Journey

Je to už naozaj pomerne dlho, čo som tu na Sectore uverejnil svoju poslednú recenziu. Nie že by som prestal hrať hry, len jednoducho nebol čas a hlavne chuť o nich písať. To sa však zmenilo po mojom minulotýždňovom hernom zážitku, ktorý nemá za posledných pár rokov obdoby, a o ktorý by som sa chcel s vami podeliť. To je totižto jeho hlavným cieľom. Zdieľať zážitok. Ale nepredbiehajme. Pohodlne sa usaďte a pripravte svoju myseľ na to, že hry môžu vyzerať a fungovať aj úplne inak, než na čo ste boli doteraz zvyknutí, a možno aj ochotní akceptovať.

Journey je totiž v prvom rade zážitok. A podobne ako príbeh, ktorý nám Dan Pinchbeck predstavil vo svojej Dear Esther, ide o zážitok ktorý sa snaží posunúť hranice toho, čo ešte stále možno považovať za hru. Samotný cieľ je veľmi jednoduchý a viditeľný od prvej sekundy. Majestátne sa týčiaca hora nad vzdialeným obzorom, ktorá sa trbliece v lúčoch vychádzajúceho slnka. Na vašej púti k nej vás bude rozptyľovať len veľmi málo vecí, bude vás čakať len minimum herných mechaník, ktoré si bude treba osvojiť a sem tam sa objavia drobné, v žiadnom prípade náročné, hádanky. V skutočnosti totiž Journey nechce, aby ste ju hrali. A už vôbec po vás nechce, aby ste ju dokonalo zvládli. Chce, aby ste ju zažili. A čo je najdôležitejšie, aby ste tento zážitok zdieľali s ostatnými.

Vaša bezruká postavička začína svoju púť v púšti, v ktorej sú rozosiate pozostatky dávno stratenej a zabudnutej civilizácie. Vaše jediná interakcia s okolitým svetom má formu jednoduchých výkrikov, ktoré aktivujete podržaním kruhového tlačidla na vašom ovládači. Vaše výkriky môžu aktivovať skryté vlastnosti pustiny, v ktorej sa nachádzate. Pekný príklad predstavujú vetrom ošľahané stuhy trčiace spopod pieskových dún, a ktoré vám po ich “aktivácii“ umožnia skákať vyššie a ďalej, umožňujúc tak vznášať sa od jednej rozpadnutej štruktúry k druhej.

Presne tak ako Flower, aj v Journey svojou aktivitou privediete určitú formu života do už dlhú dobu mŕtvej krajiny. V tomto prípade však pôjde o menej abstraktnú formu, ako tomu bolo naposledy. Hlboko v piesku je totižto ukrytý príbeh, ktorého náčrty vidíte v nemých cut-scénach, ktoré nasledujú po každej uzavretej kapitole, a ktorého detaily môžete nájsť v jednotlivých úrovniach v prípade, že viete, čo hľadáte. A tento silný zmysel pre príbeh bol pevne zviazaný do troch dejstiev, ktoré možno opakujú emociálnu linku z Flower, avšak občas to robia až s prekvapujúcou silou.

Journey je krátkou hrou a žiadne jej dve časti nie sú rovnaké. Bude tkať obrovský látkový most cez zrúcaninami posiatu časť púšte, budete sa kĺzať po pieskových dunách, šantiť s kúzelnými lietajúcimi kobercami, ktoré sa chovajú takmer ako delfíny a premenili si nekonečný piesok na svoj oceán. Toto všetko sa stane v prvej polhodine hry. Bolo by smrteľným hriechom vám prezradiť udalosti, ktoré budú nasledovať. Hlavne s prichádzajúcim západom slnka totiž hra naberá na emocionálnej intenzite a ruku v ruke s kreslenou grafikou, v ktorej sa črtajú prvky výtvarných štýlov z Východu, udrie svojou plnou silou, ktorá má priam až ohromujúci účinok.

Kooperatívna zložka hry je symbolom, a rovnako aj odôvodnením, minimalistického prístupu k celkovému dizajnu hry. Nemôžete si pozvať žiadneho priateľa, aby hral s vami. Nevidíte meno toho, kto práve hrá s vami. A v hre už vôbec nehľadajte žiadnu formu party-chatu. Ste tu len vy a ktokoľvek, koho stretnete na svojej ceste. Dark Souls nám nedávno predviedli silu uzamknutia on-line časti hry do trocha tesnejšej formy v rámci samotného herného univerza. Journey ide ešte trocha ďalej, a kľúče od tohto zámku rovno zahadzuje.

To, že sa spojíte s ďalším hráčom, je určitým spôsobom výsledok magickej náhody – môžete počuť ich výkriky ešte predtým, než ich naozaj uvidíte, alebo môžu jednoducho len tak vybehnúť spoza najbližšej piesočnej duny a takmer do vás vraziť. Nečakajte však žiadne preplnené prostredia ako v bežných MMOG. Púšť je pustá a prázdna, a preto vám Journey zaručí, že v danom momente nikdy neuvidíte viac ako jedného cestovateľa.

Z pohľadu funkčnosti je váš spolucestovateľ k ničomu. Áno, jednotlivými pokrikmi si môžete navzájom dopĺňať energiu na ďalšie skoky, ale všade sa zvládnete dostať aj sám. A aj napriek tomuto musím napísať, že váš spolucestovateľ je pomernej zásadnou súčasťou Journey. Táto hra je totiž o objavovaní a jej sila je znásobená, ak sa máte s kým o tieto objavy podeliť. Bez toho, aby ste mali k dispozícii akúkoľvek formu komunikácie (okrem už spomínaných pomerne abstraktných výkrikov), stáva sa on-line časť hry jednoducho pohlcujúca a dodáva hre neskutočne silnú atmosféru. A je to práve ten horko-sladký nádych celého dobrodružstva, ktorý vám bude chýbať, keď budete cestovať sám. A tak budete čakať na svojho spolucestovateľa, pokiaľ bude za vami zaostáva. A naopak, ak ho budete strácať z dohľadu, možno budete panikáriť, keďže cena za to, že vám zmizne z dohľadu je to, že sa už nikdy nestretnete. Na svojich opakovaných cestách možno prevezmete úlohu akéhosi učiteľa a budete svojho nováčika opatrne postrkovať správnym smerom, ale dajte si pozor. Čaro objavenia Journey je len jedno, tak ho nepremárnite osamote, ale prežite vo dvojici.

Aby som len nechválil, hra má aj zopár nedostatkov, ale tie je ľahké odpustiť. Jedným z nich je určite prítomnosť možnosti zbierať svietiace symboly, ktoré vizuálne predlžujú šál, ktorý má oviazaný okolo krku vaša postava a ktorý predstavuje akýsi ukazovateľ energie, potrebný pre skákanie. Tento prvok možno vyvolá vo viacerých hráčoch potrebu pozbierať ich všetky a mať svoj šál čo najdlhší, aj keď je to úplne zbytočné, keďže svoju cestu dokážete bez problémov absolvovať aj s najkratším možným šálom. Samotnú cestu by ste mali prejsť v takpovediac až snovom opare a tento prvok jednoducho môže “zberateľské povahy“ odpútavať od samotnej podstaty hry. Druhým problémom môže byť motivácia k opakovanému hraniu, ale to je jednoducho problém všetkých hier, ktorých základným kameňom je objavovanie, a to jej bohužiaľ jednorazové kúzlo.

Ak má však Journey nejaký problém, ten sa nachádza podstatne hlbšie. Ide o lineárnu hru s pomerne minimálnym množstvom interakcie. Niektorí z vás, a možno to bude drvivá väčšina, ju označia ako prázdnu, či možno nudnú. Ale pre tých, ktorí radi objavujú nové a tajomné svety, všímajú si drobné detaily a náznaky a preciťujú atmosféru neznáma do poslednej kvapky, pre tých bude Journey perfektným zážitkom, na ktorý len tak ľahko nezabudnú. Ja osobne som bol neskutočne nadšený. Na tie dve hodiny som sa naozaj ocitol na vyprahlej púšti, cítil horúce slnko a boril sa nekonečným oceánom piesku. Stretol som fantastického spolucestujúceho a dodnes neviem, kto to bol. Prešiel som si svoju cestu a vypočul si jej silný príbeh. Plakal som. A tiež som si z plného hrdla zakričal od radosti. Čo viac môžete chcieť od “hry“ ?

p.s. všetkým vám cestovateľom, ktorí sa na svoju cestu len chystáte odporučam nasledovnú prípravu. Najdite si večer, kedy budete mať absolútnu istotu, že budete doma sami a nikto vás počas tých 2-3 hodín ani len omylom nevyruší. Vypnite telefón, zhasnite všetky svetlá, vypeckujete stereo a nechajte sa uniesť volaním nepoznaného. Veľa šťastia na vašej ceste.

your constantly worried muschroom aka dickie