Multiplayer by aj vďaka takémuto celkom šikovnému „zhusťovaču“ akcie mal fungovať ako dobre namazaný stroj. S pribúdajúcim počtom odohraných hodín ale začnete zisťovať, že v krajine Frontlines je niečo zhnilé a to niečo poriadne smrdí. Tým niečím je motivácia, resp. jej absolútny nedostatok. Hra vás žiadnym spôsobom nemotivuje do ďalších zápasov, neexistuje nič také, ako trvalé povyšovanie alebo postupné odomykanie lepších hi-tech hračiek. Už v prípade Quake Wars (recenzia) sme to kritizovali, a tam sa aspoň dlhodobo ukladali štatistiky a zvyšovala sa hodnosť. Frontlines v tomto smere neponúka nič! Iste, v rámci jedného kola môžete svoju špecializáciu upgradovať až trojnásobne, ale po ukončení hry začínate so všetkým od nuly!

Aby som bol konkrétny, čo sa týka povolaní a špecializácií, zvolili si tvorcovia hry štýl voľných kombinácií, tzn. akúkoľvek zbraň (ľahký a ťažký guľomet, raketomet, sniperka, SMG, brokajda) s akýmkoľvek povolaním (pozemná podpora, EMP technik, technik sond, letecká podpora – citeľne chýba medik). Práve povolania určujú druh špeciálnej výbavy. Napríklad základný EMP technik disponuje iba rušičkou radaru, po získaní vyššej hodnosti (zabíjaním súpera) sa mu sprístupní EMP raketa a na treťom levely dokáže obsluhovať EMP generátor. Technik sond môže na prvej úrovni ovládať malý prieskumný vrtuľník schopný sebadeštrukcie, na dvojke mu pribudne výbušnina na kolieskach a ak sa v rámci jednej hry dostatočne vyexpí, dostane sa až k RC vrtuľníku s raketometom.

Akonáhle však zápas skončí, o všetky vylepšenia prídete. Nápad s ľubovoľnou kombináciou netreba celkom pochovať, napríklad skrížením snajpera s technikom sond totiž dostávate univerzálneho vojaka schopného z diaľky sa postarať o nepriateľskú pechotu, prípadne narobiť súperovej obrnenej divízii starosti svojimi sondami. Sondy sú mimochodom naozaj hojne používaným gadgetom, nie je nič uspokojujúcejšie ako ležať v „pohodlí“ zákopu a vysielať na nepriateľov svojich na diaľku navádzaných miláčikov.

Absencia motivácie nie je jediným problémom MP. V hre pre viacerých hráčov tiež úplne chýba nejaká taktika či stratégia. Ponúkané vytváranie družstiev (squadov) nikto nevyužíva, komunikácia medzi hráčmi je na bode mrazu a o spoločných postupoch nemôže byť ani reči. Chýba veliteľ, ktorý by po vzore Battlefieldu usmerňoval útoky, prípadne sa staral o nejakú komplexnú stratégiu. Aj keď je akcia nahustená vďaka systému frontovej línie, stáva sa, že hráči úplne bezhlavo útočia/bránia tam, kde to vôbec nie je vzhľadom na situáciu na bojisku potrebné.

Vojaci, vozidlá, zbrane, vyzerajú na jednej strane veľmi podobne ako súčasné vybavenie armád, na druhej strane je však vidieť isté odchýlky vďaka zasadenia do blízkej budúcnosti. Základom arzenálu oboch znepriatelených strán (za komančov sa dá hrať len v MP) sú klasické projektilové zbrane. Ako jedna, tak i druhá frakcia posiela do boja vojakov ozbrojených ťažkými či ľahkými guľometmi, sniperkami, brokovnicami alebo raketometmi. Pripočítajte si k tomu pištole, granáty, míny a výbušniny a dostanete celkom slušnú predstavu o základnom vybavení. Bohužiaľ, medzi výzbrojou červenej hviezdy a Západnej koalície sú len kozmetické rozdiely, to isté sa týka tiež ich vozového parku. V podstate je teda úplne jedno (až na diaľkovo ovládané sondy), za ktorú stranu hráte – platia rovnaké postupy a stratégie a to nie je práve najlepšia vizitka.