Prichádza nová skúška skúseností, učenia sa a hráčskej cti. Pred dvomi rokmi sme mali možnosť prvý raz okúsiť rýchlu smrť pod mečom obyčajného nepriateľa vo svete Nexus, pekelne temnom a nesmierne náročnom na vandrovanie. Demon's Souls na PS3 ukázal, že Japonci nezabudli robiť poriadne hry, aj keď pri tejto vystrelila latka náročnosti riadne vysoko.

Teraz nadišla nová výzva. Po prvý raz na dva systémy naraz (PS3 a X360), od rovnakých tvorcov ako minule (no kvôli licencii) s iným názvom. Vyžmýkať z vás neskutočné emócie. Strach zo smrti, ktorá určite príde. Pocit frustrácie, keď sa pätnásty raz blížite k rovnakému nepriateľovi a asi vás znova zahluší dvomi ranami. Pocit objavovania niečoho nového, lebo otvorený svet dáva toľko možností. A raz za čas príde aj pocit víťazstva, že sa vám podarilo poraziť nepriateľa, čo sa možno o 10 minút objaví na rovnakom mieste. Dark Souls píše vlastný príbeh – o víťazstvách aj častých porážkach trúfalého hráča. Na pozadí sa síce odohrá intro a letmý dej o boji proti štyrom démonom, ale v skutočnosti je démon jediný: vaša slabosť. Ale veď JRPG má mať poriadny dej o dobre a zle, tak kde je? Je tu, úplne vnútri. Je to boj originality proti zlým hrám tam vonku a je to dôkaz, že ho nevybojuje každý. Vlastne, na koniec hry sa pozrie málokto. Ale to nie je chyba.

Naštartujte hru a čaká vás prívetivý úvod, kde si pekne modelujete a cibríte svoju postavu. Dáte jej želaný výzor, obdaríte ju menom a vlastnosťami, vyberiete si povolanie. Môže byť bojovník či mág, ale táto voľba poteší skôr tradicionalistov. V boji sa ukáže skôr boj meča proti sekere, lebo niektoré súboje si priamo od vás rinčanie železa pýtajú, hoci ste dovtedy možno kúzlili na diaľku. Výber povolania a pestovanie vlastností je fajn, ale v tejto hre platia predsa len iné pravidlá. 

Takže kedy prvý raz zomriete? Skoro, veru skoro. Tutoriál je k vám ešte zhovievavý, vysvetlí základné ovládanie pohybu, boja či zameriavanie. Keď padne prvých pár zombies a myslíte si, že ste pripravení, s rachotom prihrmí prvá ozruta. Kým sa stihnete obzrieť, dostanete prvé rany a je po vás. Je to tam, moja prvá smrť sa datuje na 7 minút. A tu začína tradičná metóda pokus-omyl. Reštart, návrat k miestu s ozrutou a zistenie, že bojovať sa s ňou neoplatí hneď, treba prefrčať okolo a naľavo čaká východ a cesta k iným častiam levelu. Veď ozruta počká a sily si zmeriate.

Po necelej hodinke sa dostávate do sveta Lordran. Je inak štruktúrovaný ako minule, namiesto prepojeného systému s centrálnym levelom má charakter otvoreného sveta, z ktorého rozličnými cestami putujete za nepriateľmi. Zvýšila sa predovšetkým jeho variabilita, stredoveký rys ostáva v platnosti, ale lokalita veľkého zámku či podzemných šácht je obohatená o kanály, bažiny a aj zabudnuté mestá, katakomby, jaskyne či stratené tunely. Systém otvoreného sveta má dopad najmä na (znovu)hrateľnosť. Cesta naprieč určitým setom miest nie je jediná a nabudúce môže byť odlišná. To len podporuje snahu objavovať všetky končiny a ospravedlní aj vracanie sa späť. Každá lokalita má navyše vizuálne špecifický charakter a svet je pestrejší oproti Demon's Souls.

Svet Dark Souls je však skúpy na slovo, strohý na dej a sústredí sa len na základné mechanizmy. Akoby ignoroval bohatosť RPG a oholil ho na kosť. Vo svete sú NPC postavy, ale veľa nepovedia. Nehľadajte mapu, zoznam questov, nenájdete ich. V hre leží kopa predmetov, ale niektoré majú slabý efekt. Učíte sa mnohé kúzla, ale pri súboji s bossmi aj mág siahne po meči, lebo ho hra prinúti. Hráč nájde veľa možností ako bojovať, ale súbojový systém je len jeden a ten si žiada jasnú obeť.

Myslím, že po Demon's Souls i prvej časti recenzie je zrejmé, že Dark Souls nie je žiadne Diablo, kde sa nepriatelia kosia na tisíce a loot je na prvom mieste. Naopak, akčná RPG z pohľadu tretej osoby nevyžaduje od vás odriekanie tlačidiel na gamepade a zabudnite na rôzne kombá. Môžete si vylepšovať zbrane, postavu, nájsť predmety, ale zabudnite na typický grinding, že ak budete trénovať 10 hodín navyše, ľahšie sa bude bojovať s bossom. Nie, zabrať vám dá obyčajný výber bežných kostlivcov. A kto sa náhodou prebojuje k šéfovi, stačí ho uvidieť a zomrieť. 

Bojový systém nie je frenetický, skôr chladnokrvne jednoduchý a predsa zábavný. Pár prvkov si zapamätáte rýchlo – ľahký, ťažký a protiútok. Blokovanie či bránenie. To stačí. Presný timing je nevyhnutný pri každom monštre, čo vás chce zabiť. Tempo súbojov nie je príliš vysoké, to iba tempo straty životov. Nebudem klamať, budete (zase) zomierať a bude to často. Úprimne, polovicu času som strávil aj ja v polomŕtvom stave a nie medzi živými.

Opäť platí, že keď ste nažive a prídete o život, stratíte duše, ktoré sa snažíte zbierať a investovať do ďalších vlastností. Duše sú mena v hre a platia na všetko – motiváciu hrať, využitie na vývoj postavy, zvyšovanie jej levelu, zlepšovanie predmetov. Keď zomriete, môžete sa ako duch po ne vrátiť, ale hrozí, že ak ožijete a opäť vám nepriateľ siahne na život, tak už o ne prídete navždy. O slovo sa rýchlo hlási aj taktická zložka, má význam duše šetriť, keď je tu toľké riziko straty? Okrem duší sa zbiera aj tzv. Humanity, ktorá padá z bossov či predmetov, možno ju ľahko stratiť a môže vám dať extra fľašky či možnosť žiadať iných hráčov o pomoc (viď. on-line časť).

O hlavu vás chce pripraviť celá plejáda oponentov. Začína to kostlivcami i obyčajnými mumákmi zo sveta mŕtvych, psy, démoni, rytieri, obri, duchovia či gigantické kreatúry. A to sú obyčajné typy, pri bossoch sa stretnete s niekoľkými drakmi, dvojicou gargoylov, obrovským vlkom a ešte nečakane aj s veľkým motýľom, absolútne krásnym a smrtonosným stvorením.

Veľký svet priamo láka mať aj rozličné skratky a postup hrou zachraňujú aj checkpointy: ohníky. Ale ich použitie je zradné. Po príchode k nim sa môžete zregenerovať, opraviť, naplniť fľašky so zdravím a zároveň... sa respawnujú všetci zabití nepriatelia okrem bossov. Šokujúci moment zistenia, že checkpoint nie je spása iba pre mňa, ale kruto pre každého moba, čo som zabil cestou k ohníku je nezabudnuteľný. Treba sa s ním zmieriť a dobre si uvážiť, kedy sa liečiť a kedy nie. Aj keď niekedy je to nutnosť, najmä keď vás nepriateľ začaruje hnusným glyphom, po ktorom sa vám nafúkne hlava a zvlášť nepríjemná je kliatba žaby, po ktorej sa ukazovateľ zúži na polovicu. Pascí na znepríjemnenie života je v hre tona – ak vás nezabije nepriateľ, občas sa pokúsi okolie. 

V tomto nehostinnom svete preto nie je najlepšie putovať sám, ale celkom vhod padne on-line mód, kedy sa váš svet prekrýva s herným svetom iných hráčov. Vzájomne sa vidíte ako duchovia, môžete sa pozabíjať (ale samotní autori povzbudzujú k opaku) a dokonca si pomôcť. Naposledy som helfol jednému hráčovi ako fantóm a išli sme skoliť minotaura. Obaja sme veľa získali, lebo vo dvojici sa nám ho podarilo zdolať asi na siedmy raz. Ale podarilo. Sám by som sa s ním trápil dodnes a kolega tiež. Neviem, kto to bol. Skrátka iný hrdina. Pri absencii voice chatu či iných moderných vychytávok sa totiž Dark Souls vo svojom štýle sústredí výlučne na hru a hrateľnosť aj v multiplayeri. A mne sa to celkom pozdáva, aj keď je to poloanonymný postup s niekým, o kom vlastne nič neviete. No boli ste tam spolu.

Audiovizuálna stránka je na súčasné pomery solídna. Grafika je kvalitnejšia (a najmä pestrejšia) ako pri predchodcovi a nemožno jej veľa vyčítať s výnimkou občas padajúceho frameratu, ktorý sa objaví pri väčšej presile. Náramne atmosférické sú však zvukové efekty – meče rinčia, beštie chrčia, v diaľke dunia bubny alebo sa na vás vrhá boss a ručí celá obývačka. Výborne!

Je krásne sledovať, ako svet Dark Souls funguje. Je rozmanitý, má nádherne lokality, obrovské množstvo druhov nepriateľov, možno po ňom nelineárne putovať. Ovládanie je jednoduché, len občas sa ťažšie zamerajú oponenti. Grafika a hudba sú účinné a malebné tak, aby zvýraznili vaše spomienky na tento neľútostný svet a nezabudnuteľný zážitok. Strávite tu desiatky hodín hry a asi neuvidíte jej koniec. Alebo sa tam dostanete a zistíte, že môžete niekoľko ráz dať New Game+. To je už veľa aj pre najtvrdšie nátury. Alebo je to výzva tak na rok vopred... Prijmete ju? Od čias Devil May Cry a Ninja Gaiden Sigma už dlho nepadlo toľko gamepadov a nervov za obeť ako tu.