Putovanie dvoch bratov sme v podobe, v akej nám ich predstavilo severské zoskupenie hrdlorezov zo Starbreeze Studios, rozhodne nečakali. Istotne, už dopredu sa šírili fámy o tom, že cesta súrodencov bude skôr o emóciách a ovládaní dvoch odlišných postáv. No verte niečo také tvorcom krvavých mlynčekov na mäso ako Chronicles of Riddick či The Darkness. Napokon sa červenej tekutiny síce dočkáme, avšak v úplne odlišnej situácii než býva zvykom. Tentoraz to bude o atmosfére, ktorá by sa dala krájať, no nie motorovou pílou.

Brothers: A Tale of Two Sons patrí medzi projekty, ktoré neoslovia svojou dĺžkou, pretože za také štyri hodinky pomerne prostá, no vynikajúco vyrozprávaná zápletka finišuje a dobrodružstvo končí. Základným pilierom úspechu Brothers: A Tale of Two Sons je skvostná atmosféra. Nevtiahne vás hneď, treba jej dať čas. Možno vás na začiatku negatívne prekvapí príliš infantilný vzhľad (veľmi rýchlo to prejde) alebo šialene krkolomné ovládanie (to ma žiaľ nepríjemne dráždilo až do samotného záveru), avšak to všetko je irelevantné, dvaja synovia sa vyberú na cestu, ktorú by ste mali absolvovať spoločne s nimi.

Kde sa príbeh odohráva, nie je dôležité, bezpredmetné sú aj mená. Rodina, to je otec, matka a dve deti: starší a mladší syn. Na začiatku sledujete hrob matky, ktorá sa utopila v rozbúrenom mori pred očami mladšieho syna. Život je krutý a otec potrebuje špeciálny liek, inak zomrie. Jediným možným východiskom je jeho hľadanie. A práve túto cestu absolvujú dvaja nezbedníci.

Na začiatku spoznávate krajinu zaliatu slnko, ktorá pôsobí tak nevinne, že nastavujete pred obrazovku tvár, aby vás na nej príjemne pošteklili slnečné lúče. Dlho si užívať nebudete, prostredie sa zmení. Vaša ďalšia cesta vedie cez podzemné jaskyne a bane, prejdete sa po krvavom bojisku, drkotať zubami budete v zasneženej severskej krajine a záver... záver vás nemilosrdne kopne do gulí a skromne prehodí, že si to teda užite, keď už veľmi chcete.

Napriek obmedzenému prostrediu, ktoré je navrhnuté pomerne lineárne, len s niekoľkými odbočkami, navyše nijak výrazne nezaznačenými, je cesta príjemne kľukatá. Zablúdiť sa nedá, starší z bratov vám vždy ukáže smer. Prekážkou nie je hľadanie miesta, kam sa máte dostať, ale skôr spôsob, akým to spravíte. A tu sa o slovo zúrivo hlási hlasno propagovaná spolupráca dvoch pokrvných bratov. Jeden ovláda to, druhý tamto a spoločnými silami postupujú napriek nástrahám stále dopredu, za vysnívaným liekom. 

No nie je to len o schopnostiach, ale aj povahových vlastnostiach. Mladší z bratov je ľahkovážny, užívajúci si bezstarostný život. Staršieho charakterovou črtou je zodpovednosť ovplyvnená prichádzajúcou dospelosťou. Ak napríklad strážnik spí a chcete sa ho spýtať na cestu, respektíve ho požiadať, aby vám otvoril bránu, na slušné budenie staršieho brata inkriminovaná postava nereaguje, no mladší mu do tváre chrstne pohár vody, čo vám otvorí cestu. Starší hrdina sa do studne pozrie, mladší do nej odpľuje. Starší pomôže gazdinke s metlou pozametať, mladší s ňou robí blbosti. Podobných príkladov, ktoré vaše putovanie neovplyvnia, no v pozadí robia dôležité „krovie“, je v hre hneď niekoľko a radi si ich vyskúšate.

Hrateľnosťou sa Brothers: A Tale of Two Sons podobá na Papo & Yo, prípadne akékoľvek pasáže z akčných hier, v ktorých ste museli zdolávať nástrahy prostredia, niekam sa vyšplhať, niekde zatiahnuť pákou a podobne. Tomb Raider či Uncharted? Pokojne, avšak hra primárne vsádza na kooperáciu oboch protagonistov s odlišnými schopnosťami. Starší je, samozrejme, silnejší, takže len on môže zatiahnuť za páku, no mladší je vzrastovo menší a pretiahne sa cez mreže. Navzájom si otvárajú cestu, hoci putujú po odlišných chodníkoch. Jeden otáča kľukou, aby udržal otvorené dvere, druhý sa zatiaľ na háku presunie nad priepasťou. V mnohých prípadoch je dôležité načasovanie, napríklad pri skákaní po výčnelkoch, kedy sú obaja bratia spojení lanom a navzájom sa istia.

Príkladov pomoci sa dá nájsť mnoho. Starší vyhodí mladšieho na skalu, kam by sa nevyštveral a ten mu potom zhodí lano. Príjemným spestrením sú priestorové hádanky, ktoré tu už boli v rôznych podobách, no až v Brothers: A Tale of Two Sons pôsobia prirodzene. Musíte dostať „veľký predmet“ z bodu A do bodu B a mnohé vám v tejto činnosti úspešne zavadzajú? Videli sme to mnohokrát, avšak v Brothers je to nesenie obrovskej rúry, ktorú musíte dostať k veľkému stroju. V podzemných štôlňach budete lákať obrovského trolla do pasce, kde je mladší hrdina návnadou. Jednotlivé hádanky sú zakomponované do samotného hrania s citom, bez rušivých elementov. Rovnako si užijete rébusy s mechanizmami, ktoré musia ovládať obe postavy.

Nech však Brothers: A Tale of Two Sons pôsobia spočiatku až neuveriteľne infantilne, v polovici hry sa začne veľmi rýchlo meniť. Do popredia sa dostanú dospelejšie témy v protiklade s detským pohľadom na svet. Pocity z hrania dvíha aj jazyk postáv, porovnateľný s tým v The Sims. Práve nezrozumiteľná hatlanina dáva dostatok priestoru na vnímanie celého diania na obrazovke. Hudba je výrazným elementom dotvárajúcim atmosféru, znie často, mení sa podľa jednotlivých situácií, takže ak je zle, nielenže to vidíte na obrazovke, ale to aj počujete. Melódie poháňajú dopredu, no zároveň aj nechávajú hráča vychutnať si adrenalínové momenty ako napríklad let na okrídlenom kamarátovi.

Technické spracovanie ako také nepatrí medzi vizuálnu nirvánu, no ma osobitné čaro a je vidieť, že miliardy grafických efektov a enginy simulujúce (takmer) realitu nie sú vždy všetko. Vymodelované prostredie v Brothers: A Tale of Two Sons brnká na správnu strunu atmosféry a ste pohltení dianím na obrazovke. Kamera síce nie je vždy ideálna a v snahe zachytiť scénu ako vo filme, zabehne možno priďaleko, no na hrateľnosť nemá vplv, navyše si ju môžete manuálne upraviť.

Jediným kameňom úrazu, odhliadnuc od hernej doby, je ovládanie. Maximálne zjednodušenie (analóg na ovládanie postavy a jediné akčné tlačidlo) a originalita vyústili v neorganizovaný chaos. Prvé minúty hrania budú utrpením a dojmu, že nemáte nikdy všetko pod kontrolou, sa nezbavíte do absolútneho konca. Oboch chalanov totiž ovládate naraz. Ľavým analógom staršieho a pravým mladšieho. Neustále sa budete snažiť ich držať na „správnej“ strane, aby ten naľavo bol starší a zvládali ste ho správne nasmerovať, no nie vždy to ide a mnohokrát sa budete trápiť. Pozerať na duo opitých panákov nepriťahuje, často sa musíte pozerať priamo na ovládač a pretransformovať svoje myšlienky na obrazovku. Kooperatívny multiplayer (hoci aj na jednej konzole) sa nedostavil. Obrovská škoda a pre niektorých možno dôvod, prečo budú bratov radšej ignorovať.

Brothers: A Tale of Two Sons je fascinujúcim zážitkom, ktorý treba vyskúšať a snažiť sa pokoriť do úplného konca. Hranie má predovšetkým baviť, a to sa tomuto titulu darí napriek zbabranému ovládaniu. Treba zaťať zuby a hra sa vám odmení.