Niekedy sa aj na malej scéne odohrá veľké divadlo. Dôkazom je hra Contrast od Compulsion Games, ktorá spája citlivý, ľudský príbeh s mystifikáciou v dômyselnom kabaretnom predstavení. Surrealistický svet dvadsiatych rokov minulého storočia je ponurý a očarujúci. Privíta vás šansónovou muzikou a jedinečnou atmosférou, ktorá nevyprchá až do záverečných titulkov.

Najskôr sa zbežne zoznámite s dievčatkom Didi a jej veľkou virtuálnou kamoškou Dawn, ktorej sa bez veľkých rečí zhostíte v úvode. Bez ohľadu na dlhé nohy, je Dawn skutočne fascinujúca. Dokáže prechádzať z fyzického trojrozmerného univerza do dvojrozmerného sveta tieňov. To jej poskytuje bohaté možnosti pri prekonávaní rôznych nástrah, ktoré čakajú pri dobrodružstve v nočnom meste.

Svet, ako ho poznáme, je tichý, ľudoprázdny, sprevádzaný len komornou hudbou, ktorá znie z polnočného baru. Zvedavú Didi vedie do ulíc túžba po otcovi, ktorého hľadá v divadle, štýlovom hoteli aj pri cirkusových atrakciách. Je to totiž varietný umelec a ako sa zdá, aj smoliar. Zanechal po sebe kopu problémov a pokazených vecí s ktorými si Didi sama rozhodne neporadí. Navyše sa malé dievčatká nesmú potulovať samé, takže je jasné, že Dawn musí byť vždy poruke. Sexy čiernovláska dokáže rozkopnúť menej odolné prekážky, vyskočiť na plošiny alebo balkón. Tak sa dostane k spínaču alebo dverám a pripraví bezpečný prechod pre svoju zverenkyňu, navyše opraví pokazené zariadenia.

Oveľa viac však Dawn vykoná po prechode do čierno-bieleho osveta, s efektom starých zožltnutých fotografií, ktorý ožíva na stenách pod žiarou lámp a reflektorov. Prostredie je tvorené tieňmi z objektov, ktoré stoja vo svetle. Siluety na múroch sú záchytné body, ktoré Dawn vo svojej dvojrozmernej podobe použije na zdolanie zdanlivo neprekonateľných nástrah. Tieňové obrazy s poskakujúcou ženskou siluetou pripomínajú čiernobiele Limbo.

Najlepšie na tom je, že brunetka môže ľubovoľne prechádzať z jednej dimenzie do druhej a nastaviť fyzické predmety tak, aby vrhali tieň podľa jej požiadaviek. Otáčanie reflektorov a posúvanie objektov celkom zmení štruktúru monochromatického levelu, ktorý sa rysuje na stenách. Napríklad posunutím debničky do strán vzniknú nové vyvýšeniny, ktoré na vhodných miestach utvoria prechod k tieňom stoličiek, ozubených kolies, slnečníkov, či pouličných lámp. Posúvaním objektu dopredu alebo dozadu sa navyše zmenší alebo výrazne zväčší nasvietená podoba.

Aby toho nebolo málo, predmety, ktoré je možné zodvihnúť, sa dajú prenášať do sveta tieňov a naspäť! To je hojne využívané v hlavolamoch založených na použití gúľ, ktoré rozhýbu mechanizmus a kociek, čo zatlačia spínače. Tieto veci neraz treba dopraviť na miesta, kam sa nedá bežným spôsobom dostať. Okolie je však zdrojom tieňov, ktoré pri vhodnej konštelácii vytvoria ideálnu cestu. Prejsť s nákladom po tieni zábradlia nad priepasťou je malina. Problém je, ak sa cieľová oblasť nachádza vo výške, na terase alebo balkóne, pretože s plnými rukami je nemožné skákať. Vtedy treba tieňový objekt vytlačiť hore pomocou iných tieňov, čiže sa pohrať s vecami v reálnom svete. Keď je guľa alebo debnička konečne v požadovanej výške, stačí ju vziať s postavou v dvojrozmernej podobe a preskočiť späť do reality.

Neraz je nutné počítať s tým, že sa tiene neustále pohybujú, napríklad v prípade kolotoča, kde sa detské koníky točia v kruhu. Vtedy si treba vypočítať, kedy a kam skočiť, aby ste nepremeškali správny okamih. Na stenách sa pohybujú sa aj obrysy ľudských postáv, tie ale nie sú tvorené telami vrhajúcimi tieň. Majú skôr akúsi duchovnú podstatu a sprevádzajú ich aj hlasy. Niekedy len premietajú kľúčové okamihy z minulosti a opakujú určitú pasáž. Inokedy sa jedná o interaktívnych "duchov", s ktorými sa Didi priamo rozpráva, či už je to Jimmy, iluzionista Vincenzo alebo iná osoba. Zábavné je, že aj po týchto "nástenných Ľuďoch" sa dá skákať a šplhať a tvoria funkčnú pohyblivú cestu.

Príbeh má čo povedať, ale je len účelovou spojnicou medzi rébusmi, zasadených do menších lokalít mesta. Zaváňa tajomstvom a skončí príliš skoro a trochu rozpačitým finále. Story je rázne uťatá už po štyroch-piatich hodinách. Postup jemne okorení zbieranie bonusov, ako sú fotografie, útržky novín a záznamy, ktoré doplnia dej. Môžete sa tiež pokúsiť získať všetky svetelné zdroje v každej kapitole, to však nijako dramaticky nepredĺži čas. A bude vám to ľúto, pretože herné mechanizmy a atmosféra vám zachutia ako bozk zvodnej ženy.

Systém hry v podstate nemá žiadne vážne trhliny, chyby však nájdeme v sekundárnych prvkoch a technickom prevedení. Ukladanie pozícií je len automatické v stanovených momentoch s tým, že môžete opakovane prechádzať odomknuté pasáže. To by bolo v poriadku, keby sa hra ukladala frekventovanejšie, najlepšie po každom rébuse. Pri fatálnej chybe sa síce vrátite len o krátky úsek späť, ale ak odídete z hry a znovu ju spustíte, niekedy musíte znovu vyriešiť pár predošlých hlavolamov, pred ktorými sa hra uložila naposledy. Keď už viete, ako na to, postupujete rýchlejšie, ale je to trochu otravné.

Chybičky sa objavujú aj v inak veľmi vydarenom spracovaní. Ulice a interiéry zaplavené šerom, majú tajomný nádych a nepustia vás príliš ďaleko. Prechody do 2D plošinovky, vykreslenej na stenách a plátne, sú prirodzené, akoby bola zmena dimenzie úplnou samozrejmosťou. Príležitostne sa však môžete niekde zaseknúť a máte problém dostať sa von alebo sa stratia textúry interaktívneho objektu. Guľa, ktorú treba preniesť, je skrátka zrazu neviditeľná, našťastie jej prítomnosť signalizujú ešte trblietajúce svetielka. Spravidla sa predmet zas ukáže, keď ho prenesiete na iné miesto alebo s ním na chvíľu skočíte do sveta tieňov. Veľkým prínosom je hudba, clivé tóny saxofónu, so zamatovým hlasom barovej speváčky, si určite vychutnáte.

Contrast je originálna jednohubka s unikátnym postupom, ale neveľkou dĺžkou. Má totiž výnimočný šarm a jedinečným spôsobom sa pohráva s predstavivosťou, ktorú rozvíja formou svetla a tieňa. Contrast vonia divadelným umením a cigarou, ktorej dym sa vlní v elegantnej hudbe. Život je kabaret - odznelo v známej piesni a táto hra vás presvedčí, že je v tom kus pravdy.