Už 18 rokov sú Pokémoni jednou z najvýraznejších japonských značiek, ktorá to z videohier dotiahla až na filmové plátna. Čaru drobných príšeriek už podľahli mnohí. Activision v Skylanderoch našiel zlatú baňu a keď sa niektoré z týchto príšeriek dostanú na trh, okamžite sú bestsellerom. Všetkých ďalších Digimonov, Bakuganov a ďalšie iné kópie, by sme ťažko vedeli spočítať na prstoch ruky . Svojou troškou do prehliadky vreckových virtuálnych príšer pred piatimi rokmi prispelo aj Sony, keď štúdio Novarama prinieslo Invizimals. Známy princíp zabalili do nového konceptu a podivné zvieratká priniesli priamo do vašich domovov.

Populárny handheld PSP sa dočkal celkovo troch častí, ktoré využívali AR (augmented reality) technológiu a aj keď netrhali rekordy v predajnosti, hráči si ich obľúbili. Hlavne mladšie publikum. Už nejakú dobu však značka Invizimals hybernovala a to až do minulého roka, kedy ju tvorcovia preniesli do novej generácie. A nie len v jednej inkarnácii, ale hneď v dvoch, aby sériu odpútali od kartičiek a hráčom ponúkli pohľad z úplne novej perspektívy. Vita sa dočkala menšieho titulu Invizimals: The Alliance, PS3 väčšieho súrodenca Invizimals: The Lost Kingdom. Po prvý raz sa tak séria dostala mimo handheldov.

Obe hry majú mnoho spoločného, no líšia sa v tom zásadnom – v hrateľnosti. Prakticky sa jedná o dve rozdielne  hry s dvoma rozličnými prístupmi, ale naskrz navzájom prepojené do jedného celku. Chlapec Hiro sa stáva nečakaným hrdinom dvojice hier, keď vstupuje do tímu výskumníkov pracujúcich na skúmaní bežným okom neviditeľných príšer v našom svete. Stačí však magické zariadenie - vaša konzola - a môžete ich vidieť. Príšerky sú však plaché, občas aj agresívne a tak si s nimi len tak ľahko neporadíte.

Na Vite sa sústredíte skôr na ľudský aspekt série. Príšerky lovíte podľa návodov, staviate im rôzne budovy a tie vás zas posúvajú ďalej, aby ste sa mohli vybrať po ďalšie. Tento kolotoč je okorenený ako súbojmi medzi príšerami, tak aj živými príbehovými scénami, ktoré aj keď sú hlúpe, patria k tomu najlepšiemu na hre. Klišé a mierne nahlúple situácie nájdete aj na PS3. Tam sa Hiro vydáva do sveta týchto monštier, aby ho zachránil pred inváziou plechových strojov. Samozrejme pri tom musíte zistiť, kto za tým všetkým stojí a popasovať sa s každým možným nepriateľom v ceste.

Nikto nesmie odsudzovať hru len preto, že je hlúpa. Aj pod primitívnym obalom sa môže skrývať neuveriteľná porcia zábavy. Stačí si spomenúť napríklad na pôvodné hry Crash Bandicoot. Bohužiaľ až takto vysoké ambície španielski tvorcovia s verziou pre Vitu nemali. Už vyššie uvedený koncept je nie len jadrom hrateľnosti, ale prakticky ju celú sumarizuje. Nezáleží na tom, že pritom využijete prakticky celú škálu ovládacích prvkov handheldu (áno, občas aj spievate), zábava sa z hry vytratí až príliš rýchlo.

Stavanie dedinky pre príšery je dnes už obligátnou záležitosťou, ktorú môžete vidieť v každej druhej F2P hre na telefónoch či sociálnych sieťach. Aj preto vás tu nič neprekvapí a bohužiaľ, ani nemá čo nadchnúť. O niečo viac to zamrzí v prípade chytania. V hre je veľa Invizimalov a na každého platí trošku iná taktika. Samozrejme k tomu ale potrebujete AR kartičky, dodávané ku konzole a to je kameň úrazu. Aj keď je nápad dobrý, zabíja ho prevedenie. Príšerky musíte objaviť, bojovať s nimi, či splniť nejaké ich požiadavky a až potom ich chytíte. Raz sa tak uhýbate projektilom a následne útočíte naspäť, inokedy zas obkresľujete znaky. Po ich dolapení vás čaká tréning a súboje v turnajoch. Na to už našťastie nepotrebujete kartičky.

AR technológia si ale kladie pomerne prísne podmienky, aby správne fungovala. Dostatok svetla, pestré pozadie, stabilita držania a podobne. To zabíja potenciál hrať hru na cestách. Vo vlaku ťažko Vitou nebudete triasť a keď nebude dostatok svetla, nič neuvidíte. Druhým problémom je, že to často robí chytanie príšeriek až zbytočne frustrujúce. Po celej izbe sa naháňate za kurzorom a keď konečne môžete malé monštrum chytiť, tak vám utečie, lebo pozeráte do príliš tmavého kúta. Najmenších to môže zabaviť, ale taktiež ich to vie prinútiť hodiť Vitu o zem. Hru nezachraňujú ani občasné odbočenia a spestrenia ako napríklad tower defense minihra.

O niečo komplexnejšiu náplň má Lost Kingdom na PS3. Táto hra je jednoduchou akčnou adventúrou s jedným zaujímavým prvkom. Ovládate Hira, no nie len jeho. Na svojej púti svetom Invizimalov stretávate najrôznejších z nich a oni vám, ak ich porazíte v skutočne otravnej sérii dlhočizných QTE, radi prepožičajú svoje schopnosti. Hiro nakoniec dostáva len minimum priestoru, väčšinou ste v inej koži (srsti, šupinách...). Chlapec vie zdolávať niektoré prekážky a loziť úzkymi chodbami, na všetko ostatné je tu celkovo 16 zvieracích prevlekov, ktoré si postupne sprístupníte. Voľných máte ale len 8 slotov a v nich si musíte príšerky meniť.

Každá príšerka ma dva útoky a nejakú špeciálnu schopnosť na prekonanie určitých typov prekážok. Útoky viete pomocou jednoduchého RPG systému postupne vylepšiť, no stále to nie je žiadny zázrak. Do cesty sa vám totiž postaví množstvo nepriateľov a neustále búšenie do nich je časom otravnejšie ako súbojový systém v Ryse. Aj keď ide o dve rozdielne hry, majú spoločné to, že s nepriateľmi sa aj pomocou silných útokov (na ktoré sa vám ale míňa stamina a musíte zas chvíľku čakať) pasujete až príliš dlho. A situáciu nezachraňuje ani platforming. Levely majú svoje čaro, ale skákanie v nich je občas horor. Postavy sa radi zasekávajú a to aj napríklad o nič vo vzduchu uprostred skoku cez priepasť. Kamera vám nedáva žiadnu voľnosť a ak vás nepotrápia zaseknutia, môžete sa staviť, že s kamerou zažijete peklo.

Dizajn levelov je pestrý, má odbočky aj vedľajšie cesty, ktoré nemusíte absolvovať. Trošku ho však kazí nepriznané delenie na levely. Stále len hráte, ale nemáte dojem progresu a rôzne prostredia sa vám postupne začnú zlievať. Taktiež variabilita vašich príšer nie je taká, aby ste ich často menili. Ak neberieme do úvahy jednorazové špeciálne schopnosti, možno by ste si vystačili aj so štyrmi. A nakoniec sú tu boss súboje. V celej kampani asi 2, ale aj tie vás dokážu unudiť. Sú zdĺhavé, bez nápadu a spoliehajú len na QTE. Hrou prebehnete za približne 5 hodín.

Spoločným prvkom oboch hier sú súboje. V prípade Alliance sú súčasťou kampane, v prípade Lost Kingdom len bonusom. Obe hry môžete takto aj spojiť a bojovať proti niekomu s druhou platformou. Stačí si len vybrať príšerku a v offline či online aréne musíte čeliť súperovi. Každé monštrum má 4 útoky, ale každý má inú silu a inú dobu nabitia. Musíte odhaliť slabinu súpera a využívať správne schopnosti s dobrým načasovaním. V rámci oboch hier sú arény tým lepším, čo ponúkajú. Tento režim môžu hrať až 4 hráči, ale musíte sa pripraviť, že k jeho hraniu na PS3 potrebujete až 2,6GB veľký patch.

Graficky ani jedna nie je zázrak. Na Vite hra vyzerá dosť tuctovo, na PS3 zas ako z generácie predtým a rozhodne vás nenadchnú časté a výrazné framedropy. Oceniť ale treba zvukovú stránku. Dabing je slušný, živí herci by síce Oscara nedostali, no nie je to ani na Malinu. Soundtrack hrá príjemne a neurazí. Atmosféru hier dokresľuje a aj keď nie je príliš dominantný, svoju úlohu plní dobre.

Obe Invizimals hry, The Alliance aj The Lost Kingdom, sú cielené na mladšie publikum. Detský hráč ale nie je hlúpy a už vôbec nie je až taký nenáročný, ako si zjavne tvorcovia myslia. Hra na Vite vie osloviť hlavne pomocou AR a zabaví súbojmi, avšak na cestách si ju príliš neužijete a doma si musíte vytvárať ideálne podmienky.

PS3 má pár dobrých momentov a nápadov, stále však prevažujú tie negatívne a okrem postupného stereotypu vás ubíja aj svojimi chybami. Raz ju prejsť dokážete, ale aj to asi len kvôli tomu, aby ste peniaze nevyhodili von oknom. Na tomto poli nájdete veľa lepších hier, napríklad Ratchet & Clank, trilógiu Jaka, či českým dabingom disponujúceho Sly Coopera. Obom hrám sa bohužiaľ nepodarilo preliezť latku priemeru.