Zlomový moment a vyvrcholenie deja prekvapivo nastáva už po 10 minútach hrania. Nathan sa pri jednej akcii smrteľne zranený a aby ho bolo možné zachrániť, treba mu do tela voperovať nanotechnologické implantáty. Ako iste tušíte, implantáty mu poskytnú nevídané a neslýchané možnosti, ktoré aj v budúcnosti znejú ako hudba budúcnosti :). Začína sa len s modulom „Vision“, ktorý ako už samotný názov napovedá, zlepšuje schopnosti Nathanovho zraku. Ďalšieho zlepšenia sa dočkajú reflexy, ktoré sa pri použití schopnosti „Reflex boost“ vybičujú do takej miery, že všetko ostatné sa ako keby spomalí a nastáva efekt podobný bullettime-u z Matrixu.

Snáď najpoužívanejším rozšírením Nathanovho tela sa stane „Ballistic shield“. Po aktivácii tejto schopnosti sa okolo hlavnej postavy vytvorí dočasné silové pole, ktoré zmenšuje pravdepodobnosť prieniku nepriateľských projektilov až do kritickej a bolestivej blízkosti. Nesmiem zabudnúť na „Stealth shield“ - dočasnú neviditeľnosť. Použitie každého z implantátov stojí istú dávku bioenergie. Zaujímavé je, že je možné permanentne zvýšiť maximálnu hodnotu bioenergie aj života (niečo podobné sme mali možnosť vidieť v nových Princoch). Úplne klasicky je vyriešené dobíjanie oboch týchto parametrov: zdravie sa dobíja voľne pohodenými lekárničkami a bioenergiu zas baterkami.

Celá hra sa odohráva na 14tich mapách, ktoré svojou rozlohou patria k tým menším. Dohranie skúsenejším hráčom nepotrvá ani „limitných“ 10 hodín. Celé je to umelo naťahované absenciou možnosti kedykoľvek uložiť pozíciu. Ukladať sa dá iba na vopred určených checkpointoch, čo je prvá neblahá vlastnosť zdedená po predkovi z konzoly. Poviete si, že to je dobré, že sa tým zlepšuje atmosféra. Mne osobne to ale vyslovene vadí už len z toho dôvodu, že hru nehrám tak dlho, ako chcem ja, ale tak dlho, ako chcú autori. Ak potrebujem alebo musím niekde medzi dvoma checkpointami hru ukončiť, čaká ma opätovné prechádzanie už známych lokácií. Keď sme už pri tom opätovnom prechádzaní lokácií, do niektorých miest sa pozrieme dvakrát, raz v novom nerozbitom stave a následne v stave totálnej deštrukcie (znova si spomeňme na Princa).

Aby som bol konkrétny, Nathan navštívi rôzne prostredia v Hong Kongu – chrám (2x), vojenskú základňu (2x) či národnú operu. Dizajn jednotlivých máp dáva na výber dva možné spôsoby splnenia cieľov misie. Buď sa dá celým levelom prebehnúť s guľometom v ruke alebo sa skúsite dostať pomocou servisných tunelov či vetracích šachiet k počítačovým konzolám a skúsiť nahackovať obranné systémy. Ohlasovaná nutnosť chovať sa v istých pasážach hry ticho a nenápadne sa nekoná. Hravo sa celou hrou prebijete a prestrieľate aj v momentoch, keď vás nariadení doslova varujú, aby ste sa správali nanajvýš obozretne.

Spestrením levelov sú rôzne bojovo-transportačné prostriedky. Vyskúšate si, aké je to šoférovať futuristický taxík, obdobu hummera s guľometom, ale aj veľkého mecha. Okrem nich sa v hre vyskytujú aj stacionárne zbrane, ktoré pri správnom používaní, dokážu narobiť v radách nepriateľov riadnu paseku. Samozrejme sa v hre popri týchto „veľkých“ zbraniach nachádza aj slušné množstvo tých menších, pohodovo skladných v inventári každého superhrdinu. Aká by to bola FPS-ka bez pištole, samopalu, brokovnice, raketometu a sniperky? Exotickejšie znejú kinetic kicker (slabší odvar gravity gunu z HL2, počas hry takmer nepoužiteľný), HERF puška (emituje EMP pulzy), mine launcher, flachette gun alebo rail gun. Tento obsiahly zoznam môžeme smelo zdvojnásobiť, pretože každá zbraň má sekundárny mód streľby. Zo samopalu sa tak v okamihu stane granátomet, z brokovnice vrhač „lepkavých“ bômb a podobne. Zvláštnosťou v inventári je Icepicker, ktorý je skôr nástroj ako zbraň. Jeho použitím sa dá vniknúť do zaheslovaných počítačových systémov a otvoriť si zablokované dvere alebo vypnúť bezpečnostné kamery. „Nábojov“ do Icepicku je ale v hre ako šafránu a tak si každé jeho použitie treba dobre rozmyslieť.

Ak by sa vám tento siahodlhý zoznam predsa len zdal málo obsiahly, do Nathanovho deštrukčného arzenálu sa postupne dostáva niekoľko typov granátov. Frag, EMP, flash, gas. Opäť nič nové. Ale riotshield (prenosné silové pole slúžiace ako štít) alebo miniatúrny rozkladací roboti bojujúci po vašom boku milo prekvapia. Netreba však zabudnúť, že aj nepriatelia disponujú rovnakým vybavením. Keďže je Nathanove telo prešpikované elektronikou a ako dobre vieme, elektronika a EMP vlny sa nemajú príliš v láske, veľký pozor si treba dávať hlavne na EMP granáty. Ak sa im včas nevyhnete, dostaví sa efekt podobný „mlieku“ z Counterstriku – celé zorné pole sa stane nepriehľadným, navyše dočasne vypadnú všetky nanoimplantáty (tzv. snowblind, pozn. Junker).

10 hodín singleplayerovej zábavy rozširuje multiplayer. V jednej aréne si to môže naraz „rozdať“ až 16 hráčov, pričom k dispozícii je niekoľko variant deathmatchu a capture the flag. Server je dobre konfigurovateľný, je možné nastaviť takmer všetko. Tiež hráči na klientskej strane môžu nastavovať rôzne parametre – napríklad miesto či zbrane a vybavenie pri ďalšom respawne.

Pri prvom spustení hry vám do očí udrie grafika. Bohužiaľ v tom negatívnom slova zmysle. Logickým krokom teda bude návšteva položky Graphics options v menu. Taká položka však v options nie je. Môžete zabudnúť na zvýšenie kvality textúr, geometrických detailov, detailov postáv či čokoľvek iného. Tie úplne najzákladnejšie nastavenia sa dajú zmeniť mimo hry. Bohužiaľ, ani zapnutie 16x anisotropného filtrovania neprinieslo žiadanú kvalitatívnu zmenu a tak Project Snowblind trpí aj ďalšou typickou toto-je-port-z-konzoly chorobou – slabým grafickým spracovaním, nekvalitnými textúrami, nízkopolygónovými modelmi postáv, objektov a vlastne všetkého v 3D scéne. Situácia sa možno zmení s nástupom next-gen konzol (napríklad tých za 750,- Sk z trhoviska :)), ale momentálne musia aj zarytí konzolisti pripustiť, že čo sa zdá ako grafické orgie na televízore s nízkym rozlíšením, vyzerá, hmm, dajme tomu priemerne na monitoroch PC.

Najväčším negatívom PS, ale pre mňa nebola ani tak grafika, ako skôr celková nezáživnosť hry. Ak by sme si odpustili spolubojovníkov, mohli by sme PS prirovnať k Star Wars Republic Commando (recenzia). Pri SWRC som si užíval ďaleko viac. Neviem, či to je spôsobené opätovnou návštevou rovnakých levelov, malým počtom typu nepriateľov, absencii prepracovanejšieho fyzikálneho modelu alebo možno predsa len tou grafikou (žeby som bol až tak rozmaznaný? To snáď nie... (požičiam ti PS-Kid na prehodnotenie svojho názoru, pozn. Junker) :)). Jednoducho som sa nebavil tak, ako by som si to pri investícii za cca 1500,- Sk predstavoval.

Nič sa nedá robiť, PS sa zaraďuje do skupiny nie príliš podarených konverzií konzolových hier na PC. Chcelo by to v každom prípade kvalitnejšiu grafiku, pozmeniť systém ukladania pozície a hlavne upraviť celkový koncept hry. Za ten posledný bod samozrejme nemôžu konzoly, ale niečo (resp. niekto) úplne iné...