White Knight Chronicles bola jedna z mála poctivých JRPG pre PS3 a vysoké hodnotenie sme jej neudelili náhodou. Bola úplne iná ako vtedy vychádzajúce Final Fantasy XIII, mala kopu nových prvkov, aj veľa klasických, predstavovala inú variáciu v žánri a v dobrom technologickom šate.

Voľné pokračovanie sa odohráva o rok neskôr, no k starým známym sa nedostanete hneď, až po krátkom úvode. Základ ostáva: Leonard a starí známi vrátane vášho avatara, čo stále nerozpráva, sa vracajú v pokračovaní, ktoré vzhľadom na nie uzavretý koniec jednotky, má zmysel. Teda, nepriateľa v podobe rastúcej ríše Yshrenian Empire, čo nemá morálne plány podkuté, a preto sa jej musíte postaviť. Škoda, že príbeh síce výborne nadviaže na záver jednotky, dokonca má opäť dobre zostrihané animácie, no celkovo sa mu nedarí posunúť sériu ďalej. Niežeby nefungoval, ale ten pocit pokračovania či budovania vlastnej ságy tu akosi chýba. Ostáva síce známa partia a kus novej zápletky, čo mení lokality po ceste či v boji. Ale paradoxy fungujú naplno – takže už keď si myslíte, že príbeh za veľa nestojí, začne zrazu gradovať, no už ste dávno za polovicou hry!

Aké novinky si prichystali autori pre vášho avatara a aké sú možnosti kontinuity? White Knight Chronicles 2 je svojím spôsobom unikátny, pretože bez jednotky sa hrať takmer nedá, o čom svedčí jej priloženie na disk. Pri štarte hry máte dve možnosti – importovať existujúce pripravené postavy alebo si vytvoriť úplne nové na 35. leveli. Obtiažnosť a zameranie hry skrátka nemôžu rátať s inou možnosťou, musíte už poznať herné nuansy. To sa odráža na pomerne dravom úvode, White Knight od vás očakáva znalosť systému, ťahov, prácu s interface. Žiadny tutoriál. Žiadny brífing, čo a ako robiť či koľko bodov deliť. Máte ich desiatky až stovky a hneď od začiatku sú vaši hrdinovia ostrí, a nepriatelia ešte viac. 

Herný systém sa zachoval, u tvorcov cítiť snahu nechať nosnú časť hrateľnosti ešte v pôvodnom šate. Prvé investované hodiny neukážu takmer žiadnu zmenu v ovládaní či pocite z postupu v príbehu. Tá príde neskôr. Najmä bojový systém zaznamenal príjemné obohatenie. Súboje s prehľadnými menu sú veru fajn, útočiť možno hneď i využívať taktiku. Treba si uvedomiť základné pravidlá ako pozíciu v boji (ak ste ďaleko, údery nemusia fungovať tak účinne) a ako sa počíta vzdialenosť od nepriateľa. No vítanou novinkou je možnosť tvorby i zvolania vlastného obrovského rytiera Incorruptusa. S jeho príchodom sa toho mení veľa. Popri tradičných úderoch s určitými vylepšeniami sa transformácia na veľkých rytierov stáva jasnou pokročilou taktikou.

Väčšia variabilita je na programe dňa. Mnohé postavy sa môžu zhostiť rozličných povolaní a mať k dispozícii úplne odlišný arzenál zbraní i mágie. Nie je problém mať mága so smrteľnou kopijou alebo iné vytúžené kombinácie postavy, ktorá nie je zameraná iba na jeden druh aktivity. Určite si budete chcieť vyskúšať celú paletu nových úderov a starostlivo distribuovať body medzi rozličné vlastnosti. Je to piplačka a zabaví vás na veľa hodín, ale tempo hry príliš úžasné nie je.

Dvojka núka viac obsahu i možností. No zároveň sa pri inštalovaní toľkých noviniek pozabudlo na pôvodné tempo. Čiastočne možno zvaliť kúsok viny na výrazne ťažších nepriateľov. Keďže White Knight Chronicles II pôsobí akoby druhá polovica jednej hry, nepriatelia sú od začiatku podstatne tuhší a ich ukazovateľ zdravia je výrazne dlhší. S väčšími možnosťami autori nasadili ťažkých, často dobre organizovaných nepriateľov. Hľadanie vyrovnanej partie naberá iný zmysel – niektoré bežné bitky trvajú 15 minút, iné sa vyznačujú náročným obrovským oponentom, proti ktorému zaberie prakticky Incorruptus. No čo robiť a ako bojovať v momente, keď v niektorých bojoch veľkých obrov použiť nemôžete? Opäť je čas na postup pokus-omyl a práve tu sa trošku umelo naťahuje hrateľnosť. Ale ak sa vyžívate v hľadaní správnych receptov na hlušenie obrov, budete sa cítiť výborne. Špeciálne milovníci Monster Hunterov tu vykysnú pekné desiatky hodín. 

 Zatiaľ čo súbojový systém je náročný a zábavný, dungeony sa stali skôr monotónne. Niektoré sa totiž opakujú a nie sú príliš prehľadné. Občas si hra z vás vystrelí tým, že keď už poznáte mapku dungeonu naspamäť, zahatá vám chodby rozličnými bariérami a musíte ísť okolo. To je ale škoda, autori rozhodne mohli vytvoriť niektoré časti sveta nanovo. Aj keď ruku na srdce – vybláznili sa opäť na exteriéroch, ktoré majú príjemnú atmosféru, kedy sa hrajú s prostredím či fázami dňa.

Vyššie porovnanie s Monster Hunterom nie je náhodné, pretože pri slabšom príbehu sa zábava už skoro zvrhne na zháňanie väčších výziev a grindovanie, na ktoré sa musíte vyhecovať skôr sami. Váš guild rank stúpa postupne, buď cez zakúpené misie, úlohy od rôznych NPC či samostatných lovov na nepovinných nepriateľov, za ktorých dostanete super predmety. No keďže obtiažnosť je taká vyšponovaná, už v single-player časti sa oplatí hrať s postavami, čo nabrali kopu skúsenosti aj v spoločných bojoch. Prepojenie funguje hladko; pretože keď s touto hrou trávite desiatky hodín, žiadna nechce vyjsť nazmar. Aj v tomto smere sa dá postupná monotónnosť trošku oceniť.

Súčasťou hry je aj mód Georama, kde postupne staviate mesto, využívate suroviny i človiečikov, no veľké zmeny nečakajte. Je to vítané spestrenie, kam sa dostanete z uloženej hry a aj pri ňom platí, že grindovať je potrebné, ak chcete mať dostatočné možnosti i kopu surovín.

Príjemné zmeny však môžete čakať v multiplayeri, ktorým sa hra tak strašne chce podobať na MMORPG. Vďaka zvýšeniu počtu hráčov zo štyroch na šesť, lepšiemu súbojovému systému aj možnosti zobrať Incorruptusa do on-line sveta sa skutočne v skupine hrá lepšie, čas je zábavnejší a celkovo hodiny ľahšie ubiehajú. Aj keď viac možností znamená dlhší čas na postupné učenie sa. Audiovizuálna stránka prebehla drobným vylepšením. Grafika je fajn, zvuky a hudba sa oproti prvému dielu príliš nezmenili. Pár lokalít poteší, no keďže sa niektoré opakujú, ťažko tu prirátať príliš veľa pozitívnych bodov. 

White Knight Chronicles II je zaujímavý projekt a hoci má s prvým dielom predstavovať jediný celok, v skutočnosti sú tu dve odlišné hry (podobné ako filmové finále Harry Pottera má odlišné filmy s inou atmosférou). Prvá zameraná na príbeh i svieži svet má veľa nového a občas nadišiel stereotyp. To druhá má príbeh a nové lokality kvalitatívne nižšie a ešte viac sa vrhá na bojový systém, vaše možnosti, prácu s postavami a desiatky náročných questov. Je to fakt druhá polovica celku, kde už chýba to pôvodné kúzlo a ostáva veľká akcia, grinding a výzva pre vytrvalcov.