Nejeden vývojár by potvrdil, že PC ako platforma je pre menej komerčne orientované projekty a začiatok kariéry veľmi vhodné. Poznáte to: objaví sa malá neznáma spoločnosť mladých nadšencov, spravia pár nízkorozpočtových projektov, síce s chybami, ale aj s množstvom fanúšikov a v tom najlepšom prípade sa po niekoľkých rokoch práce a pilovania konceptu dopracujú k prelomovej hre, ktorá má možnosť naštartovať poriadne ich biznis s možnosťou ďalšieho rozširovania portfólia. Frictional Games zo švédskeho Helsingborgu splňujú hneď niekoľko podmienok z vyššie uvedených. Sú pomerne neznámi, stoja za fanúšikmi ocenenou sériou Penumbra, no a nakoniec po niekoľkých rokoch práce vydali titul Amnesia: The Dark Descent. Bude ich prelomovým?

Chladný temperament sa na hernej tvorbe severanov výrazne podpísal a jeho líniu sa ťahá celou ich tvorbou, Amnesiu nevynímajúc. Atmosférický horor hodný svojho mena, survival horor, ktorý má byť predovšetkým prežitý, nie iba hraný. Charakteristiky minoritnej časti hernej produkcie a hlavné ciele autorov pri vývoji. V tomto ohľade treba podotknúť, že ak máte skúsenosti so sériou Penumbra, tak vám bude herná skúsenosť v Amnesii povedomá. Nakoniec, aj o najslávnejších režiséroch sa povráva, že stále točia ten istý film, len ho doťahujú k dokonalosti. Horory sú asi jediným žánrom, ktorý v človeku evokuje okrem iných aj najelementárnejšie pocity, a tak je určite zaujímavé toto znova sledovať a zažiť.

A o tom, že to autori s hororom myslia vážne, vás presvedčia už úvodné okamihy strávené s hrou. Odporúčania zhasnutia svetla, nasadenia slúchadiel a optimálneho nastavenia jasu na čo najslabší sú (ako sa neskôr ukáže) dvojsečnou zbraňou. Hlavne však ide o odporúčania opodstatnené. Ponoríte sa totiž do príbehu tak temného a prepracovaného, že vás od obrazoviek ťažko niečo odtrhne. 

Bolí vás hlava, zrak máte rozostrený a ledva si pamätáte, že vaše meno je Daniel. Tentoraz to však nie je následok mladíckej nerozvážnosti. Strata pamäte totiž bola úmyselná a jediná vec spojujúca vás s vaším minulým životom je neustály strach z prenasledovania a odkaz od minulého ja, že všetko bolo nutné, aby sa konečne raz a navždy skončila táto nočná mora. Séria vracajúcich sa spomienok, povytrhávané strany z rôznych zápisníkov a prakticky celé prostredie hradu Brennenburg postupne odkrývajú príbeh siahajúci oveľa ďalej v čase, aj priestore. Inšpirácie rôznymi klasikami žánru v knižnej a aj filmovej tvorbe sú očividné, no väčšmi poslúžili z psychologického hľadiska rôzne väzenské experimenty.

Nejeden autor zistil, v čom spočíva tajomstvo dobrého hororu. Strach totiž nie len, že dosahuje ľudskej imaginácie, on jej hranice dokonca presahuje. Nič z toho, čo sa človeku ukáže, nedokáže prekonať hrôzostrašnosť jeho vlastnej fantázie. Tajomnosť, strach z nepoznaného, samota, beznádej a chlad naznačujúci prítomnosť smrti. To sú piliere hrateľnosti Amnesie. Hra ponúka atmosféru, aká sa často nevidí a treba uznať, že autori ju budujú až priam s neuveriteľnou gráciou, čo taktiež ponúka v dnešnej dobe pramálo vídanú hrateľnosť. Hra ukazuje ľudský život v jeho obnaženej krehkosti. Nie ste žiaden Rambo, ktorý vystrieľa celý hrad s prstom v nose. Ste obyčajným človekom, ktorý umrie buď pri prvom jemnom kontakte s neviditeľným zlom, alebo od strachu na mŕtvicu, či infarkt. Tomu je prispôsobené aj „zdravie“ v hre. Je rozdelené na psychické a fyzické, o obe sa treba dobre starať. Nedajbože ak už dôjde k nejakému kontaktu a prídete k nejakej jazve, z toho sa môžete vyliečiť. Horšie je to už s tým psychickým. Nervové vypätie spôsobené neútešným prostredím nedrása len hlavnou postavou hry, ale aj hráčom samotným. A rovnako, ako si rozsvietite v izbe po hraní, tak aj v hre sa budete snažiť udržať pri zdroji svetla. Minulý rok sme tu v tomto ohľade mali obdobne originálny Cryostasis, Amnesia to rieši veľmi podobne.

Hráč sa pohybuje medzi jednotlivými miestnosťami hradu a v nich ide len o jediné, dopracovať sa k záveru celého príbehu (cez jeho začiatok) a k nemu vedúce logické hádanky, ktoré poskytujú jednotlivé fázy hry. Tie si poriadne posvietia na váš intelekt, nakoľko majú väčší rozsah ako býva zvykom a ich koncept zahŕňa zväčša mnoho akcií. Na druhú stranu sú však striktne logické, žiadne používanie všetkého na všetko, vychádzajú z aktuálnej hráčovej situácie. K ich riešeniu však vedú indície, len si ich musíte všímať. Útržky dialógov z minulosti, denníky, to všetko vám prezradí okrem príbehu aj ako ďalej. Dokonca ani nejde o používanie predmetov a puzzle, hádanky sú založené hlavne na veľmi slušne prepracovanej fyzike predmetov. Aj keď často narazíte na nejaký predimenzovaný prvok (odhodená kniha chvíľku skáče ako gumová loptička), no tieto ojedinelé anomálie sa dajú prepáčiť.

Všadeprítomné zlo je síce zväčša skryté, no viete, že je stále okolo vás. Nepriateľov často ani nevidíte, len počujete zvuky, mihajú sa tiene, v miestnostiach nastanú zmeny (vami rozsvietená sviečka je zrazu zhasnutá, s niečím sa pohlo, dvere sa otvorili/zavreli). Keď sa však už dostanete do ich prítomnosti, tak zabudnite na akýkoľvek boj. Treba utekať a skrývať sa v tmavých kútoch za čo najväčším množstvom predmetov, zatvárať sa sebou dvere a zahadzovať ich sudmi, ba dokonca aj zatvárať sa v skriniach. Za všetky situácie hovorí aj z gameplay trailerov známa pasáž úteku pred vodným „démonom“, kedy vašou jedinou šancou je naozaj iba šprint, odpútavanie pozornosti a ostrovčeky mimo vody na oddych a premyslenie ďalšieho postupu.

Keby celá hra napredovala obdobným tempom ako jej vyššie opísané zložky, tak by sa jej hodnotenie približovalo k absolútnemu. Nie všetko je bohužiaľ až také ružové. HPL engine (Kto uhádne na koho autori enginom odkazujú?) síce ponúka peknú škálu rôznych efektov, avšak k tým najdokonalejším bohužiaľ nepatrí a grafická stránka je poslabšia. Na druhú stranu ale ponúka širokú škálu nastavení s možnosťou hrania na všetkom od slabších strojov až po silnejšie zostavy. Bohužiaľ na maximálnych nastaveniach dá zabrať aj naozaj výkonnému PC, pričom kvalita vizuálnej stránky tomu nezodpovedá. Štýl Amnesie je však veľmi príjemný a nezameniteľný. Obraz sa kolísa, objavuje sa para až hmla, dokonca  miestami namŕza. 

Od dôb hororu v nemeckom filme prvých desaťročí minulého storočia máme 100 % potvrdený vplyv hudby na atmosféru strachu. A hudba v Amnesii je perfektná, až mrazivá. Pritom však jemná a nevnucuje sa. Ruchy sú na tom rovnako a neraz hlavne vďaka nim budete kontrolovať spodné prádlo. Zvuky rinčiacich reťazí, náreky, plač, krik, vŕzganie, takto bohatý repertoár sa často nepočuje a prakticky nenastane chvíľka, kedy by nič nebolo počuť. Aj vo chvíľach maximálneho ticha, kedy sa atmosféra dá krájať, počujete tlkot srdca a dych hlavnej postavy. A práve vtedy sa s hrdinom hráč tak zžije, že je jeho obrazom pred obrazovkou. Rovnako skvelý je aj profesionálny dabing, ktorý vynikajúco sedí na jednotlivé postavy, len škoda, že ich je málo. Napríklad denníky mohli byť nahovorené všetky, keď už nie danými postavami, tak aspoň postavou hlavného hrdinu, nech je efekt čítania výraznejší. Hlasy sú to pritom veľmi príjemné a známe. Napríklad postave Alexandra (za ktorým sa ženiete) prepožičal svoj hlas Sam A. Mowry známy z hier ako Runaway 2, Drakensang, InFamous, ale aj Penumbra.

Skutočne hororová atmosféra môže byť dvojsečnou zbraňou a Amnesia rozhodne nie je hrou pre každého. Jej pomalé tempo a uveriteľná atmosféra idú priamo proti akčným hráčom považujúcim Resident Evil 5 za horor. V dnešnej dobe dokonca možno titul považovať nekompromisnou hrateľnosťou za nekonvenčný. No aj napriek tomu všetkému sa jedná o vynikajúce dielo hodné záujmu hráčov, ktoré si právoplatne odnáša vysoké hodnotenia. Sú tu síce muchy, no možno ich hodiť na vrub nízkemu rozpočtu, no aj napriek tomu je hra veľmi lákavou. A keby náhodou aj teraz váhal, tak koncom roka vyjde krabicová verzia hry aj u nás, s lokalizáciou a za cenu tak sympatickú, že za odmietnutie by ste si zaslúžili zažiť to, čo hrdina. A na vlastnej koži.