Vojna je svinstvo a to bez okolkov. Je len nezmyselným vzájomným vyvražďovaním miliónov často kvôli konfliktom jednotlivcov. Vojny sa viedli kvôli ženám, kvôli viere, taktiež kvôli rase, populárne sú vojny kvôli rope a paradoxne sa vedú aj kvôli mieru. Na absurdite vojny nie je nič hrdinské. Jestvuje množstvo vojnových filmov predstavujúcich hrdinov. A potom je tu ešte menšina tých, ktoré odhaľujú skutočnú podstatu vojny. Apocalypse Now, Platoon či Full Metal Jacket nemajú žiadnych hrdinov. Namiesto toho v nich nájdeme spôsob, akým vojna kazí a kriví ľudí zvnútra. 

Podobným vyobrazením je aj čierny kôň tohto leta – akcia Spec Ops: The Line. Hra, ktorá snáď v ničom nie je originálna, od názvu, cez príbeh, až po hrateľnosť. No, ako už naznačuje hodnotenie, tak ponúka mix, ktorý vás môže pohltiť až tak, že hru spustíte a razom sa pristihnete pri sledovaní záverečných titulkov s pocitom, že možno práve niečo také tu chýbalo. Na trhu, kde schizofrenici zachraňujú svet pred katastrofou a s prstom v nose zabíjajú všetkých „zlých“. V Spec Ops visí americká vlajka dolu hlavou a hymna chrčí. Toto bude o inom. 

Spec Ops: The Line vôbec nie je novou sériou. 2K totiž načrelo do svojej histórie hlboko a vytiahlo značku, ktorú sme nevideli už dlhých desať rokov. Séria vznikla v roku 1998, keď Zombie Studios prinieslo prvú časť, ktorú by sme mohli zaradiť ako taktickú akciu z 3rd person pohľadu. Síce v sérii nájdeme len dve regulárne časti, no so všetkými rozšíreniami naprieč platformami je hier až osem. Spec Ops: The Line si však zo série berie len meno a skôr ako pokračovaním je jej novým začiatkom.

Hra sa síce odohráva vo veľmi blízkej budúcnosti, no jej svet je tak uveriteľný, že by sa mohol stať skutočnosťou pokojne už zajtra. Všetky jeho reálie sú dnešnému človeku známe a ani predpoklady nám nie sú vzdialené. Autori si vybrali Dubaj. Nie je to typické miesto vypuknutia konfliktov, no v žiadnom prípade sa nejedná len o kulisu v pozadí. Dubaj v podaní hry by sa dal označiť za alegóriu biblickej Babylonskej veže. Vrchol luxusu sa obratom stáva najhorším miestom na svete a vy si týmto peklom musíte prejsť. Toto je však peklo hneď v niekoľkých rovinách a pre „hrdinov“ v ňom nie je miesto. 

Dubaj, Mekka márnotratnosti, je na kolenách. Tenisové kurty na strechách hotelov, umelé zjazdovky, luxusné autá, to všetko je minulosťou prikrytou pod nánosom prachu a piesku. Mesto zasiahli katastrofické pieskové búrky a úplne ho zničili. Ten síce odmietol zahraničnú pomoc, no nakoniec mu nezostala iná možnosť. Niekto sa musel postarať o preživších a o poriadok. Nejedná sa však o žiadnu ódu na americkú armádu, ako by sa mohlo zdať. Skôr naopak. Niečo sa tu strašne posralo, veliteľ amerických jednotiek porušil rozkazy, zostal tu a odmlčal sa. Až doteraz. 

Podarilo sa zachytiť núdzový signál vyslaný z mesta a tak sa na scéne objavuje jednotka Delta Force pod vedením kapitána Martina Walkera (ktorého dabuje Nolan North, známy ako nathan Drake z Uncharted). Ich úlohou je zachrániť, čo sa dá a pomôcť s evakuáciou. Práve Walker, ako hlavný hrdina, je jedným z elementov spoločných z vyššie uvedenými filmami. Srší naivitou, chce pomáhať, chce byť hrdinom. Ale táto vojna nepozná hrdinov a takmer od úvodu viete, že ho čaká neodvratný koniec. Priam mu beží v ústrety a fatálne následky jeho konania sú pochopiteľné. Vojna narúša jeho detskú naivitu a nakazila aj jeho dušu. Dostáva sa do konfliktu medzi dvoma frakciami. Obe sú americké, obe sledujú svoje ciele ani jedna sa však nesnaží o dobro. Záver je už čistou parafrázou Apocalypse Now, chýba už len napalm (aj keď...) Máte možnosti voľby, ktoré sa mierne líšia, no nezavážia nijak extrémne. 

Nebojte sa, že by vám predchádzajúci odstavec prezradil niečo nečakané. Prestavuje vám len skutočný svet hry, ktorý prežívate v koži hlavnej postavy. Postavy, ktorá sa vám pomaly mení pred očami. Odér konca sa nad jednotkou Delta Force nesie už od začiatku a vy ho cítite. Príbeh nie je o momentoch, ale o ich prežívaní a práve v tomto ohľade Spec Ops disponuje niekoľkými skutočne silnými pasážami, kedy si začnete klásť otázky o ľudskosti. Vojna neničí len hlavnú postavu, jej vplyv môžete badať všade okolo, na obyčajných ľuďoch, na nepriateľoch, na spolubojovníkoch strácajúcich vieru. Takto dokonalú atmosféru neponúkla už dlho žiadna hra zo súčasnej vojny. Je surová, nie rozprávková ako v Call of Duty. Jedinou jej chybou je, že niekoľkokrát prešvihne moment, kedy by mohla dokonale skončiť. Namiesto toho vám ponúkne na hranie ďalšie krátke úseky, ktoré by lepšie vyzneli možno ako animácia. 

Ako sa vám postupne otvára hlavná postava, tak sa s ňou stále viac stotožňujete a hra vás stále viac vťahuje. Spec Ops: The Line začína rovnako ako jej hlavný protagonista – naivne. Bežná akcia sa však už čoskoro mení na niečo hlbšieho hlavne z hľadiska významov. Počas 15 kapitol prejdete všetkým. Pomerne príjemným príchodom, pomerne nepríjemným privítaním, odhalením pozadia, zhnusením z dôsledkov vojny. Postupne nachádzate indície z minulosti, ktoré už úplne vystihujú charakter poznámok postavy Martina Sheena v Coppolovom vojnovom skvoste. Na jednu stranu obdivujem spád hry smerujúci k neodvratnému koncu, na strane druhej je zase dĺžka 6 - 7 hodín na vysokej obtiažnosti veľmi málo a autori sa skôr mohli pokúsiť vyplniť pasáže v jej prvej polovici. 

Možno je to pohľad hráča, ktorý je priamočiarymi a tunelovými akciami presýtený viac ako trh samotný, no na škodu Spec Ops je, že vyšiel len v podobe rýchlej a jednoduchej striktne lineárnej akcie. Nemožno povedať, že by hra nebavila. Zabaví dostatočne, no dojem z nej rýchlo vyprchá a pravdepodobne sa k nej už nevrátite. Zostane vám len dobrý dojem bojujúci s pocitom znechutenia. Žiadnu katarziu tu nehľadajte, na happyendy sa tu nehrá. Cover & shoot štýl je ako v každej inej hre, čiže štandardný. Skutočne je založená na dojmoch, akcia oproti iným, napríklad Gears of War, ničím nevyčnieva.

Je tu však aspoň zopár ozvláštňujúcich elementov, ktoré síce nie sú nijak časté, no ich ojedinelý výskyt im pridáva na kráse. Z taktických koreňov série zostalo menej ako ohlodané torzo. V istých predpripravených momentoch môžete dvom členom svojho tímu vydať jednoduché rozkazy vzhľadom na ich zameranie (sniper a heavy, čo sú asi najadekvátnejšie popisy). Dokážu však pomôcť a sú pomerne samostatní, až na pár prípadov, kedy jednoducho zblbnú, tak sa o ich bezpečie netreba starať. Ďalej tu máme element piesku, ktorý síce zdevastoval mesto, no môže byť vašim pomocníkom v krízových situáciách. A zasypať po prvý raz nepriateľov riadnou dávkou piesku je paráda. Počas hry prekonávate obrovské výškové rozdiely, čo je zas pekné na pohľad. A nakoniec emócie perfektne umocňujú animácie tváre hlavnej postavy a postupom hrou meniace sa pokriky, kedy sa to zúfalým zavíjaním plným madafakin sonovabičov len tak hemží. A pritom nie samoúčelne. 

Spec Ops ponúka, na pomery žánru, pomerne štandardný multiplayer, aký nájdete vo všetkých takýchto hrách. To však nemusí byť vôbec negatívom ako nakoniec ukazuje napríklad popularita Gears of War. Hráči sa proti sebe postavia v šiestich režimoch (nie všetky sú zo začiatku dostupné) na šiestich mapách. Nájdete tu klasiky ako DM a TDM, no nechýbajú ani módy postavené na úlohách a na dobýjaní miest. Multiplayer rozvíja hlavnú kampaň v tom ohľade, že je postavená na konflikte dvoch predstavených „frakcií“. Mapy sú vystrihnuté zo sólo kampane, teda menšie exteriérové a interiérové lokality. Systém rankov vám postupne odomyká vybavenie a, samozrejme, môžete meniť loadout. Na PC poteší fakt, že okrem Steamworks multiplayeru hra podporuje aj LAN a súkromné hry so špeciálnymi pravidlami. 

Spec Ops by mohla byť epitafom na náhrobnom kameni Unreal Enginu tretej generácie, aj keď tu s nami ešte pár rokov pobudne. Ukazuje, že engine má už najlepšie roky za sebou a nikto z neho už na zadok nepadne. Zároveň však z neho vyťahuje niektoré skutočne prekrásne, slnkom prepálené scenérie, hlavne z vrcholkov budov a pri pohľade na zdevastované mesto. S farbami a svetlom to autori naozaj vedia a je to aj vidieť. Takže aj keď nejde o žiaden technologický zázrak, tak sa na ňu pozerá pomerne dobre.

Dôležitú rolu zohráva samozrejme aj zvuková stránka. Dabing, ako som už načrtol skôr, je perfektný a to nie len v prípade hlavnej postavy, ale aj u všetkých ostatných. Northovi jeho kolegovia smelo sekundujú a udržujú tak vysokú kvalitu. Výborná je aj atmosférická hudba. Nie je zvlášť zložitá a ani vtieravá, skôr sa jedná o jemné podmazy, ktoré by ste si možno niekedy aj radi vytiahli hlasnejšie. Bohužiaľ so zvukmi zbraní to už svetlé nie je. Sú pomerne nevýrazné a tlmené. Aspoň, že to zbrane kompenzujú efektom a slušným kopaním. 

Je až neuveriteľné ako Spec Ops čerpá z literárnej predlohy (Heart of Darkness od Josepha Conrada) a z tejto výhody tak výrazne ťaží. Navyše narazíte aj na neskrývanú inšpiráciu filmovými legendami, ktoré v stvárnení vojny prekročili všetko ostatné. Hra tak okolo seba buduje silnú, uveriteľnú a strhujúcu atmosféru, ktorá vo vás zanechá výrazný dojem a práve na tom si aj zakladá. Nie je originálna, no na súčasnom trhu snáď nemá obdoby. Vedľa heroických „eposov“ ako Call of Duty pôsobí až surovo, naturalisticky a hlavne autenticky. Zamrzí, že sa hrá pomerne všedne, čo vôbec nie je zlé, no ani ničím výnimočné. Taktiež nepoteší krátka kampaň.

Na PC sa navyše mohlo výraznejšie zapracovať na ovládaní, ktoré je dosť nepohodlné. No aj napriek tomu je Spec Ops: The Line titulom, ktorý by ste si nemali nechať ujsť. Už len kvôli inému pohľadu na zverstvá vojny.