V časoch, keď sa na západnom i východnom trhu predháňajú výrobcovia o to, kto doručí do predaja vyšší počet pokračovaní či rozbije bank väčším otváracím dňom či týždňom, má určitá skupina hráčov hľadajúca trošku originality vo videohernom médiu seriózny problém nájsť niečo nové, netradičné. Schválne si pozrite tohtoročnú predvianočnú ponuku a v záplave Battlefieldov, Call of Duty, Gearsov, Halo alebo aj Uncharted s čoraz vyššími číslovkami je takmer nemožné objaviť novú hru. Ešte na handheldoch sa občas nájde zabudnutý titul, ale na domácej konzole je to takmer misia nemožná.

Preto musia prísť na pomoc opäť Japonci, odpisovaný videoherný národ, ktorý sa rozhodol vytvoriť úplne neuveriteľnú kombináciu formy a obsahu. Pre inšpiráciu siahol po náboženskej literatúre – knihe, akú nenájdete ako súčasť Biblie, no viaže sa ku kresťansko-židovským textom. Jej protagonistom je Enoch, ktorý navštevuje nebeské i pozemské končiny, cestuje a zažíva rôzne zjavenia, sny či vízie. Aj keď videohra prirodzene nemôže byť iba priamym prepisom tejto náročnej predlohy (čo je len dobre!), obsahuje veľkú časť obsahu, v ktorej sleduje osudy a pád Strážcov.

El Shaddai vykresľuje Enocha najprv ako dokumentaristu, ktorý sa musí vydať na Zem nájsť padlých anjelov predtým ako sa Boh rozhodne vyčistiť ich plienenie a hriechy povolaním obrovskej potopy. Je tu jasná apokalyptická hrozba, od začiatku podávaná atmosférickými dialógmi i strihom. Plný zážitok umocňuje možnosť zapnúť si japonskú zvukovú stopu s anglickými titulkami – je to atmosférický šok, pretože sa vám premiešajú kultúry nadobro, a dáva hre nezameniteľný punc a posilňuje svieži prístup k zobrazovanej látke. Od prvej minúty sa odohráva dialóg zvláštnej postavy v tmavom obleku (neraz s mobilným telefónom pri uchu!) a hrdinom oblečenom v bielom rúchu, ktoré sa neskôr mení na biely mundúr do bojových sekvencií. 

V deji vystupujú mnohé postavy a spočiatku ich všetky asi nezachytíte – mená anjelov, ich zameranie či vlastnosti. Ale tento treskúci úvod (zobrazený mimochodom pádom obrovskej ruky so siedmimi prstami) strmhlav nadol z nebies vám síce berie dych, ale dodáva nádej či vzrušujúci pocit. Že má forma často tendenciu porážať tradičné vlastnosti je na mieste – napríklad keď vás na začiatku donúti bojovať úplne nepripraveného a slabučkého a to si píšte, že prehráte tak, že vás hra nemilosrdne katapultuje do hlavného menu. Stlačíte Start Game a znova sa odohrá intro (ale inak!) El Shaddai si berie na paškál konvencie a chce ich poraziť, rovnako ako sedmičku padlých anjelov.

A tak po dopade na zem odchádzate vyzbrojení jednou zbraňou pátrať po anjeloch. Viete ich mená, asi aj schopnosti a to je všetko. Cesta prvej kapitoly núka najmä hladký tutoriál s neustále vyskakujúcimi oknami, ktoré radia ako útočiť, brániť sa či vytvárať prvé spojené údery. Alebo aj skutočnosť, že zbraň treba čistiť, lebo budete ňou mávať naprázdno. Hra vás vedie zvláštnym prostredím v modroružovom krikľavom odtieni cez prvých nepriateľov. Niektorí sú iba črtaní, majú pár hnátov a vrhajú sa bezhlavo na vás. Podivné prostredia núkajú zdanlivo lineárnu architektúru, kde sa len občas môžete rozhodnúť zísť k ukrytému predmetu. Je to zvláštny pocit a pri recenzovanej Xbox 360 verzii pri toľkom načítavaní a podivných farbách som spočiatku nevedel či je opäť prehriaty grafický čip a RGB paleta je posunutá mimo alebo je to autorský zámer. Ale verte vlastným očiam a dočkáte sa veľkých vecí.

Už keď sme vlani skúšali s Junkerom demo El Shaddai v Tokiu, boli sme svedkami úchvatného štýlu a plná verzia ho niekoľkonásobne znásobuje. Nejde iba o prepínanie pohľadu, kde z ústredného 3D sa hra rada zosunie do malebného 2D pohľadu, kde sa ostentatívne hrá so zaujímavými prvkami ako vlna prelievajúca sa za hrdinom či na postupne miznúce plošinky. Napríklad k úvodným titulkom prídete asi po 20 minútach, keď sa z modrofialového prostredia so zvláštnymi stĺpmi presuniete do jaskyne, čo skrýva ďalšiu časť narácie. Hrdina skáče z plošiny na plošinu, za ním sa mení scenéria, pred ním fičia úvodné titulky a do toho vám hlas rozpráva časť príbehu. Niekedy sa na obrazovke deje tak veľa, že sa neviete skôr rozhodnúť čo skôr sledovať. Ba čo viac, ako si máte v tomto prostredí užívať hrateľnosť. 

No budete prekvapení, ako sa dajú ľahko skombinovať časti hrateľné, atmosférické a vizuálne. Systém ráta predovšetkým s určitým zjednodušením na jednej strane, aby mohol klásť dôraz na tú druhú. Je to jednoduché – autori vyhodili nepotrebné časti i skomprimovali herné techniky na minimálne možnosti. Napríklad pri prvom hraní úplne odstránili HUD či prvky na displeji – žiadne zobrazovanie zdravia či iných ikon, ktoré by vás zbytočne mohlo zdržovať a odkloniť pozornosť. Takisto herná náplň je ľahká: postupovať vpred, často byť naháňaní prostredím a zamerať sa iba na objavovanie nových častí sveta, nepriateľov, boj s nimi a občas skúmanie odbočiek. Žiadny strom talentov, žiadne zvyšovanie levelov, žiadny inventár, žiadne peniažky, nič. To všetko sú pre El Shaddai nepodstatné taľafatky. Choďte do sveta, kochajte sa ním, bojujte a sledujte príbeh. Mám pocit, že El Shaddai prichádza v dobrom čase a ukazuje hráčom, o čo by malo ísť videohrám ako médiu v prvom rade a ako sa posunúť vpred.

Samozrejme, možnosti objavovania sú solídne vďaka nespútanej imaginácii autorov. Miesi sa tu pár elementov z Okami, dizajn sôch, miest a iných objektov ako zo staroveku i plno religióznych odkazov. Hocikam sa pohnete, vizuál je čosi extra a dostane vás v každej kapitole, v každej štvrťhodinke hrania. Paleta farieb sa od vodových presunie do krikľavých, nechýba čiernobiela pasáž alebo farby ladia do kontrastných odtieňov či netradičných kombinácií. Dianie umocňuje hudobná zložka s chorálmi, gitarovými sólami i rockovými skladbami. Neslúži len ako pozadie, derie sa vpred spolu s vizuálom.

Popri behu vpred a útoku na vaše zmysly sa hráčska chuť prebúdza najmä pri zjednodušenom boji. Sú tu mnohí nepriatelia, aj keď je pravda, že hoci je hra pestrá, v druhej polovici ich toľko nových nevydá – vizuálne sa síce menia, ale postup na ich zničenie je už takmer konštantný. Ale boj je stále zábavný a efektívny. Vystačí si s tromi zbraňami; štandardná je rýchla a ľahká; osvedčená masívna bakuľa je zničujúca, ale pomalšia a posledný typ vystačí pri boji na diaľku. Tá trojica je všetko, čo v hre získate. Ale vystačíte si. Jednoduché je aj ovládanie: jedno tlačidlo na útok, jedno na obranu, jedno na výskok. Skombinujte ich a našli ste k cestu na porazeniu mnohých nepriateľov. Sledujte ich slabiny, využite zbrane podľa nich a ste pripravení. Nič viac netreba, žiadne ultramegakombá z 25 úderov či gigaúder. 

El Shaddai je unikátny zážitok z niekoľkých hľadísk. Po prvé, má netradičný zdroj, náboženské texty nie sú najčastejšou inšpiráciou. Nemusíte sa báť takého zamerania, je to viac mystická záležitosť. Po druhé, imaginácia autorov je neuveriteľná od začiatku do konca a prechod z pozerania sa na krásny svet do hrania je úplne plynulý. Dej je akoby japonsky komplikovaný zo začiatku, no cieľ putovania je od začiatku jasný a detaily zistíte možno pri druhom hraní. Po tretie, El Shaddai ukazuje, že zložité schémy hrania sú absolútne nepodstatné - Perky, upgrady, ikony či kombá nie sú potrebné – hrateľnosť zastúpia základné schémy: boj, zbieranie predmetov, skákanie či zdolávanie prekážok sú prítomné, no nie príliš rozvíjané, pretože autori chcú zastúpiť rozšírenú hrateľnosť skôr predkladaným obsahom. To je výrazný zlom a konečne videohra slúži zo svojej povahy ako médium a hýbateľ pre veľké zážitky, jej základné princípy a vaša aktívna účasť sú potrebné, no zážitok je predsa len odlišný.

Nie je príliš podstatné, či El Shaddai beží 40 či 60 fps (akurát načítavanie dát by mohlo byť kratšie). A zbieranie orbov či predmetov možno nedáva spočiatku zmysel, lebo si ich nikde nepozriete. Ale je tu jasná hra s vizuálom aj v hrateľnosti, zbraň svieti načerveno a je potrebné ju vyčistiť, zatiaľ modrá farba je pozitívna a kosíte ňou nepriateľov efektívne. Podobne sa dá komunikovať nejeden moment.

Aj preto je El Shaddai jeden z najoriginálnejších herných zážitkov tohto roka. Je tu niečo iné, výrazne posunuté do ďalšieho levelu hráčskeho vnímania, ktorému nezáleží na tom, či je tu 13 alebo 30 zbraní, resp. koľko hrdinov sa dá ovládať. Toto je exkluzívna pozvánka pre všetkých, ktorí sa neboja skúšať niečo nové a odhodiť predsudky. A možno ju odhodíte, lebo vám nebude vyhovovať jednoduchší štýl a plné salvy estetiky vás minú. Hry nie sú iba o variáciách, hry by mali byť o invenciách.