Portalu sa podarilo otvoriť dvere, ktoré boli v hernom biznise vždy odstavené na vedľajšiu koľaj. Postavil nás do FPS perspektívy a dal nám do rúk zbraň, no hra neočakávala, že sa okamžite staneme neohrozeným hrdinom so smrtonosným arzenálom. Namiesto toho skôr poriadne prevetrala naše synapsie. To viedlo k akémusi miniboomu, kedy sa vyrojilo zopár podobne štylizovaných hier. Z tých najznámejších napríklad The Ball alebo Quantum Conundrum. A do rodiny logických FPS sa chce pridať aj najnovší prírastok, ktorého pôrod trval zhruba 4 roky.

Aj vďaka tomu vám môže byť nenápadná nezávislá hra Antichamber už známa. A úlohu nemá ľahkú. Za štyri roky sa z nej stal taký menší fenomén. Autor Alexander Bruce toho nasľuboval mnoho, hra získala množstvo ocenení ešte pred vydaním a teraz po vydaní môže byť prekonanie očakávaní  trochu náročné. Aj keď na to ide veľmi dobre a hlavne razantne. Antichamber je tu na to, aby úplne prevrátil váš spôsob uvažovania a otvoril vám nové obzory. Aj keď možno trochu nasilu.

Alexander Bruce si dal za cieľ prostredníctvom hry nabúrať vaše predstavy o euklidovskom trojrozmernom priestore. A nie len to. Hlavnú mechaniku nemožno exaktne popísať, nakoľko žiadna konkrétna v nej neexistuje. Aj keď Antichamber na Portal odkazuje, pri hraní naň musíte čo najskôr zabudnúť. Vlastne musíte za hlavu hodiť aj všetky vaše predstavy o hernom svete a jeho fungovaní. Nič v ňom totiž nemá takú funkciu, akú by ste očakávali. Pravidlá tohto sveta sa neustále menia a keď sa už nejaký z jeho skrytých princípov naučíte, tak ho nahradia úplne iné.

Začínate ako bezmenný hrdina uprostred miestnosti v tvare kocky. Bez akéhokoľvek uvedenia do diania pred vami stojí náročná cesta ani neviete za čím. Jediným vodítkom sú štyri steny okolo vás. Dokonale zapadajú do konceptu predstavenej fikčnej reality a dávajú vám tušiť, že toto nebude len taká bežná prechádzka. Prvá stena predstavuje menu, nastavenia aj nápovedu v jednom. Nič iné vám už o sebe hra neprezradí. Ďalšia predstavuje začiatok mapy. Zatiaľ je na nej len bod, z ktorého štartujete, no neskôr sa poriadne rozrastie a rozvetví. Tretia stena je takmer prázdna, no neskôr naberie veľký význam pre váš progres. A posledná je mierne provokatívna. Za ňou je totiž východ a od neho vás oddeľuje len jedno sklo.

Pustíte sa do hrania a v tom momente sa spustí časomiera s odpočtom 90 minút. Tá je trochu zradná. Neviete, čo sa stane na jej konci ani či predstavuje jej krátku dĺžku. Pre začiatok si ju však nemusíte vôbec všímať. Hrajte si podľa seba a o to bude zážitok lepší, ak nad vami nebude visieť bremeno časomiery. Prvé kroky sú veľmi opatrné. Máte len holé ruky, kráčate vpred a zákonite aj padáte. Presne ako malé deti. Analógií s priebehom ľudského života je v prípade Antichamber viac. Každý pád vás naučí znova sa vyšplhať hore, každé popálenie vás naučí novú vec.

Učíte sa nielen na svojich chybách. Ak by ste tvrdohlavo trvali na dokonalosti svojho postupu, no úspechy by stále neprinášal, tak v hre na každom rohu narazíte na nový obrázok, ktorý pomocou alegorického zobrazenia a jednoduchým textom poskytne ponaučenie do budúcnosti. A práve tieto obrázky sa vám postupne zbierajú na už spomínanú prázdnu stenu.

Postupne sa dostávate k prvej verzii hernej zbrane. Jej funkcia spočíva v manipulácii s jednoduchými malými kockami, ktorými sú tvorené hlavné elementy herného sveta. Prvá verzia ponúka len jednoduchú manipuláciu. Jednu kocku dokážete premiestniť a tak môžete napríklad operovať s otváraním dverí. Mapa však obsahuje aj mŕtve zóny, ktoré zrušia všetky nazbierané kocky. Ďalšie verzie na seba funkcionalitu naberajú až na konci dokážete kocky vytvárať takmer z ničoho, vďaka čomu už pre vás skoro nič v hre nebude prekážkou.

Skutočne len skoro nič. Stačí však jedna malá záludnosť a vykysnete na mieste na desiatky minút. Nakoniec zistíte, že na tom mieste ani nemáte byť. Herné pravidlá sa menia každým krokom. Je pred vami priepasť, posuniete sa vpred a už je tam chodník. Celý svet sa dynamicky mení okolo vás a s ním aj jeho pravidlá. Čím ste ďalej, tým sú divokejšie. To na jednu stranu zabezpečuje vysokú  variabilitu obsahu, ktorý je podporený aj tým, že jednotlivé hádanky majú viac možností riešenia. Na druhú stranu tak hre chýba elegancia riešenia problémov, akou sa prezentoval napríklad Portal. Riešenie často objavíte len náhodne, nedospejete k nemu logickým postupom. Vrcholom je samotný záver, kde sa dostanete zo systému chodieb, no neviete, čo vlastne máte spraviť. Chvíľu tápate, skúšate všetko na všetko a dúfate, že niečo z toho zafunguje.

Ďalším problémom, ktorý vám môže prekážať, a ktorý súvisí s eleganciou, prípadne prístupnosťou hry je zlá práca s motiváciou k ďalšiemu postupu. Viac menej dostanete len obrázok a to je všetko. Neviete ani o koľko ste bližšie k cieľu, ani nedostanete žiadnu „odmenu“ za svoj progres. Sčasti za to môže systém hry, ktorý je vlastne vyskladaný z jednej rozvetvenej mapy. Žiadne levely tu nenájdete. Len neprerušený postup ďalej. Chýba tu typická schéma, kedy vás začiatok uvedie do problému, krivka hrateľnosti postupne stúpa k jeho vyvrcholeniu a po ňom prichádza uvoľnenie. Antichamber je len vrstvenie problémov na seba a tak je dosť možné, že vás postupne otrávi. A tak to trvá až do samotného záveru, no sa o jej pozadí nedozviete nič viac. Neviete, čo to celé malo znamenať ani čo predstavovala divná čierna šmuha putujúca po leveloch.

Ak však aj po prejdení hry budete mať chuť vrhnúť sa opäť do nej, tak vás očakáva mierne odlišný zážitok. Ako som už uviedol, hádanky sa dajú riešiť rôzne. No celkový postup môže prebiehať inak. Dokonca pred únikom zo siete chodieb môžete dôjsť ešte ďalej ako predtým (za predpokladu, že ste neodhalili úplne všetko). Hru totiž môžete dohrať aj bez toho, aby ste mali prejdený každý jej kúsok. A potom je tu ešte tá časomiera, ktorú sa môžete snažiť čo najviac podliezať.

Jednu vec však robí Antichamber úplne dokonale, dokáže zaujať už na prvý pohľad. Použitý výtvarný štýl je tak unikátny, že si ho zapamätáte a automaticky k nej priradíte bez toho, aby sa vám s niečím poplietla. Poháňa ju síce Unreal engine 3, no to je v tomto prípade úplne jedno. Graficky sa spolieha na ladenie farieb, pričom jednotlivé odtiene sú striktne naviazané na konkrétny element. Výborne funguje aj zvuková zložka. O hudbe sa príliš hovoriť nedá, nakoľko je to skôr zbierka ambientných zvukov, spolu vytvárajúc jednoliaty celok, ktorý je jedným z hlavných nástrojov budovania atmosféry. Stojí za ňou Siddhartha Barnhoorn a v priebehu hry sa pomaly vyvíja.

Antichamber má k dokonalosti ďaleko. Chyby sú možno daňou za dlhý vývoj, za vývoj v malom, či za snahu vám tak pomotať hlavu, až sa v tom hra občas zamotá. Jednoznačne však dáva najavo, že tú takmer desiatku rôznych ocenení v uplynulých troch rokoch si svojim unikátnym prístupom zaslúžila. Jedinečné výtvarné spracovanie, výborná atmosféra a prístup, ktorý je možno trochu silený, no ponúk nevídaný zážitok a prinúti vás poriadne pohnúť rozumom.