Dnes už nie je problém nájsť vo svojom obľúbenom žánri titul, ktorý je ako stvorený priamo pre vás. Až neuveriteľné množstvo hier čerpá z nostalgie a stále sa zvyšujúceho veku hráčov. Už sa necieli na dorast, ale aj na stredný vek – no a práve pre ten sú tu žánre retro FPS, ktoré sa rozrástli ako huby po daždi. O to viac sme prekvapení, ak majú ovládanie častokrát spracované lepšie ako AAA hry veľkých štúdií ( napr. Ubisoft a jeho Far Cry 6). Práve takým správne spracovaným klenotom je aj pokračovanie obľúbenej akcie – štylizovaný Forgive me Father 2.

Mali sme možnosť v recenzentskej verzii (s predbežným prístupom) vyskúšať desať rôznorodých levelov v pokračovaní, ktoré nesklamalo a to čo bolo dobré zanechalo, čo vadilo, autori opravili. Už je možnosť uložiť progres kedykoľvek pomocou známeho tlačidla F5 – čo je vlastne pre starých harcovníkov nutnosť, ale zas noví, rozumej nezvyknutí mladší hráči, môžu byť sklamaní. Napríklad sa mi stalo, že som uložil pozíciu v momente, kedy som vzápätí umrel. Musel som teda opakovať celý level znovu. Nevadilo to z jediného dôvodu – táto hra je mimoriadne zábavná, čo sa mechaniky streľby týka.

V prvej časti sa bojovalo aj so svetlom, pretože veľa miest v úrovni je zahalených do temnoty. Tu máte príručnú lampu oproti jednotke poruke neustále, len ju musíte v správnom momente opäť dobiť, ale dá sa používať aj počas akcie. Je to príjemný posun vpred. Vecí, ktoré autori mierne pozmenili, alebo aj zásadne, je viac. Už nemáte na výber z dvojice hrdinov, ale len jedného, pričom máte základňu, z ktorej sa vydávate na misie podobne ako to bolo v prastarom Quake. Nostalgia? Za mňa rozhodne. Ten pocit, ako keby som sa opäť ocitol v deväťdesiatych rokoch, je na nezaplatenie – žiadne starosti, žiadna hypotéka, ale čistokrvná radosť z hry.  Je to zábavné a zároveň novátorské.

Musím vyzdvihnúť aj krásu a odlesky, ktoré lemujú celú hru a pri 4K to na plných detailoch a pri pohybe vyzerá nadmieru úžasne. Je vidieť cit pre detail autorov. Ten pocit, keď vidíte komiksové „headshot“ nad hlavou krvavého fľaku odporného oponenta, je na nezaplatenie. Tvorcovia vedia, kde si môžu dovoliť ukrojiť z polygónov a kde naopak pridať, aby sa docielil správny umelecký dojem. Pochopiteľne, je ťažké zhodnotiť krásu hry, ktorá nestavia na najnovších technológiách, ale čerpá z niečoho iného. Hry ako médium sa dostali do doby, kedy sa skôr bojuje s vkusom ako s grafickým prevedením tváre a úrovne mimiky postáv. Sme na úrovni umenia – maľby, úroveň spisovateľovho nadania. Jasné, nejde o hlavný prúd, ale o nezávislý titul, ale vzhľadom na nepreberné množstvo v ponuke zažívame boom takéhoto hrania. Osobne v poslednej dobe si radšej vyzobem takýto menší titul ako AAA hru na stovky hodín.

Úrovne sú plné nápadov a temného (tmavého prostredia), nechýba blázinec, zákopy prvej svetovej vojny, nemocnica, kobky – pričom lokality sú rozdelené do seriálu úrovní – zákopy vojny sú v jednej, nemocnica v druhej sérii atď. Je to príjemné a logické rozdelenie. Keby to nebolo vďaka grafickému štýlu odľahčené, tak aj mierne desivé a vyvolávajúce zimomriavky. O tie sa naopak postarajú mraky protivníkov, ktoré musíte so svojím rozložitým arzenálom poraziť. Už druhá misia mi na strednej úrovni dala zabrať, a to najmä preto, že som si neuvedomil, že si počty životov prenášam do ďalšieho levelu a nezačínam tak s čistým štítom. Minimum života znamená okamžitá smrť. Z toho mi vyšlo, že hra nebude prechádzka ružovou záhradou – a nie je. Skutočne.

Munície je málo a ešte menej je lekárničiek. Treba ísť opatrne, a preto by som skôr prirovnal túto hru ku Quake, než ku Doomovi. Plus sú tu kopy krvilačných nepriateľov, ale opatrným a šikovným krokom, uhýbaním, skákaním a špeciálnymi schopnosťami sa im dá vyhnúť a poradiť si s nimi. Ste predsa kňaz, tak máte svätú knihu a tá už čosi dokáže, no nie? Na nižšej úrovni náročnosti sa dá povedať, že je hra v porovnaní s inými v norme. Tam sa dá už prežiť a dohrať level aj priemerne šikovnému hráčovi. Musím zdôrazniť, že je to fakt zábavné a hra robí presne to, čo poviete. Na túto číru zábavnosť sa nové veľké FPS nehrabú a osobne by som ocenil prístup nie v super grafike, ale v hernej zábave takýchto titulov. Nedá sa čudovať tomu, že má žáner boomer shooterov taký rozmach a finančný úspech!

Chyby? Áno, mali by tu byť, ale nenarazil som na žiadne zásadné, skôr možno zle vysvetlené niektoré levely, kde som sa mierne strácal v smerovaní, kam mám ísť, ale to je asi len moja nepozornosť. Každopádne, opakovane umierať na mínach, ktoré som nemal navštíviť, ale ísť inokade, to dalo zabrať. Občas som sa prepadol do textúry, lenže to viem, že sa opraví, ak už sa tak aj medzitým nestalo. Zvuková kulisa je priemer, nič svetoborné, ani neurazí. Z hudby sem-tam mrazí – najmä v umeleckom dojme.

Asi sa z predošlého textu dalo pochopiť, ako som mimoriadne nadšený a je to presne moja šálka kávy. Akoby povedali naši noví politici – takto sa to robí, do psej matere! Takže máme sa načo tešiť? Rozhodne, uvidíme, keď bude dostupná plná ucelená verzia. Zatiaľ to vyzerá viac než obstojne – autori zo štúdia Byte Barrel jednoducho poznajú ten správny recept na kvalitu. Osobne som zvedavý na možnosti po dohraní celej hry, ktoré aj v pôvodnej hre príjemne prekvapili. Pri tej zábavnej hrateľnosti sa mi až cnie za multiplayerovým zážitkom pre viacerých hráčov, ktorý, samozrejme, z pochopiteľných dôvodov, v tomto prípade nebude.