Začal som klasicky na strednú obtiažnosť. V koži namakaného hrdinu som sa vydal do podozrivo vyzerajúcich slumov kdesi v Afrike (trošku na štýl Slumdog millionaire) a po niekoľko úvodných okamihov v spoločnosti atraktívnej kolegyne bolo všetko úplne pod kontrolou. Prekrásne scenérie miestnej biedy, doplnené o všakovaké grafické finesy dokonale upútavali moju pozornosť a tak som prvých pár minút v horúcom africkom prostredí strávil s otvorenou hubou, zízajúc, ako krásne a súčasne aj smutne miestne reálie vyzerajú. Obdiv, s ktorým som zdolával úvodné peripetie, ale veľmi skoro vystriedalo maximálne zdesenie. Z ničoho nič som sa totižto ocitol v ťažkom obliehaní a v dôsledku nedostatku munície a ďalších faktorov som skončil s prerazenou lebkou skôr, než som stihol vôbec zareagovať. Asi to nebude taká prechádza ružovou záhradou, ako som predpokladal...

Veru tak. Resident Evil 5, podobne ako jeho predchodca vo svojom čase, nie je záležitosťou pre casual hráčov či ľudí, ktorí hry hrajú len preto, lebo im to prináša audiovizuálne potešenie či iné povrchné statky (z ekonomicko-laického hľadiska je statok všetko to, čo pozitívne poteší jeho majiteľa). Nie. RE5 je hrou, ktorá vďaka old-schoolovým prvkom a vyššej náročnosti žiada od publika, aby akceptovalo jej princípy a mechanizmy, ktoré síce dnes nemusia voňať aktuálnosťou či atraktívnosťou, ale vďaka ktorým si defakto udržuje svoj osobitný status, výrazne diferencovaný od zbytku hernej produkcie.

Je jasné, že takýmto prístupom si next-genové pokračovanie koleduje o búrlivé protichodné reakcie, pričom ale nemá zmysel sa im brániť. Buď skrátka pravidlá dané autormi akceptujete, alebo vám titul nesadne na celej čiare, čím sa striktne vyseparujete z okruhu potenciálnych záujemcov, pre ktorých je nový diel Resident Evilu šitý na mieru. Do akej kategórie hráčov sa ale zaradíte, o tom vám čosi možno naznačia nasledujúce riadky. Ale pozor! Zombíci takí, akých nám servíruje piaty diel, môžu byť pre mnohých z vás natoľko spiatočníckym krokom, že čítanie vám doporučujem skutočne len na vlastné riziko!

Umbrella Corporation je v prachu a jej produkty výskumu masívne zaplavujú čierny trh. Takzvané B.O.W (Bio-Organic Weapons, teda bio-organické zbrane) sa stávajú medzi rozličnými teroristickými či revolučnými skupinami bestsellerom a tak sa na miesto výskytu ich ďalšieho nasadenia vydáva dvojica agentov BSAA (Bioterrorism Security Assessment Alliance), aby odhalila kľúčového predajcu, ktorý je za rozšírenie uvedenej zbrane zodpovedný. Chris Redfield, doprevádzaný atraktívnou kolegyňou Shevou Alomar, je tak vysadený do bližšie nešpecifikovanej africkej lokaltity, do miesta, kde tá najhoršia epidémia ešte len v najbližších okamihoch vypukne.

Spomínaná africká lokácia je totižto domovom aj prvotného výskumu, tzv. Progenitor vírusu, neskôr pretvoreného do podoby T, G a Veronica a tak je nasadenie agentov obzvlášť kľúčové. Navyše, do hlavnej príbehovej línie sa časom primieša aj minulosť hlavnej postavy a tak sa hon na bio-teroristov časom zmení aj na hon za pravdou, chýbajúcim to článkom udalostí, ktoré sa odohrali ešte v časoch incidentu v sídle Spencerovcov. Wesker, po novom mohutne vylepšený (slovami Deus Ex augmentovaný) akousi osobitnou formou Progenitor vírusu je tak po rokoch pôsobenia v ústraní späť a tentokrát vám zatopí ešte viac, než v prípade minulej konfrontácie.

Príbeh ako taký je, ako to povedať, prestrelený. Z istého uhla pohľadu je maximálne pútavý a atraktívny, ale keď ho budete sledovať druhý či x-tý krát, neunikne vám prílišná miera klišé, ktorými je predovšetkým záver doslova zamorený. Áno, Capcom je týmto špecifický, áno, je to niekedy na škodu veci. V prípade RE5 to ale prekvapivo nevadí. Obe ústredné postavy, spolu s plejádou úhlavných nepriateľov totižto konajú v drvivej väčšine podľa klasickej hrdinskej/antagonickej šablóny, vďaka čomu krásne zapadajú do hernej story, čím vás ani na okamihu nevyvedú z pohody, nastolenej drastickym spádom hry. Veľkou mierou na kladnom vyznení dejovej zložky sa pritom podieľa jej priam dychberúca interpretácia a prezentácia, ktorá hráča zbytočne nezavádza, ale, ľudovo povedané, na plné gule rieši jednotlivé príbehové vrcholy bez toho, aby zbytočne miatla či odvádzala pozornosť, tak ako je na horory dnešnej doby akosi zvykom. Tento jasne staro-školský prístup, podporený bezchybnou prezentáciou (animácie postáv a ich mimika, gestikulácia a verbálne vyjadrovanie sú skrátka špičkové) hrá na notu základným herným princípom, ktoré už síce s hororom nemajú veľa spoločného, ale ako celok nevedia hráča znudiť a jasne tak dokazujú, že pokiaľ hráči nelipnú na dnešnom konzumnom štýle, môžu sa baviť nepomerne viac, než v prípade ostatných komerčných produktov.

Aby som vám ľahšie vysvetlil základné princípy prežitia v prostredí Resident Evilu 5, budem sa v pravidelných intervaloch odvolávať na jeho predchodcu, teda RE4. Ten, ak si dobre pamätáte (prípadne ak ste mrkli na našu históriu tejto série), bol prednostne akciou z pohľadu tretej osoby, pričom hororové prvky typické pre túto ságu prakticky zatlačil do úzadia. Tak. RE5 akékoľvek aspekty strachu či úzkosti pre istotu odstraňuje úplne. Nevadí to, ale pokiaľ ste čakali od tohto dielu istú mieru ľakačiek či fibrilačných scén, pre istotu zakotvite u konkurencie menom Silent Hiil. Chris Redfield, sústavne sprevádzaný svojou navonok krehkejšou kolegyňou už v základe nemôže v ľuďoch vzbudiť pocity bezprostredného ohrozenia, keďže v dvoch je zdolávanie herných prekážok predsalen ľahšie, nehovoriac o skutočnosti, že druhá osoba vás dokáže nielen chrániť, ale aj v prípade kritického stavu oživiť, takže odpadá strach z bezprostrednej smrti.

Jasné, sem tam vám nejaký ten špeciálny druh kvázi-zombíka (kvázi preto, lebo sú produktom podobnej infekcie, aká postihla obyvateľov Španielska v RE 4) pripraví o hlavu či hornú polovicu tela, ale tieto dopredu naskriptované okamihy sú vecou krajne ojedinelou a v drvivej väčšine času tak budete maximálne čeliť blížiacemu sa úmrtiu, čo v prípade podporného charakteru je vecou iba niekoľkých sekúnd. Táto viditeľná absencia faktoru strachu tak síce sprvu príliš nezapadá do koncepcie tejto série, ale s pribúdajúcimi odohranými hodinami si sami uvedomíte, že táto zmena nebola vôbec na škodu a hrateľnosť, aj keď radikálne odlišná od predchodcov, nie je vonkoncom tak priamočiara a tuctová, ako ste si sprvu mysleli.

Vrátim sa opäť k spomínanému Resimu 4. Jeho next-gen pokračovanie je jednoducho povedané jeho next-gen pokračovaním. Doslova. Hrdinu, podobne ako Leona, sledujete tesne za jeho pravým ramenom, ovládate slušne povedané krkolomným spôsobom a nebyť upgradu inventára, ani by ste si tie drobné zmeny v herných mechanizmoch nevšimli. Je to rozporuplné? Áno. Stráviteľné? Určite áno. Neprekonateľné? Určite nie. V prvom rade musím upozorniť na toľko kritizovanú kauzu a síce nemožnosť pohybu počas streľby a mierenia. Tento zastaralý princíp, typický pre minulé diely, si totižto záhadne našiel cestu aj do next-gen pokračovania a určite mnohým fanúšikom vyvolá vrásky na čele. Prečo? Lebo vďaka dnešnej pohodlnej ére si väčšina z nich zvykla na to, že hra za nich robí väčšinu úkonov samostatne.

Nechcem teraz obhajovať tento spiatočnícky a krajne nelogický aspekty ovládania, ale počas hrania mi nutnosť dopredu takticky zaujať palebnú pozíciu bez toho, aby som mal možnosť dynamicky ovplyvniť moju bezpečnosť, spôsobovala až nečakane silné pocity napätia a koncentrácie, vďaka čomu som každý súboj bral maximálne vážne a nie s kľudom Angličana, netypickým to postojom pre žáner survival akcií. Ďalším zaujímavým prvkom pohybu postáv je akási spomalenosť, s ktorou jednotlivé pohybové aktivity vykonávajú. Je jasné, že viacerými zbraňami ovešané postavy nemôžu na vonkajšie podnety reagovať rovnako rýchlo, ako ich ľahšie odetí súkmeňovci, ale až tak slimačie tempo by som u špeciálne trénovaných osôb rozhodne nečakal. Tento nedostatok pritom obzvlášť kontrastuje s nečakane agilnými a svižnými súpermi, ktorí narozdiel do bežných zombíkov oplývajú istou mierou inteligencie, na základe ktorej nielenže dokážu pred vašimi guľkami uhýbať, ale medzi sebou bez problémov komunikujú a tak ľahšie koordinujú hromadné útoky voči vašej skupine. Nemusím preto ani pripomínať, že boje proti tlupám protivníkov dokážu byť až nečakane nervydrásajúce a neraz končia len ako funkcia náhody, definovaná zmesou premenných, na ktoré ako hráči nebudete mať žiaden vplyv.

Keď už som začal s kritikou, tak ju radšej rovno dotiahnem dokonca. RE5 bol prednostne dizajnovaný ako kooperatívna hra a tak v prípade, že máte po ruke druhého hráča, čakajú vás priam geniálne hráčske hody, také, aké vám poskytla napr. kooperatíva (nie tá poisťovňa – tá vás len stoji hromadu vyhodených prachov) posledných Gearsov. Hráči, venujúci sa svojmu hobby prednostne ako osamelí vlci, ale narazia na viac či menej otravné obmedzenia umelej inteligencie, starajúcej sa druhú hrateľnú postavu. V prvom rade nemáte možnosť Shevu nijak vážnejšie navigovať. Dva módy chovania totižto pre zmysluplnú spoluprácu hrdinov nestačia, pričom nebyť solídnych základov priestorového chovania AI postavy, neviem neviem, či by sa hra pre jedného hráča v konečnom dôsledku nezmenila na zmes hnevu a frustrácie, presný to opak toho, čo autori prednostne zamýšľali.

Základný problém tkvie v neefektívnom používaní zbraní a predmetov. Postava skrátka nevie podľa situácie voliť medzi pridelenými zbraňami, vďaka čomu buď plytvá drahocennou muníciou na bežných protivníkov, alebo naopak sa pokúša zdolať hordu iba za pomoci obyčajnej pištolky aj napriek tomu, že v inventári má skrytú neporovateľne účinnejšiu brokovnicu. Inventár, aj keď po novom prevedený do real-time podoby, popritom výrazne obmedzuje nosnosť vašej dvojice, takže neraz budete musieť darovať kolegovi novo nájdenú zbraň preto, lebo v 9-miestnom inventári už na ňu jednoducho nenájdete miesto. Asi si potom viete predstaviť, ako vás to nahnevá, keď druhá postava vyplytvá vzácne náboje novo pridelenej hračky na prvom psovi, ktorého stretne. Skrátka a dobre, je vidno že niektoré prežitky minulosti autori do hry lišiacky zakomponovali s vidinou oblafnutia ostatnými krásami hry, čo síce u niektorých nemusí vyvolať nutne negatívne reakcie, ale v drvivej väčšine prípadov tomu skrátka tak je.

Našťastie, ak mám hodnotiť výsledný dojem, nemusím dlho rozmýšľať a rovno vám poviem, že titul po hrateľnostnej stránke nemá takmer žiadnu chybu. Už od samotného počiatku ste postavení pred nesmierne dynamický sled udalostí a vďaka sústavne sa meniacim prostrediam si zrejme ani len hore uvedené nedostatky neuvedomíte, dokiaľ sa nepustíte do zdolávania kampane po druhý krát. Interakcia medzi dvoma hrdinami je v rámci animácií vecou prirodzených inštinktov, rovnako ako narábanie so zbraňami, ktoré vďaka širokému spektru vylepšení umožňujú zostavenie presne takej univerzálnej zmesi (trio sniperka, samopal a brokárna vyrieši každú situáciu – no need for granátomet či rakeťák), akú si hromadná väčšina bojov vyžaduje.

Svižný spád, vďaka ktorému hra odsýpa priam diabolskou rýchlosťou, ale nie je len výsledkom rozmanitosti jednotlivých dielčich zložiek hernej náplne. Výraznou mierkou k tomu prispieva aj ku dnešnému dňu jednoznačne najbombastickejšie technické spracovanie, akým sa titul konzolového ranku kedy mohol pýšiť. Od bohatých, ale pritom prirodzene detailných herných prostredí, cez bezchybné modely jednotlivých postáv a monštier (obzvlášť lickers či podivné mutácie obyvateľov na štýl mäsožravej rastliny si určite zaslúžia búrlivý potlesk) až po špičkové efekty zbraní a výbuchov (nehovoriac ani o majstrovsky zrežírovaných animačkách, vytierajúcich zrak všetkému doteraz vyprodukovanému), to všetko vám v konečnom súčte pripraví silne atmosferický zážitok a čudoval by som sa, ak by ste hru ľahkomyseľne zaradili do poličky ukončených dobrodružstiev ihneď po finálnom zúčtovaní. Totižto, okrem toho, že dohratím hry sa vám sprístupní možnosť príbehovú kampaň zdolať v koži Shevy a tým sa dostať aj na určité miesta, na ktoré ste v prípade Chrisa Redfielda nepáchli, vás navyše čakajú aj desiatky a desiatky strán profilov a popisov udalostí, doplnené o hromadu odomykateľných bonusov či mód Mercenaries, tak ako ho poznáte už z čias Resi 4. Skrátka a dobre, autori odviedli vynikajúci kus práce pri zaraďovaní bonusového materiálu do hry, vďaka čomu bude veľmi obtiažne všetkým tým špecialitkám odolať.

Je zrejmé, že táto recenzia sa nesie v prevažne negatívnom duchu, ale v skutočnosti mi išlo len o drobné upozornenia, o ktorých by ste mali vedieť v prípade, že sa do tohto titulu uvažujete ponoriť. Hrateľnosť je totižto aj napriek uvedených nedostatkom prednosťou a verte mi, že mnoho z popísaného si ani len spočiatku neuvedomíte. Jasné, opätovný turnus vám už nejaký ten nedorobok odhalí, ale ako celok je Resident Evil 5 zárukou vynikajúcej zábavy a kľudne ho doporučím každému, kto o tento žáner javí čo i len nepatrný záujem.