný štýl má najbližšie k statickým animovaným filmom zo spomínaného obdobia. Postavy vyčnievajú ponad backgroundy, otvárajú ústa bez synchronizácie s hovoreným slovom, predmety je vidieť z kilometra aj kľúčové miesta, ktoré si vyžiadajú interakciu. Grafika má štýl, čo jej však nemožno odpustiť, je kolísavá kvalita cut-scén, na väčšine je badať zub času a ľahko spoznáte, ktoré boli vytvorené skôr a ktorým sa autori venovali najmenej.

The Abbey je inak klasická point'n'click adventúra zo starej školy, ktorá nesie so sebou zopár neduhov čias minulých. Najväčším problémom je prílišná otvorenosť lokalít, hneď po spustení a zahájení prieskumu opátstva máte prístup do všetkých častí, čo plynulému postupu škodí. Často tak budete pendlovať medzi obrazovkami hore dole a keď si k tomu prirátate aj zákerný pixelhunting, tak kladivo v kováčskej dielni budete riadne preklínať. Mapa vám prechádzaniu medzi lokalitami ušetrí čas, je však nepoužiteľná v interiéroch a tak sa musíte vždy vyprevadiť von z budovy.

Stavba logických problémov vychádza hlavne zo spovedania mníchov, no lepenie rozbitej mozaiky je sťažené úplne zbytočnými chybami ako nemiznúce predmety z inventára či témy z rozhovorov. No a potom je tu zvláštna taktika s používaním pravého a ľavého myšítka na všetko. Niekde použijete predmet ľavým, inde vám postava odcekne, že po nej chcete nemožné. V dobe inteligentných (všemocných) kurzorov je takéto riešenie lajdácke.

Veľkou škodou pre The Abbey je nevyužitie pomocníka ako virtuálneho poradcu v chvíľach, keď si neviete rady. Služby Bruna využijete snáď trikrát počas celej hry na odlákanie pozornosti, pričom sa ponúkali komentáre diania či logických hádaniek v štýle: „Nevidel som to už niekde?“ The Abbey aj vďaka nemým postavám, ktoré vám nepriamo neporiadia, kladie veľký dôraz na pozornosť hráča, ľahko sa môže stať, že si poradíte iba systémom všetko na všetko.

Kto vie, čo by sa stalo, keby tvorcovia adventúr hrali aj tituly od iných tímov, možno by sa vyhli chybám predkov, možno by sa používali iné praktiky, možno by sa nepotkýnali o tie isté polená. A možno by sa nič nestalo. The Abbey má niekoľko múch, či už bez nich alebo s nimi, ide o adventúru zasadenú do netradičného prostredia, ktorej nahráva fakt, že je (ne)priamo inšpirovaná Menom Ruže a je vybavená perfektnou hudbou nahranou pražským symfonickým orchestrom.