Amnesia bola výnimočným projektom. Dodnes sa jedná snáď o najstrašidelnejšiu hru poslednej dekády a aj napriek tomu, že o nej nebolo počuť na každom kroku, si získala obrovské množstvo fanúšikov. Autorom sa podarilo niečo nevídané a to dokonalý náhľad do ľudskej psychiky vo vypätých situáciách. Zároveň však preslávili nie len seba, ale otvorili dvere pomerne novej kategórii hier, čo sa napríklad hrám Penumbra nepodarilo. Pomaly prichádzali ďalšie, v ktorých to pravé prežívanie nebolo budované na monštrách, zbraniach, akcii. Ich jadro tkvelo v samotnom hráčovi. Tak sme sa dočkali napríklad Dear Esther, kde skúmal príbeh na pozadí putovania po ostrove. A do kalendára mien sa nám dnes zaraďuje ďalšia hra.

Zoznámte sa s Annou – nenápadným dievčaťom, ktoré sa vás pokúsi vtiahnuť do spleti svojich tajomstiev. Pochádza z Talianska a za jej malebným zovňajškom sa skrýva nie až tak príťažlivé vnútro. Hra je tak vlastne paralelou samej seba. Zvonka vás láka odhaľovať jej skryté tajomstvá, no keď sa do ich rozpletania pustíte, tak už tak vábne nepôsobí. Z Amnesie si berie inklinovanie k hororu, atmosféru, samotu a hranie na psychiku. Z Dear Esther zas odhaľovanie príbehu a vzťahu k žene. Ako sa teda autorom podarilo skĺbiť prvky týchto dvoch hier?

Začínate dosť vágne. Veľa toho v úvode neviete. Ste muž a to je asi tak všetko. Ocitáte sa v malebnom prostredí starej píly poháňanej vodným mlynom niekde uprostred jarného lesa. Táto lokalita je vymodelovaná podľa dedinky Champoluc v severnej časti Talianska a vraj aj príbeh vychádza z miestnych legiend. Ste teda mužským hrdinom. Bez mena, bez bližšej identity a zjavne aj bez snahy o to, aby ste sa s ním zoznámili. O jeho minulosti sa nedozviete (takmer) nič, aj keď by si to hra samotná pýtala. Ste len v tomto krásnom prostredí a podľa toho, čo o hre viete, máte taký dojem, že by ste mali hrať, aby ste sa k niečomu dostali. Pre začiatok k vyriešeniu záhady o tom, čo máte s touto pílou spoločné.

A tak chodíte po dvore, zbierate kamene a šišky, skúmate prostredie a všímate si v ňom divné prvky. Skôr náhodou ako úmyselne riešite jednoduché situácie, ktoré vás vedú k ďalším problémom. Máte jasno v tom, že sa musíte dostať dnu, no cez zadebnené okná a dvere to nepôjde. Tak začínate uvažovať, už cielene si v prostredí všímate veci, pracujete s nimi a nakoniec sa dovnútra predsa len dostanete.

A tu hra zažíva výrazný obrat. Krása, ktorá sprevádzala každý váš krok vonku je preč a pred vami stojí rozpadnutá, pokrútená a zvláštna realita vnútrajška. Tmu občasnými zábleskami prerušujú plamienky sviečok, prostredie hýri drobnými detailmi a vaše kroky sú tentoraz sprevádzané zlovestným praskaním. Zo začiatku opäť neviete čo máte robiť, no postupne sa k riešeniu hádaniek prepracujete a začnete upadať hlbšie do herného sveta, do jeho záhad a do tajomstiev, ktorými je postava Anny opradená.

Prvým smutným faktom je, že aj napriek tomu počas celej hry o jej deji nemáte ani tušenia. Neviete, kto ste, čo robíte, prečo to robíte. Ozveny vzdialenej minulosti vám približujú hernú realitu len vo veľmi malej miere. Oproti takej Amnesii, kde hráč bol postavou, je tu znateľný rozdiel. Teraz ste len akoby divákom alebo lepšie bábkovým hercom, ktorý nežije život postavy, len jej určuje čo má robiť. A tak len ťaháte za povrázky a strašne si želáte, aby vás to bavilo, tak vás to postupne začne nudiť.

No aj tak stále idete hlbšie. Dúfate, že bude lepšie. Chcete sa dozvedieť, o čo v hre ide. A ako idete hlbšie, tak sa ponárate nie len do príbehu, ale aj do psychiky. Vonkajšok je krásny, no keď vstúpite dnu, tak sa krása rozplynie v prachu staroby. No aj ten časom mizne a nahrádzajú ho čoraz viac obskúrne imaginácie nie len sveta okolo seba, ale aj približujúce minulosť pomocou nejasných metafor. Tento ponor predstavuje konečne výraznejší element, ktorým je stav postavy. S ňou sa síce stále neviete stotožniť, no vidíte, čo a ako vníma. Až nakoniec končíte v expresionistických tuneloch. Tie môžu budiť dojem tunelov Tok'rov z SG-1. A na ich konci vás čaká vytúžený a pravý koniec, ktorý vám konečne čo to vysvetlí.

Podľa úrovne vášho ponorenia a vašej psychiky vás čakajú aj rôzne konce. Najnižšia je stále ešte v peknom svete, keď z píly utečiete von. Dozviete sa úplný základ a to vám musí stačiť, nakoľko sa k nemu dostanete už po necelej hodine. Druhý je temnejší, pokrútený, detailnejší a zaberie vám zhruba pol hodiny hrania navyše. Tretí je už najpodrobnejší a jeho dohraním sa hra natiahne na zhruba 2 hodiny. A to je všetko.

Neodporúčam používať žiaden návod, aj keď vás hra na niektorých miestach nechá vykysnúť. Riešenie  problémov je totiž často až príliš jednoduché a tým hru ešte viac skrátite. Hádanky skutočne nie sú náročné, spočívajú len v jednoduchom používaní a kombinovaní predmetov. Ich „čaro“ však tkvie v neintuitívnosti, kedy jednoducho musíte vyskúšať takmer všetko a na všetko. Čo nie je práve populárna metóda adventúr. Aspoň, že inventár je prehľadný a práca s ním jednoduchá.

Pri kúpe hry rozhodne nemusíte utekať aj pre balík plienok. Anna vám sprostredkuje skôr len také jemné a príjemné zimomriavky vďaka traseniu prostredia, šuchotom, šepotom a rôznym výjavom. Všetko funguje tak, ako má. O to väčšiu škodu pôsobia hádanky, dĺžka a hlavne absencia naratívnej zložky a dramatickej výstavby.

Anna beží na engine Unity, ktorý sa medzi indie developermi teší veľkej obľube a aj táto hra dokazuje jeho výhody. Vďaka nemu dokazuje krásne veci. Hra tieňov na stenách vás dostane, príroda vonku vyzerá čarovne a zapôsobí aj pekné spracovanie trávy. Pritom treba brať do úvahy, že sa jedná o drobný nezávislý titul. Výrazu ambient dávajú autori Annou nový význam. Na úroveň hudby totiž povýšili každý zvuk, dokonca aj šuchotanie vetra v tráve sa môže stať hudobným motívom, ktorý na vás pôsobí dokonale. A práve pre to je Anna pamätihodným počinom. Využíva aj jednoduché akustické riffy a orchestrálne melódie talianskej kapely Chantry. Dobre je spracovaná aj fyzika, ktorú využijete na prehrabávanie sa vo veciach v prostredí.

Ovládanie je jedným slovom strašné. Je obrovským polenom, ktoré vám pod nohy hádžu autori. Ani myš, ani klávesnica nereagujú adekvátne tomu, čo očakávate. Pohyb klávesnicou je ťarbavý, neohrabaný. Myš zase lieta ako papier v prievane a nič s tým nespraví ani nastavenie citlivosti. Keď je akcia obmedzená na malý priestor, tak sa musíte snažiť, aby ste našli presne to miesto. Keď už nič iné, tak aspoň ovládanie by si zaslúžilo patch.

Anna je premárnenou príležitosťou, ukazuje veľký potenciál, ešte väčšiu snahu a najmä talent, ktorým autori disponujú. Mohlo sa jednať o skvelý titul, ktorý mohol zasadnúť hneď vedľa Amnesie, keby ho neodbili po naratívnej stránke, kedy sa príbeh začne odkrývať až tesne pred koncom. Nepoteší ani mizerná dĺžka, ktorá priamo závisí na tom, aby ste niekde kysli. No aj napriek tomu nemôžno prehliadať dobré nápady v hrateľnosti a jej odvíjaní od konania hráča, kvalitný vizuál a špičkové zvuky. V akcii Anna určite bude stáť za hriech a možno by si aj autori zaslúžili, aby sa na ich ďalšie projekty zaostrili pohľady hráčov.