Je až ťažké uveriť, aké náročné vôbec môže byť spraviť zaujímavý a kvalitný titul pre Kinect. Samozrejme, existuje množstvo kvalitných a zábavných titulov, pri ktorých sa dá stráviť kopa času. Od tancovania, cez zábavný park animovaného giganta, až po bábkový western sa dokáže zabaviť každý. No a potom je tu tá druhá kategória hier, ktoré sú našťastie v menšine. Pred vydaním masírujú hráčov silnými slovami, no ich kadencia v rôznych prezentáciách postupne klesá, až sa hra pomaly stráca z dohľadu a o chvíľu na to sa dostane na trh. A to je ten moment, kedy zomiera každý nádejný nápad v agónii vývojárskej neschopnosti, nechuti, neochoty.

A pritom určite nie len ja som sa na nový Steel Battalion: Heavy Armor tešil. Už ako malý som z pôvodných Transformerov a krásneho stop-motion béčka Robot Jox tiekol ako stará práčka. A práve táto hra sa najmä druhej uvedenej plechovej držkovej podobala najviac, aj keď je pravda, že téma bitiek gigantických mechov sa opäť dostáva do pozornosti hráčov. Zvlášť, ak zoberieme do úvahy históriu tejto série, meno vývojárov aj pomerne sľubný koncept, tak skutočne nebol dôvod netešiť sa. 

Vo svojej histórii si séria Steel Battalion prešla dlhou cestou ako môžete dnes vidieť. A to je Heavy Armor len treťou časťou. V prvých dvoch hrách si autori do svojich obývačiek preniesli kokpit gigantických bojových strojov v podobe síce nepraktického, no reálneho ovládača s dvoma joystickmi, pedálmi a všetkým ostatným, čo pri riadení mecha môžete potrebovať. Tentoraz sa však kokpit stáva z vašich obývačiek. Vďaka Kinectu. Heavy Armor ustupuje od hardcore simulácie k hardcore mávaniu rukami pred sebou (často bez výsledku, no k tomu neskôr), pričom časť ovládacej schémy preberá aj klasický xboxový ovládač. Nápad je to pekný. Zatiaľ.

Hra začína vcelku dobre, no je to len maska hnilobného zápachu, ktorého sa nezbavíte dovtedy, kým nepreženiete disk skartovačkou. Zavedie vás do sveta budúcnosti, no nie je to budúcnosť, akú si predstavujete. A možno aj vďaka svojej netradičnosti vás svet roku 2082 dokáže už hneď v úvode zaujať. Pred vyše 60 rokmi sa na svete objavil nebezpečný mikrób požierajúci kremík. Celá spoločnosť sa behom krátkej chvíle zrútila a z jej ruín povstala nová. Tá sa ocitá o 100 rokov späť, vládnu jej elektrónky a despotická ruka autokratického režimu novej OSN (familiárne nazvanej „Ujovia“). Modrá už nie je dostatočne dobrá a tak si za svoju farbu nová OSN vyberá červenú. A svoje korene má v Číne. Proti nej stojíte vy a zopár ďalších členov amerického odboja, ktorých čaká cesta naprieč hrdinskými klišé za záchranou sveta od tyranie a utláčania.

Najskôr však treba pozbierať odboj, ktorý úprimne nevyzerá, že by si dokázal poradiť s pár výtržníkmi na ulici, nie to ešte so svetovou veľmocou. Do hĺbky hru posúva výraznejší osobný charakter niektorých členov, no žiaden zázrak nečakajte. A zo začiatku to aj tak vyzerá, že sa celkom slušne dokážete zžiť so svojou postavou. Môžete podávať ruky, chytať omočené jablká a podobne. A hneď na to sa dostávate do tréningu so svojim VT – vertikálnym tankom, čo je vlastne klasický dvojnohý mech, akurát vystavaný z reálií sveta na úrovni druhej svetovej vojny. A také je v hre všetko.

Už v priebehu úvodného tutoriálu si začnete uvedomovať,  čo vám v hre chýba najviac – antidepresíva, prípadne iné legálne drogy. A bude sa to už len zhoršovať až do stavu, kedy vás prepadnú samovražedné chúťky a po vyfajčení bobkového listu si začnete ubližovať. Pritom toto nie je typ zlej hry kategórie Postal 3 alebo FlatOut3. Heavy Armor vás chce psychicky týrať, šikanovať a teší sa z vášho zúfalstva. Lebo už od začiatku viete, že ono by to vôbec nemuselo dopadnúť tak zle, len keby... A tých keby je tu strašne veľa. Od niektorých základných dizajnových chýb až po najväčší kameň úrazu, ktorým je neovládateľnosť. Tá je na ešte horšej úrovni ako bola v Sonic Free Riders a to už tam si vaše pohyby vykladala hra pravdepodobne podľa vlastnej vôle. 

Videá aj prezentácia vás síce dokážu nabudiť, sú spracované dobre, vojnový dej sa aj slušne vyvíja, no čo z toho, keď sa rozplačete v momente, ako zbadáte loadingovú obrazovku misie. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že na hre pracovali dva úplne separované tímy. Jeden vymýšľal náplň, druhý zas stojí za ovládaním. No a tieto dve časti sú maximálne nekompatibilné. Chodenie, mierenie a strieľanie s vašim robotom prostredníctvom ovládača je v pohode, aj keď na potreby niektorých herných momentov je strašne neohrabané.

Pre podstatnú časť herných akcií, sa ovládačom stávate vy. A vtedy od hry utekáte, rozbíjate reálne ovládače, vyhadzujete konzolu von oknom a želáte si, aby vás trafil radšej guľový blesk. Nad odozvou  rozoznávania pohybov sa ešte dá prižmúriť oko, čo sa však prehrýzť nedá, to je rozoznávanie pohybov, ktorého úspešnosť sa pohybuje snáď niekde na úrovni štatistických chýb. A že práve na pohybové ovládanie sú namapované prvky, ktoré rozhodujú o vašom živote, netreba snáď pripomínať. Nie len prezeranie po (veľmi pekne spracovanom) mechovi, ale aj interakcia s postavami, menenie pozícií, operovanie s obrazovkami a tlačidlami na všetko možné. A keďže v kokpite je tesno, tak nikdy nespravíte presne to, čo by ste chceli.

Úrovne sú poskladané z pomerne prísnych koridorov a aj vďaka tomu vám nepriatelia nič nedarujú. Aj keď ich umelá inteligencia je približne na úrovni prvokov, tak svojou presnosťou a silou vás zaskočia aj obyčajní pešiaci. A to proti vám stojí aj rôzna technika. V tomto prostredí každá strela znamená červené svetielko na vašom mechovi. A vy namiesto toho, aby ste zmenili typ strely, tak si zavriete okienko. Alebo namiesto vytiahnutia periskopu len mávate rukami pred sebou a nechávate sa ostreľovať bazukou. Prípadne, čo je už ale úplná čerešnička na torte, namiesto vyvetrania stlačíte tlačidlo pre automatickú deštrukciu. Je úplne najlepší nápad v preplnenom kokpite v hre, ktorá nedokáže poriadne rozoznať jednoduché mávnutie rukou, dať takéto tlačidlo hneď vedľa vetrania.

Celkovo v Heavy Armor narazíte na postupne gradovaných 32 misií, no tie sú už v prvej tretine pekelne ťažké vďaka ovládaniu. Väčšina z nich vám zaberie približne 5 - 10 minút (hlavne tie, v ktorých ste limitovaní časom), no budete sa s nimi babrať dlhé hodiny. Jednak často neviete, čo od vás hra chce, no a potom je tu to ovládanie. Aj vojak vás dokáže zložiť a tak sa musíte často naučiť presné pozície nepriateľov. Niektoré misie vám dajú aj AI spolubojovníkov (blbých), ktorých cez Live môžu nahradiť živí spoluhráči. Plusom je, že sa netrápite sami. Je tu pár fajn momentov, kedy musíte zastaviť nepriateľa, ktorý sa k vám snaží preniknúť, prípadne sa rýchlo zbaviť granátu. No aj tie zhadzuje na kolená a brutálne znásilňuje ovládanie. From Software si stoja za svojou povesťou a vydali ďalší skvost, ktorý prejde len minimum skutočne vytrvalých hráčov.

Graficky je Heavy Armor pomerne vydarená, hlavne postavy a interiéry. Potešia špičkovo spracované videá a plusom je aj to, že v hre nenarazíte na lagy. Dokonca aj zvuk je veľmi dobrý a to komplexne. Hudba sa počúva príjemne, dabing je skvelý vo všetkých jazykoch, zvukové efekty sú príjemne duté a plechové, aby navodili ten správny zastaraný dojem. Sú to maličkosti, ale nedokážu zlepšiť výsledné skóre.

Mnohí označujú Heavy Armor za nehrateľnú. Ja by som až tak ďaleko nešiel. Je len skutočne veľmi ťažko hrateľná, demotiváciu posúva na hranicu šialenstva a šikany, je len pre tých najextrémnejších, ktorí dokážu stráviť hodiny učením sa misií naspamäť, pričom ani potom nemajú istotu, že ich prejdú, lebo stále je len malá šanca, že im pohyby hra rozozná správne. Následné obrazovky s dôvodom úmrtia sú už len pľuvancom do tváre hráčov, keď sa márne snažia zabrániť blížiacej sa katastrofe, ale vyzerajú len ako vážne prípady z najbližšej liečebne. Ak sa nechcete stať adeptom na lobotómiu, tak sa hre vyhnite čo najväčším oblúkom.