Brothers: A Tale of Two Sons

Filmy a videohry. Dve silné odvetvia zábavného priemyslu, ktoré nám spestrujú náš denno-denný uponáhľaný život. Každé z nich nám svojim vlastným spôsobom ponúka prvoplánované, jednoduché, a na krátkodobé odreagovanie vhodné diela, avšak obe sú schopné zatnúť svoje drápy hlbšie a venovať sa predstave či myšlienke, ktorá sa nám usadí niekde vzadu v hlave a nedá nám spať.  Zatiaľ je tá druhá možnosť predsa len rozšírenejšia vo filmoch, avšak ako sa jednotliví autori hier púšťajú do náročnejších tém, a navyše preberajú niektoré filmové postupy, svitá aj nám hráčom na lepšie časy. A tak sa aj my, ktorí sú už otrávení nekonečným prístupom  len ťažko od seba odlíšiteľných FPS-iek s radosťou usadiť a pustiť si hru, čo nás nenúti strieľať po všetkom možnom aj nemožnom, ale namiesto toho nám chce niečo povedať.

Brothers: A Tale of Two Sons  napísal a snáď môžem napísať aj režíroval švédsky režisér a scenárista libanonského pôvodu – Josef Fares (Jalla! Jalla! či Zozo) a hneď od prvého momentu vás isto bude lákať, aby ste sa na túto príbehovo orientovanú adventúru pozerali širokouhlým objektívom.  Už samotný vizuál hry nesie črty filmového režiséra, a rovnako je to aj v prípade práce s kamerou. Určite si na moje slová spomeniete, keď bude v úvode s obomi súrodencami plávať popod most, kamera sa prikrčí, obtrie o jeho kamennú spodnú časť a nechá vyniknúť dopadajúcim lúčom svetla na vodnú hladinu, cez ktorú v pomalom tempe plávajú obaja bratia. 

Čo však v žiadnom prípade nie je typické dokonca ani pre film je skutočnosť, že Fares sa rozhodol vyrozprávať príbeh dvoch bratov absolútne bez slov. A tak každá jedna postava, ktorú v hre stretnete, používa namiesto slov len nezrozumiteľnú hatlaninu. S kľudným svedomím môžem napísať, že scenár hry sa spolieha na dialógy v oveľa menšej miere, než drvivá väčšina hier, ktoré majú ambície priblížiť sa filmom, a ukazuje jedinečným  spôsobom, ako sa môže samotné prostredie podieľať na vyrozprávaní príbehu.  Toto všetko ľudia z tímu Starbreeze zabalili do klasickej, pomerne jednoduchej hry, ktorá vo veľmi skromnej miere používa prvky z hopsačiek či puzzle hier.  Jadro však tvorí spôsob, akým sa hra ovláda, a ktorý vám dá najavo, že tu sa komunikuje pomocou interakcie s prostredím.

Dve analógové páčky a dve zadné tlačidlá sú všetko, čo na svojej ceste budete potrebovať, a vystačí vám to na ovládanie oboch bratov. Súčasne. Ide o prvok pomerne nezvyčajný, a perfektne vystihuje neoddeliteľné puto, ktoré je medzi obomi súrodencami. Avšak zatiaľ čo vaše prsty zvládajú naraz ovládať dve postavy, oči s tým budú mať značný problém. Pokiaľ je brat ovládaný ľavou páčkou vľavo od svojho súrodenca, všetko je v najlepšom poriadku. Ak si však na obrazovke pozície vymenia, budete sa pliesť a bezradne motať ako mátohy. Niečo ako keď dlhoročnému PC-čkárovi, ktorý zasvätil svoj život headshotom, z ničoho nič potajomky zmeníte vertikálne nastavenie myši. Našťastie v hre nie je veľa situácií, kedy by boli hlavní hrdinovia v priamom ohrození života, a teda sa nejedná o zásadný problém.

Medzi súrodencami sú jemné rozdiely, ktoré vyplývajú z toho, že jeden je mladší, a ten druhý je logicky starší. Skôr narodený brat je drobnejšej postavy a tak mu nerobí problém pretlačiť sa úzkymi medzerami, zatiaľ čo druhý brat je silnejší a teda vie manipulovať s ťažšími predmetmi a najmä prepínať rôzne páky. Hre by však nezaškodilo, keby boli vzájomne oveľa viac rozlíšení, napríklad už pri samotnej chôdzi, keďže mladší z nich lozí po strmých úbočiach s rovnakou ľahkosťou ako jeho starší a silnejší brat.

Rovnako ako v prípade Journey aj Brothers: A Tale of Two Sons vyzdvihuje samotnú cestu vpred, a nie jednotlivé prekážky, ktoré je nutné postupne zdolávať. Ale zatiaľ čo thatgamecompany stavali vo svojej hre najmä na veľmi príjemnom a plynulom pohybe, Starbreeze používajú skôr pohyb od jednej hernej mechaniky k druhej, a nikdy neostávajú pri jednej dlhšiu dobu. Jedna scéna, jeden moment, jeden nový prvok hrateľnosti a cesta oboch bratov sa posúva opäť ďalej, kde ich čaká niečo úplne nové, a k starému sa už nikdy nevracajú. Teda snáď okrem už raz spomínaného lozenia po skalách.

Ďalšou typickou črtou hry je jej výborná práca s plynulosťou, respektíve samotným tempom hry.  Je  síce pravda, že príbeh dvoch bratov vám nezaberie viac ako tri – štyri hodiny, avšak úvodné a nie priveľmi originálne vidiecke prostredie je pomerne zavčasu vystriedané skutočne nádhernými lokalitami. V nich dokázali autori výborne vybalansovať, kedy a čo vám odhalia, ako často vám predložia akčnejšie pasáže, a popritom stále nechávajú na vás, aby ste pracovali so samotným príbehom a dávali si do súvislostí udalosti, ktoré ste prežil pred pár desiatkami minút. Táto ich schopnosť sa naplno prejaví najmä v poslednej polhodine hry, kedy si začínate skladať všetky čriepky príbehu do jedného celku, a pritom vám tam stále niečo chýba a čaká až na definitívny záver.

Hra Brothers: A Tale of Two Sons sa úspešne zaradila do pomaly, ale isto sa rozširujúceho zástupu hier, ktoré nestavajú na komplexných herných mechanikách, ktoré sú doplnené niekedy až zbytočným príbehom, ale naopak používajú výraznú mieru interaktivity k tomu, aby vás čo najhlbšie preniesli do svojho sveta, kde vám naopak vyrozprávajú svoj pôsobivý príbeh. Nedosahuje síce na špičku v tomto rozvíjajúcom sa žánri, tam bezpochyby kraľujú Journey a Dear Ester, ale ponúka príjemnú hrateľnosť zredukovanú na úplne základnú úroveň, milý a jednoduchý príbeh, ktorý je umne okorenený umelecky nádhernými lokalitami.    

your constantly worriedmuschroom aka dickie

Plusy: detailne prepracované lokácie, výtvarný štýl, príjemná plynulá hrateľnosť, pracovanie s príbehom

Mínusy: na ovládanie si treba dlhšie zvykať, krátka herná doba, úvod hry