Očakávanejšiu hru by ste v našich končinách v posledných mesiacoch hľadali ťažko. A možno aj kontroverznejšiu, vzbudzujúcu množstvo protichodných názorov. Kingdom Come: Deliverance od českého tímu Warhorse Studios sa pokúsilo priniesť odlišný pohľad na stredovekú RPG v otvorenom svete, ako ponúkajú konkurenčné tituly. Napriek mnohých chybám a prešľapom, ktorým sa nevyhne takmer žiadna ambiciózna hra, musíme prehlásiť, že vytknúť jej môžeme mnohé, ale bavili sme sa ako už dávno nie. Kingdom Come: Deliverance je napriek tomu, že stavia mnohé (nielen) mainstreamové postupy na hlavu, zaujímavým a chytľavým príbehom, ktorý vás pohltí, aj keď budete zakopávať o mnoho nedomyslených a nedokončených herných prvkov. Pretože niektoré príbehy si robíte vy sami.

Áno, bavilo nás to, dnes nebudeme frflať. Bavilo nás to nesmierne, čas okolo akoby prestal existovať, hodiny bežali jedna za druhou, svitaniu v hre sekundovalo to skutočné za oknom. Dokonca sme chrochtali blahom až tak, že nás túlanie sa po nádhernej českej krajine odvádzalo od zaujímavej príbehovej línie či postranných questov. Dokážeme hre odpustiť už len pre tento subjektívny pocit možno až príliš mnoho, čo by nás pri iných hrách škrelo. Podarí sa totiž máloktorému projektu. Obrovským plusom je i fakt, že sa vývojári na čele s Danom Vávrom rozhodli odložiť do kúta otrepané koncepty. Áno, je to fantasy, avšak žiadni orkovia, draky či iná vymyslená háveď tu na vás nezaútočí. Ak vám už niekto skočí do úsmevu, bude to jedine človek stojaci na opačnej strane barikády ako je tá vaša. Stredovek v podaní Kingdom Come je drsný, ale v rámci možností historicky presný. Na posledné dve slová dajte dôsledný dôraz.

Pokračujeme ďalej: zápletka, hoci sa jej nevyhli rôzne žánrové klišé, má v sebe ukrytú poriadnu dávku príťažlivosti a úlohy dokážu zaujať. A aby sme si to zhrnuli, prečo sa budeme prikláňať v rebríčkoch najlepších hier tohto roku aj na stranu tohto českého klenotu, tak i pre spracovanie - nie to technické, ale dizajnérske. Dajme na bok chyby, hardvérovú nevyladenosť, ukrutne dlhé nahrávacie doby a celkovo občas plochý až umelý dabing. Hra sa nám páčila, hoci detaily textúr majú ďaleko k dnešnému štandardu. Lenže ono to vyzerá prirodzene, žiadne prepálené farby, preexponované detaily - skrátka svet taký, aký skutočne je. Pozrite sa z okna a ak ste to včera neprehnali s nelegálnymi látkami, farebná paleta je nápadne podobná tej v hre. So skvelou architektúrou budov, level dizajnom prostredí a logickým radením objektov a predmetov. To, že sú obydlia skromné, je historicky overiteľným faktom, prostredie pôsobí drsne, ale prirodzene. Toto skrátka nie je Skyrim.

Keď sme si už pohnevali všetkých, ktorí nájdu sto plus jeden dôvodov, prečo Kingdom Come nehrať (a budú mať v podstate pravdu, lebo sa to hre dá vytknúť a otrepať o hlavu), je recenzent zaujatý a všetci do neba vychvaľujúci hlupáci hlúpi, sa môžeme pustiť do voľného rozprávania. Napriek tomu, že by sa recenzia mala striktne držať mustru kritiky, pôjde nám to len ťažko. Pretože v stredovekom svete Českého kráľovstva z oblasti mesta Skalice s rozlohou 16 kilometrov štvorcových sa nám žilo vynikajúco a radi sme sa doň vracali na zopár hodín len preto, aby sme si oddýchli od reality všedných dní. Znie to paradoxne, ak zvážime nie príliš radostný začiatok celého príbehu.

Stredovek 14.storočia nepatril medzi jagavé dejiny ľudstva, ale za vlády českého kráľa a rímskeho cisára Karla IV. sa jeho poddaným žilo v rámci možností dobre. Panovník sa tešil úcte a obľube nielen zo strany obyčajných ľudí, ale rešpektovala ho aj šľachta či cirkev. Po jeho smrti sa vlády ujal syn Václav IV. Napriek možnostiam a skúsenostiam, ktoré mu ponúkal jeho predok ako vzor, sa na neho príliš mnoho nenalepilo a venoval sa viac bohémskym radovánkam ako vládnutiu. Dokonca sa nezúčastnil vlastnej korunovácie, čím poklesol v očiach vládnucej vrstvy i cirkvi. Poddaní a šľachta sa pre nečinnosť rozhodovania a vládnutia Václava IV. začali búriť a preto sa šance chopil uhorský kráľ Žigmund, ktorý vtrhol do Čiech, začal drancovať, vraždiť, plieniť a len tak mimochodom uniesol Václava IV. A do tohto sveta sa prebúdzate ako Jindřich, syn kováča malého panstva v Skalici.

Tam, kde vás bežná hra odpinkne nezáživným tutoriálom, v ktorom vás naučí, ako máte chodiť a obzerať sa okolo seba za pár minút, trvá úvod hry - a teda pokým vás nechá behať si, kam sa vám zachce - dobré dve-tri hodinky. A nie je to vôbec otravné. Z vlastného pohľadu nasávate príjemne pocity akoby dobre známeho sveta, ktorý je tamto u vás za rohom. Príbehom zviazaná hrateľnosť možno v niečích očiach vzbudí príliš veľké obavy z lineárneho napredovania, avšak nenechajte sa odradiť negatívnym postojom. Spoznávate prostredie, ľudí okolo seba, sledujete ich životy, zisťujete čo vlastne môžete na inak obmedzenom priestore robiť. Nepotrebujete sa hneď trepať pešo na druhý koniec mapy. V tomto čase sa v podstate nič špeciálne nedeje. Pomáhate otcovi a už tradične rebelujete proti otcovskej autorite, alebo sa o to aspoň platonicky snažíte. Idylka.

Teda idylka až do momentu, kým sa na obzore neobjaví Žigmundove vojsko s Kumanmi. Čo bude nasledovať, zrejme nikoho neprekvapí a nebude veľkým spojlerom, ak prezradíme, že Jindro prisahá pomstu vrahom svojich rodičov. No najprv musí ujsť z trosiek svojho domova a máte prvú možnosť zoznámiť sa so súbojovým systémom spôsobom, kedy sa vám už môže i niečo stať a nejde o tréning kdesi na lúke za domom. Vyhnite sa mu, pretože pohoríte, môžete zachrániť miestne dievča odlákaním vojakov prahnúcich po rozkoši a cválajte do susedného kráľovstva, čo vám sily stačia. Prvé zoznámenie s koňom je očakávane nemotorné a oproti iným hrám si na tátoša budete musieť chvíľu zvykať. Ale tak je to s mnohými hernými prvkami v Kingdom Come: Deliverance. Najprv sa do toho musíte dostať, potom si to bude užívať.

Ak sa Jindrovi podarí úspešne utiecť, odkrúti si vo svojom novom domove ešte niekoľko povinných úloh, kým sa vyberie na nebezpečnú púť s cieľom pochovať svojich rodičov. Tu sa to znovu nepríjemne zvrtne a po niekoľkých odohraných hodinkách nastupuje predstavenie vývojárov. Bravó, tlieskali sme. Dovtedy spoznáte dve malé panstvá, môžete sa v nich motať, koľko sa vám len zachce a nik vás nenúti ísť striktne dopredu. Kingdom Come: Deliverance ponúka vyslovene lahodné možnosti, ako sa postupne zoznámiť s hrou. Vďaka tomu, že predloha je postavená na historických základoch a celkovo architektúra prostredia jej úspešne sekunduje, sa dostavuje úplne odlišný pocit pri hraní: odhaľovanie sveta a jeho možností vás láka, chcete vedieť viac z histórie i mimo hru samotnú. Nielen bežať po príbehovej linke, nech konečne zazvoní dosiahnutie end game achievementu.

Už len tento príklad napovedá, že hrateľnosť nie je založená na unáhlenom behu za šípkou signalizujúcou ďalšiu misiu. Lebo šípka tu vlastne ani nie je. V Kingdom Come: Deliverance si to môžete celé užiť. A presne tak ako chcete vy. V rámci mapy tu nenájdete žiadnu bariéru, za ktorú by vás hra nevpustila alebo vám enormne silnými nepriateľmi dala najavo, že sem ešte nemáte loziť. Tu máš krajinu - krásnu, pestrú, skrátka naše slovanské lúky, lesy, háje, riečky a mestečká či osamotené usadlosti -  a choď si kam chceš. Tak sme chodili. Spraviť si prechádzku lesom je úžasné - v skutočnom živote. Ale v Kingdom Come: Deliverance sa okolitá príroda najviac približuje k reálnemu zážitku, hoci má do absolútnej simulácie stále neuveriteľne ďaleko, je k nej najbližšie. Chodiť si len tak krajinou, zbierať nepovinné predmety a speňažovať ich, je zábava na hodiny. Spomínate si na RPG Gothic? Tak čosi podobné, len o pár úrovní lepšie.

Aspoň my sme namiesto hľadania masakru v stajni radšej behali po lúkach, hľadali a zbierali stovky a tisícky bylín, ktoré sme predávali alebo z nich varili elixíry. Pozorovali zvieratá v lese, keď sme ich ešte nevedeli lukom zabiť a potom sa zas pokúšali trafiť aspoň zajace. V horách sme nachádzali hríby, len tak blúdili, prechádzali sa a napokon to síce skončilo tak, že sme lukom strieľali zajace, divé svine, jelene, aby bol výsledok dňa speňažiteľný, ale aj tak fajn. Ohromujúca atmosféra v lese, ktorý je vlastným svetom v tom virtuálnom, čas v ňom akoby plynie inak, pomalšie, prostredie vás vtiahne ozvučením mimo civilizáciu a nechá odplávať myšlienky za obzor stresu. Znie to možno až príliš banálne a pateticky, no aspoň pre nás má pre tieto subjektívne pocity Kingdom Come: Deliverance neodškriepiteľné kúzlo.

Všetko aj preto, že v Kingdom Come: Deliverance nie je nič odpinknuté zázračným klávesom F, ktorým sa vždy všetko vyrieši. Uveriteľný svet si pýta čas na každú akciu a sledovanie z vlastného pohľadu dodáva hraniu - alebo skôr virtuálnemu užívaniu si - svojské čaro. Nemáme radi zdĺhavé a nudne pomalé hry. Kingdom Come: Deliverance to však pristane a odtrhnutie od príbehu alebo aj sekundárnych úloh nám nepripadalo násilné. Je jedno, do čoho sa pustíte, môžete sa venovať hoci aj alchýmii a nebudete sa nudiť. Škoda, že tvorcovia nešli ešte ďalej a nepokúsili sa prepojiť postavu s remeslami. Ponuka civilného povolania by svetu, v ktorom je radosť prechádzať sa, pomohla k ešte väčšiemu pohlteniu. Je tu predsa mlynár, kováč, koniar, pekár a mnoho ďalších postáv núkajúcich tovar alebo služby. Prečo by hráč nemohol dostať rovnakú možnosť?

Dobre, dosť bolo vyplakávania o tom, prečo sme v hre strávili omnoho hodín viac, než by sme chceli v prípade kráčania striktne po príbehovej línii s výnimkou niektorých sekundárnych úloh. To je to, čo vás zaujíma: RPG prvky, bojový systém a technické spracovanie. Zápletka v podstate ani nie je príliš rozsiahla a v snahe doraziť ju čo najskôr by ste sa príliš nezapotili. Ani nezabavili, no nepredbiehajme. Ak sa konečne vypotácate do otvoreného sveta, máte prázdny inventár, silu a odhodlanie - vlastne počkajte, energie mnoho nie je. Musíte pravidelne jesť a spať. Nie je to len ukazovateľ, ktorý musíte držať v zelených číslach, ale oba majú vplyv na život a staminu. Nie je dobré ani sa prejedať, ak si naložíte na chrbát viac, než unesiete, obmedzíte pohyblivosť a celé to ovplyvňuje, samozrejme, aj to, čo si na seba oblečiete.

V mnohých vývojárskych videodenníkoch ste sa mohli dočítať o tom, čo všetko si na seba nahádžete, aby ste boli hrdinovia-transformeri. Istotne, ide to. Neskúšali sme to - už preto, že je všetko to železo ťažké a ovplyvňuje pohyblivosť, zakrádanie sa, hlučnosť pri pohybe. A my sme sa vydali práve touto cestou. Dokonca sa v akčne ladenej RPG môže stať, že nezabijete nikoho okrem postavy, ktorej to od začiatku dlhujete. A ono to funguje, z mnohého sa môžete vykecať. Vlastnosti a schopnosti totiž nie sú len čisto bojové, ale využijete svoju schopnosť výrečnosti a mnohé sa dozviete od postáv, ktoré by sa s vami o probléme nebavili, alebo ich presvedčíte na spoluprácu. Ak viac beháte a skáčete, zvyšujeme sa vám vitalita. Bojovaním sila.

To poznáte, vlastnosti obmedzujú všetko to, čo si na seba môžete obliecť alebo chytiť do rúk, takže na ten krásny meč si nechajte zájsť chuť, pretože by ste sa s ním jedine tak do lebene švacli. Potom tu je more bežných schopností (lovenie, jazda na koni, zbieranie byliniek, čítanie kníh, alchýmia, opilstvo,...) a bojových (ručné zbrane, lukostreľba, obrana, pästné súboje…), ktoré vylepšujete tým, že ich aktívne používate. Beháte? Tak behajte a skáčte dostatočne dlho a cink, schopnosť sa vám o kúsok zlepší, postúpi o level vyššie. Ak je to tá správna úroveň (napríklad každá tretia), dostanete bod, ktorý rozdáte k jednému z perkov danej schopnosti. Tak napríklad k tomu behu: chcete bežať rýchlejšie s väčšou spotrebou staminy alebo práve naopak, risknete štýl maratónca? Obdobne je to pri všetkom, nie všetky perky sa navzájom vylučujú (ak si vyberiete jeden, na druhý zabudnite) a je to zábava. Pretože sa prirodzenou cestou učíte a baví vás to. Rýchle cestovanie po mape? Isteže, je tu aj to, pokojne, no… no potom sa nenaučíte tak dobre cválať krajinou, a to už za tú námahu predsa stojí.

Samozrejme, Kingdom Come: Deliverance nie je walking simulátor a čo tu trepeme o romantických prechádzkach lesom pri západe slnke, lovení ušiakov a zbieraní burín či malých hríbov (mimochodom, vyskytujú sa v prírode presne na miestach, kde by ste ich čakali, vlčí mak na poli, púpava všade a aké bolo naše pozitívne prekvapenie, keď sme na čistinke v lese naši takú hromadu dubákov ako raz v skutočnosti v… aha, dobre súbojový systém). Takže súbojový systém: nie je to o tom, že ja kliknem a hrdina buchne. Teda vlastne áno, len potrebujete svoj útok správne načasovať, sledovať si staminu, zároveň pozorne reagovať na pohyb protivníka a jeho prípadné útočenie, a to všetko spoločne so smerovaním útoku na správnu časť tela. Takže áno, kliknete a hrdina buchne. Spravíte to zle, unáhlite sa, klesne vám stamina. Obrana je taktiež dôležitá, pretože s ukazovateľom zdravia klesá aj využiteľná stamina. Ak trieskate do miest, kde má nepriateľ štít a nevyužívate odkryté miesta, ktoré sa vám otvoria po jeho nepodarenom útoku, keď ste sa mu vyhli.

Je to, prirodzene, náročnejšie na ovládanie, horšie sa to učí, nakoľko zo začiatku ani len netušíte, čo máte ako spraviť a ako ste vlastne ten trik urobili, keď ste stláčali všetko naraz. V tutoriáloch ešte áno, lenže príde prvý skutočný boj a zistíte, že už idete naostro a nik na vás neberie ohľad. Možno na vás boj bude pôsobiť ťažkopádnejšie - a to asi aj preto, že ste na seba nahádzali dve kopy brnenia a vaša pohyblivosť je trochu… no ako to napísať… akoby ste si pustili do gatí a nechceli to zo seba vytriasť - ale napriek tomu má boj svoje čaro. Ak sa naučíte okolo nepriateľa tancovať, čakať na svoju príležitosť, zabavíte sa. Tak ako všetko v Kingdom Come: Deliverance, ani boj nie je jednoduchý na zvládnutie, ale ak si ho osvojíte, bude vás nesmierne baviť. Ani jednu bitku nesmiete len tak vypustiť, hoci si myslíte, že tú padavku zvládnete ľavou zadnou. Pokým vám ten malý tajtrlík nedá jednu - dve sekerou po papuli.

Alebo si vezmime streľbu z luku. V iných hrách to je tak: vezmete si luk, stovku šípov v tulci na chrbte a kam mieri kurzor, tam to švacnete a podľa výbavy a schopností sa vám vypočíta poškodenie. Svištiace orgie v ratatata štýle. Kingdom Come: Deliverance naopak švacne jednu vám. Pri mierení sa vám neustále trasie ruka, šíp neletí zo zásady tam, kam mierite a nevidíte kurzor - zo začiatku je vôbec zázrak, že šíp vypustíte správnym smerom a nie sebe do oka. Ale naučíte sa to, len to chce prax a pevné nervy. A prax a tréning a prax a tréning a šípy. Šípov je hneď niekoľko druhov (tak ako mečov, palcátov, sekier, dýk a hromady želiez, ktoré bežný človek nevie ani pomenovať a všetky majú hromadu atribútov, takže sa môžete prehrabávať vo svojej výbave a dlhé minúty vyberať, čo si vezmete do rúk) a každý sa správa trochu inak. A máte ich pomerne málo. Jednak by ste neuniesli iné veci, šípy sa ťažko jedia, všakže. A potom sú drahé. A skrátka to tak je, že nimi treba šetriť. Takže šípy po nepresnej streľbe hľadáte, zbierate, tie zlomené oplakávate. Zrazu sa pristihnete pri tom, že prežívate streľbu úplne inak ako v iných hrách. Jednoducho ňou žijete, neplytváte časom ani materiálom, pretože všetkého máte príliš málo.

Kôň je dôležitou súčasťou hrania už len z dôvodu, že ho môžete tiež vylepšovať a obliekať ako Barbie. Tie zajačie labky a jelenie vnútornosti neťaháte vy, ale ich zavesíte na svojho žrebca, tam do kapsičky ešte tých dvadsať bedlí, za hrsť žihľavy a trochu harmančeku. Vyberiete chlieb a jablko, k tomu kúsok pstruha a ide sa ďalej. Pokojne, cvalom alebo tryskom. Ak zapískate, nech stojíte kdekoľvek, kôň pricvála. Bojovať sa dá aj na ňom, no, samozrejme, nie je to ideálne, lebo otáčať sa nie je jednoduché. Už to radšej vezmeme z rýchlika: obchodovať budete po grindovaní ako odušu, vyjednávať s cenou tiež, ale pozor na to, každý obchodník má svoj budget. Výrečnosť vám pomôže aj v zlepšovaní obľúbenosti v meste a ak vás majú radi... - veď to poznáte. Zdravia vás na ulici, dajú lepšiu cenu a tých fráz, ktoré môžete prejsť s poddanými, síce nie je mnoho, ale sú celkom fajn.

Skrátka robiť sa tu toho dá hromada. Príbeh vás vedie za hľadaním lupičov, ku ktorým sa dostanete, vyšetríte aj masaker koní a ľudí (asi sme to mali napísať opačne), no hnať sa čisto za kopaním zadku Runta je… Takto: príbeh nie je blbý ani výnimočný, no je výborne napísaný. Dialógy sú vynikajúce, podané presne tým Vávrovským štýlom (hoci sa pri interview vyjadruje dosť nemotorne - pozn.redakcie), ktorý v sebe nenesie žiadne pateticko-hollywoodske maniere a hádže myšlienky prirodzene do pléna. Skvelé myšlienky a úžasná kamera. A nejaký hrubší výraz tu skrátka zaznie, české titulky sa podarili. Skutočne čítajte tie texty, sú naozaj výborné. Ale ešte viac na nás zapôsobili sekundárne úlohy, pri ktorých sme sa možno bavili ešte viac: taký menší drogový úlet v lese, hľadanie kňaza, pomoc pre kláštor s ranenými zo Skalice, opeľovanie Terezy či… viete čo, skúste si všetky. Nie je ich mnoho a výborne dopĺňaju svet Kingdom Come.

Na čo sme ešte zabudli? Isteže, dá sa tu pohovoriť o alchýmii (žiadny klik na ikonu a aha, je tu elixír na opicu), páčení zámkov (to by si zaslúžilo trochu vyladiť, lebo kým sme otvorili prvú truhlu - a vlastne to ani nebola truhla, ale o tom viac v jednom nočnom výlete do lesa), encyklopédii. A to by sme mali, lebo je skvelá, nie nudná, plná zaujímavostí, nie rozvláčna a zahlcujúca dátumami a faktami. Ako sa žilo, čo je v stredoveku čo a na čo to slúžilo. To si tak spravíte za kýbeľ horúceho čaju alebo kávy a verte, že zaujímavé čítanie vás neminie. No musíme oslavné bľabotanie ukončiť. Nastupujú chyby a problémy.

Neprekáža nám systém ukladania v hre, hoci sme sa raz museli vracať k pozícii spred hodiny a pol potom, čo sme si povedali, že „veď toto je len malá skala, to Jindra zvládne a zoskočí”. Zoskočil. Len trochu nešikovne. Save nasleduje po splnení časti úlohy alebo po spánku. Fajn, je to férové a ak vám to pripadá málo, kúpte si „savevovicu" za nemalý peniaz a uložte si hru, kedy len chcete. Ono to aj vyzerá celkom pekne, o farebnej palete, absencii tradičnej preexponovanosti sme si už štebotali. Tak ako vrabce v Kingdom Come: Deliverance - v lese počuť presne to, čo zažijete aj v skutočnosti a hudba je aj so zopár motívmi úžasne podmanivá, západy a východy slnka pozitívnym pohladením duše. Zase odbiehame.

Ale niekedy sa pozriete na textúry, ktoré by sme akceptovali pred desiatimi rokmi. Isteže, to čo si oblečiete, aj uvidíte na postave, ak dostanete do držky, objaví sa krv. Avšak pri pohľade na zem zaplačete, CryEngine nedokáže zrejme úplne ideálne pracovať s vegetáciou v otvorenom svete, všetko je to hardvérovo náročné, až to nie raz trhá. Ale dá sa to vydržať a pohodlne aj na PS4, na ktorej sme hru testovali. Nezaznamenali sme žiadne fatálne prepady snímkovania, po ktorých by sme hystericky vrieskali a nadávali. Ale je cítiť, že to treba doladiť. Textúry na objektoch doskakujú na poslednú chvíľu, pôsobí to rušivo. Z diaľky sú otrasné, zblízka nijako výnimočné. To sa, žiaľ, deje aj s postavami, niekedy sa objavia znenazdajky pred vami. Nasledujú glitche a bugy, ktorých je plný internet, takže si príkladov nájdete sami mnoho. Nie sú však vôbec, ale vôbec tak časté, ako sa vám snažia nahovoriť internetoví trolovia. Samozrejme, pokým ich úmyselne nehľadáte, aby ste na ne mohli ukázať prstom, že aha, sú tu. My sme sa však radšej bavili ako silene ukazovali problémy.

Omnoho viac nás trápila animácia pohybov. Postavy menia svoj smer strojovo (poznajú osem smerov) a ich pohyby sú umelé až toporné, neprirodzené. Vidieť to hlavne pri animáciách a rozhovoroch. Ich reakcie sú neprirodzené a stupídne, gestikulácia ako z vianočnej besiedky piatakov. Navyše nie je problém zaseknúť sa o rôzne objekty, zábavu sme si užili s koňom, na ktorého sa dalo nasadnúť jedine v stajni, no vtedy sme hlavou prerazili strop a nedalo sa ani dnu, ani von, ani zosadnúť, ani nič. Reštart. Vrcholom je umelá inteligencia NPC, respektíve správanie sa postáv všeobecne. Presne to, z čoho sa kedysi Vávra vysmieval Skyrimu či iným hrám, sa dá jeho Kingdom Come: Deliverance vytýkať tiež. Postavy chodia po sebe, zavadzajú si (humorné je, ak jedna tlačí druhú na koni a navzájom si nadávajú), spia na daždi, hoci je lôžko vedľa v stane a podobne. A nehovoriac o tom, že dabing je - pri všetkej úcte - priemerný až podpriemerný. Nudný, zúfalo monotónny, bez akejkoľvek emócie.