Milovníci retro FPS by mali práve teraz zbystriť pozornosť. Final Boss Entertaiment sa netaja tým, že sa vo Wrack nechali veľmi silno ovplyvniť klasikami žánru, ako Doom, Shadow Warrior či Quake. Autori na projekte pracovali dlhých šesť rokov a treba sa asi zamyslieť načo. Kráľovstvo nebeské v oblasti retro FPS sa totižto nekoná.

Príbeh o dokonalej harmónii ľudstva s jej náhlym narušením v podobe šedopriemerného záporáka hádam ani nemá zmysel spomínať. Je tam len preto, aby tam niečo bolo. Absolútne plytká myšlienka a prevedenie v podobe komiksových stripov s ošúpanými dialógmi plnými pátosových gest mi však z celej hry pripadala ako jedna z najlepších súčastí.

Aby toho nebolo málo, tak si hlavný hrdina na začiatku misií mrmle alebo komunikuje beznádejne prázdne vety ktoré pripomínajú mexicko-venezuelskú telenovelu v štýle: dostal som sa do chemickej čističky, čo ďalej? Práve si v chemickej čističke, musíš sa dostať na koniec. Máš pravdu, musím sa dostať na koniec a zachrániť ľudstvo. Áno, musíš zachrániť ľudstvo. Skrátka, dialógy písal niekto z chránenej dielne a príbeh Dooma je oproti tomu armádne sci-fi prvej kategórie, aj keď v hre na príbeh narazíte len na jednej obrazovke vždy na konci epizód.

Keď som už spomenul epizódy, Wrack obsahuje len jednu a má 8 levelov. Slovom OSEM. Po šiestich rokoch by som očakával TROCHU viac. Navyše majú šialene primitívny a takmer generický level dizajn. Sú to v podstate len prázdne miestnosti pospájane chodbami, výťahmi a jump padmi. Ak ste vkročili do miestnosti v Doomovi, vedeli ste minimálne odhadnúť, na čo daná miestnosť mohla asi tak slúžiť. Tu nenájdete v miestnostiach okrem nepriateľov absolútne nič, žiadne prístroje, monitory alebo mechanizmy. Sú jednoducho jalové ako 35 ročná feministka. Veľakrát sa opakujú tie isté priestory dookola a jediným rozpoznávacím znakom sú mŕtvi či živí nepriatelia. Autori sľubujú dodatočné epizódy v podobe DLC, no pochybujem, že sa takýto vlažný dizajn nejako rapídne zlepší.

Zbraňový arzenál obsahuje pištoľ, brokovnicu, plazmomet a raketomet. Pocit zo streľby má ďaleko od reálneho efektu zbraní, ktoré boli predlohou a pôsobí to tak rozdielne ako výstrel zo vzduchovky a z čohokoľvek na náboje. Pištoľ je takmer nepoužiteľná už od začiatku, plazmomet zas rýchlo hltá muníciu a je jej aj málo a tak budete počas tých dvoch hodín, za ktoré prejdete túto epizódu, najviac používať brokovnicu. Zaujímavé je, že vystrelená plazma padá po balistickej krivke, no strela z raketometu letí kilometre rovno. Nuž ale čo už ja viem o plazmových zbraniach. Poslednou zbraňou je hyperblade čepeľ. Máte ju od začiatku a dokáže skosiť jednou ranou takmer akéhokoľvek z tých piatich druhov nepriateľov, čo sú v hre, samozrejme, okrem bossov. Jej sily si boli vedomí aj autori. Preto sťažili jej ovládanie a po švihnutí hrdina pozerá a aj mieri do absurdných uhlov, čo spolu s naozaj zbesilou rýchlosťou hry robí z hyperblade zbraň na posledné použitie.

Autori "oldschoolovo" zostali aj pri zdraví a zbieraní lekárničiek. Zašli ale ešte o pár rokov naspäť a pridali do hry životy hlavného hrdinu....a quick save. Čože? Toto bola blbosť už vo Wolfensteinovi, pretože to skrátka nejde dokopy. Quick load sa nahrá skôr, než poviete Džudíniová-Skrúcaná, tak prečo by ste mali hrať niekde od posledného checkpointu, keď vám autori dali možnosť instantne pokračovať tam, kde vás zabili?

No ale aby som len nehanil. Hra, chvalabohu, nemá multiplayer, pretože by ho aj tak nikto nehral a ušetrené prostriedky a čas mohli autori venovať tvorbe hudby. Tá znie veľmi amatérsky, občas som začul, ako keby znela doomovské midička, ale prekvapila ma aj variácia na Jamesa Bonda. Celé mi to pripomína začínajúceho hudobníka vo fasttrackeri, ktorý nemá šajnu o kompozícii a o masteringu ani nehovorím.

Ďalšie peniaze pravdepodobne zožral nápad na linkovanie zabití. Za každého mŕtveho máte pár sekúnd na to, aby ste zabili ďalšieho a potom ďalšieho, až môžete ukončiť poslednú ranu finisherom, ktorý má viacnásobný účinok podľa počtu zabití. Čo vyzerá fajn na papieri, ale nemusí byť super v praxi. Za finisher dostávate extra peniaze (body), ktoré však nemôžete na nič minúť. Žiadny rozvoj postavy, zbraní, brnenia či aspoň odomykanie artworkov. Jednoducho len body. Je na vás, či vám to stačí.

No dobre, hra má aj pozitívne stránky. Dve. Cell-shade grafika objektov je podarená, no zráža ju na kolená polodementný sci-fi level dizajn. Na prvý (ale aj druhý a tretí) dojem sú hra, postava a pohyby ultra rýchle, no keď sa trocha oťukáte, prinesie to aj viac adrenalínu do žíl. No to je za tých 13 € veľmi málo. Oveľa viac odporúčam lacnejšiu a neskonale zábavnejšiu alternatívu v podobe Brutal Dooma, ktorý tento Vrak, pardon, Wrack, precikáva o dĺžku niekoľkých detských ihrísk s jódom a struhákmi namiesto kĺzačiek.

Aj keď sa autori nechali inšpirovať klasikami žánru, približujú sa skôr k priemerným hrám tej doby, ako boli Blake Stone, či Corridor 7, ktoré boli nudné a repetitívne už po dvadsiatich minútach, presne ako Wrack. Tie však mali výhodu, že takýchto hier vtedy veľa nebolo a hralo sa, čo prišlo pod ruku. Wrack bude mať pravdepodobne smutnejší osud, pretože okrem skalných fanúšikov po nových epizódach nikto ani neštekne a na internete rýchlo upadne do zabudnutia.