Mighty No. 9 je relatívne náročná 2D plošinovka, v ktorej sa cupitá po úrovni, skáče sa z objektu na objekt, zbierajú veci, strieľa sa, používajú série tlačítok na komplikovanejšie útoky a pohyby, skrýva sa za predmety. Na konci levelu sa bojuje s bosom a takto to pokračuje priamo úmerne so zvyšujúcou sa náročnosťou až k vyslobodzujúcemu koncu. Mal to byť hit, ale akosi to nevyšlo.

Nová hra, čo využíva spoľahlivo preverené mechanizmy starých titulov, si vystačí aj so síce farebným a pestrým, ale inak veľmi jednoduchým repetitívnym prostredím. Hlavný hrdina má pomocníka, ktorého funkcia je však dôležitejšia v príbehu hry ako v samotnej hrateľnosti. Celé to je vlastne akoby také samopašné nezávislé retro, ktorého ambíciou je len hrateľnosť, čistá hrateľnosť a návyková hrateľnosť. To znie možno fajn, keby takých hier nebolo dvanásť do tucta a tento nostalgický prúd sa nevyčerpal pred takými piatimi rokmi.

O príbehu prakticky nemá zmysel písať. Hlavným hrdinom je android, deviaty v sérii, ak by sa nevolal Beck, ale Roy Batty, slabšie povahy by mohli zvažovať dobrovoľný odchod zo scény. Je jediný, ktorý zostal ako-tak normálny, keď sa ďalší jeho androidí súkmeňovci pokazili a vzbúrili, alebo len vzbúrili - jednoducho sa vymkli spod kontroly a tento umelý junáčisko ich má upratať. Keďže je ale skôr sval, potrebuje mozog a tým je roztržitý dobrácky doktor Biely, respektíve Dr. White, konštruktér tých vzbúrených robotov - a nemá to rasistický podtón, len sa ten chlapík nejako musel volať. Tak sa volá White, ale mohol by byť hoci aj okrovo zelený, je to jedno, príbeh v tomto type plošinoviek je naozaj iba na to, aby vznikol jednotný príbehový kontext spájajúci jednotlivé levely.

Po úvodnom tutoriali je vždy k dispozícii hneď niekoľko úrovní, netreba ich prechádzať v akomsi chronologickom poradí, ale tak, aby skúsenosti získané v jednom leveli uľahčili váš postup v inom. A tu sa objavuje opäť typický motív, v ktorom na hráča prechádzajú vlastnosti porazeného bossa, ale len s krátkodobým efektom. Preto úrovne treba voliť tak, aby sa nadobudnuté schopnosti naozaj dali v tom ktorom leveli využiť. A nie je to komplikované, len to tak môže znieť, lebo sa to formuluje rovnako kostrbato, ako sa to hrá.

Nie, Mighty No. 9 skutočne nie je hrou, ktorú by si bolo treba pamätať. Naopak, ak je niečím výnimočná, tak iba okolnosťami svojho vzniku. Hra je totiž dielom Kejdžiho Unafuneho, respektíve Kejdži Unafuna, ktorého majú pamätníci spojeného predovšetkým s klasickým Mega Manom, a Mighty No. 9 má byť jeho priamym nasledovníkom. Aj preto sa štúdiu Comcept podarilo v Kickstarterovej kampani vyzbierať na vznik hry nie požadovaných 900 000 dolárov, ale hneď štyri milióny, čo z Mighty No. 9  robí jeden z najúspešnejších startupov.

Lenže to je všetko. Fanúšikovia sa tešili, jasali, sledovali vývoj hry a štedro prispievali a azda by bolo najlepšie, keby vývoj Mighty No. 9 vyšumel dostratena, vytratil sa a hra by nakoniec nevznikla, ale zostala by po nej iba pachuť z neukončeného projektu a legenda, ktorú by si hráči mohli rozprávať pri ohni počas dlhých nudných večerov. Legenda o výnimočnej hre Kejdži Unafuna, čo napriek sľubom a vyzbieraným peniazom nakoniec nevznikla. Lebo takto tu máme ďalšiu zbytočnú hru, ale žiadnu legendu.

Neviem, ale na toto som už asi fakt príliš starý a keďže ani Mega Man, ktorého – prečo to jednoducho nepriznať - Mighty No. 9 na mnohých miestach bez hanby vykráda, ma svojho času príliš nechytil, nebudem mať absolútne žiadny dôvod niekedy sa k Mighty No. 9 vrátiť. Naopak, čím skôr zabudnem, tým lepšie.

Áno, má to kooperatívny online režim, áno, je to retro a nostalgické a využíva to herné mechanizmy, ktoré nemôžu nefungovať, ale nie je to zas také brutálne ťažké, aby to bola naozaj výzva, A na dôvažok je to vyslovene škaredé a ešte to ani poriadne nebeží. Odozva, s ktorou hra reaguje na stláčanie „dzindzíkov" je dokonca natoľko dlhá, že som sa zľakol, že mám „vymačkaný" pad. Ale nie, len treba byť veľmi dôrazný a rátať s dlhšou odozvou.

Na druhej strane, hoci je Mighty No. 9 skôr nepodarená hra ako podarená, faktom je, že to má v sebe. Čo? Tú návykovosť starých hier s jednoduchými hernými mechanizmami, do ktorých sa človek len na chvíľočku ponorí, že vyskúša a zrazu sú dve hodinky fuč. Len treba naďabiť na správnu úroveň a príliš sa nesústreďovať na to, ako hra vyzerá. Lebo to naozaj nie je žiadna sláva.