Hollywoodu pomaly, ale isto dochádzajú zásoby klasických filmov z 80. rokov, ktoré by sa dali reštartovať, rebootovať, či nejako inak prinavrátiť v moderných podobách pre mladých divákov, ktorí predsa nebudú sledovať staré filmy. Zaujímalo by ma, kde sa teraz nachádza herný biznis v tejto oblasti. Za posledné roky sme tu mali reštarty a rebooty a remaky a remastre hier prakticky z každej éry, z mnohých rôznych herných systémov a zariadení. Remastrujú sa hry, ktoré vyšli pred viac ako dvoma dekádami, no aj hry, ktoré sme čerstvo hrali len pred pár rokmi. A ak sa niečo aj neremastruje, tak sa to hodí do nejakej retro kolekcie, na retro konzolu a podobne.

Aj keď sa v historickej hernej knižnici nachádza ešte obrovská halda hier, ktoré by sa mohli dočkať moderných opätovných vydaní, niektorí vydavatelia siahajú po hrách, ktorých názvy dnes už až tak výrazne nerezonujú. Dokonca by sa dalo povedať, že sa na ne aj napriek kvalitám zabudlo. Presne v tejto oblasti sú práve francúzski Microids, ktorí slušne rozšírili svoje portfólio, vrátili na trh hneď niekoľko značiek, no z pohľadu dnešného mladého mainstream hráča siahli aj po niečom obskurnom – skákačke, ktorá je vraj klasikou, no nikdy o nej nepočuli.

A vlastne je to všetko tak trochu pravda. Toki naozaj je klasikou, no ak ste o nej nikdy nepočuli, nemusíte sa hanbiť. Hra má už takmer 30 rokov a začala v Japonsku na automatoch, odkiaľ sa neskôr dostala do sveta aj na domáce konzoly, napríklad NES, Mega Drive a iné. Najväčší zástup fanúšikov ale mala stále na automatoch vo svojej domovine a aj za veľkou mlákou. Možno by sa zdalo, že ak hra inde viac upadla do zabudnutia, tak nie je dobrá na to, aby sa v roku 2018 vracala. No opak je pravdou.

Toki bol chytľavý a chytľavý stále je, akurát musí dnes čeliť viacerým problémom, pričom mnohé vychádzajú zo samotnej povahy pôvodnej hry. Totiž tento moderný remake je obsahovo a po hernej stránke 100% totožný s pôvodnou verziou u roku 1989. Levely sú úplne totožné aj s rozložením prvkov, nepriateľov, dokonca skákanie je rovnaké. Takto verné zvládnutie aj malých detailov sa až tak často nevidí. Vynovená je len celá technická stránka, aby hra zaujala aj dnešných hráčov.

Jej príbeh je jednoduchý, nezmenil sa, prezentuje ho len niekoľko animácií, pričom tá prvá vás čaká už v samotnom úvodnom menu a predstaví základnú premisu. Stretávate trojicu hlavných postáv, o ktorých je celá hra. Toki akoby vypadol z oka Tarzanovi. Je to člen a bojovník primitívneho kmeňa, ktorého lásku, krásnu princeznú Miho, zrazu unesie zlý čarodejník Vookimedlo. Aby však toho nebolo málo, Tokiho začaruje do podoby opice, no to mu nebráni v tom, aby sa aj tak vybral na záchranu svojej milovanej. Pred ním (a teda aj vami) sú teraz dve úlohy: precestovať celá ostrov a zachrániť Miho, no nesmiete zabudnúť ani na prelomenie kliatby, kvôli ktorej má teraz Toki na tele viac chlpov, ako by sa patrilo.

Ako som písal, jednoduché, no vtipné a naozaj je to taká klasika. Veď o záchrane princezien boli aj iné klasiky. Hlavne musíte mať na pamäti, že hra bola primárne automatovka, takže bola stavaná na tom, aby bola náročná, no zároveň aj motivovala. Aby bola krátka, no zároveň musela ponúkať znovuhrateľnosť. No a musela tiež vedieť hltať mince, takže vaše chyby trestala. To všetko tu stále je a stále to platí. A kým v niektorých oblastiach to nie je na škodu, v iných zo hru zbytočne sťahuje dole. Rovno teda začnem tým najväčším negatívom - Toki je veľmi krátka hra. Ak by ste ju dokázali dohrať hneď na prvý raz, tak vám jej prejdenie zaberie len niečo cez hodinu. S veľkou pravdepodobnosťou ju však na prvý raz neprejdete, nakoľko sú levely pomerne náročné, nepriateľov je tu dosť a životov nikdy nie je nazvyš.

Aby som bol konkrétnejší, Toki má len 6 levelov. A to je trošku málo, keďže je to platformovka zo starej školy. Podobne ako napríklad remake Wonder Boya 3, ktorý však toho ponúkol v oblasti obsahu trošku viac. Každý z týchto šiestich levelov je však iný, každý je na mape zasadený do úplne iného prostredia a každé z týchto prostredí vás zavedie do vizuálne úplne odlišného sveta. Každý level tak prinesie nový vizuálny zážitok a vlastnú tému, pričom je dokonca ťažké vybrať si najobľúbenejší, keďže si vás každý získa niečím iným.

Ako som už spomenul, hra je 2D skákačkou zo starej školy. Takže vás čaká veľa skákania a prekonávania prekážok, no nesmie chýbať ani hojne zastúpený boj, či nejaké to lozenie. Levely sú navrhnuté tak, aby ste sa museli poučiť z vlastných chýb, ktorých pri hraní rozhodne nespravíte málo. Práve naopak. Často sa nevyhnete tomu jednému projektilu od nepriateľa, či si zle vypočítate skok, takže namiesto plošiny skončíte v priepasti či láve. Životy sa rýchlo míňajú, rovnako aj možnosti opakovania a vy po ich minutí štartujete hru znova, lebo však teraz to už zvládnete. Presne taký je Toki a jeho jednoduchá, no chytľavá hrateľnosť vás pri hre dokáže udržať.

No a potom je tu akcia. Nepriateľom môžete skákať po hlave, čím sa ich trošku komplikovanejšie zbavíte, ale hlavne sa takto dostanete na ťažšie dostupné miesta. No a potom je tu ešte fakt, že Toki „strieľa“. Alebo pľuje. Jednoducho na nepriateľov útočí projektilmi, ktorými ich likviduje. Na niektorých ich treba viac, na iných zas menej. Ešte sú tu 3 druhy powerupov, ktoré vaše projektily rozdelia, či posilnia, no vždy sú len krátkodobé, takže si na ne nezvykajte. Predsa nečakáte, že vám hra niečo zjednoduší. No a v boji vám pomôžu tiež prilby, vďaka čomu sa jeden zásah nerovná okamžitej smrti. Zbierate tiež životy a mince. Ak ich máte dostatok, získate ďalší život.

No a na konci každého levelu na vás čaká aj boss. Stačí doňho strieľať toľko, koľko sa len zmestí. Musíte sa však naučiť vzor jeho útokov a nájsť slabé miesta, aby ste sa vyhli úderov a uštedrili ich čo najviac. Toto je klasika, ktorá stále funguje, čo dokazuje aj úspešný Cuphead. A rovnako ako v Cuphead, aj tu vás bossovia bavia aj vďaka svojmu skvelému vizuálnemu dizajnu. Jednoducho vyzerajú skvele. To isté vlastne platí aj pre bežných nepriateľov a aj akýchsi minibossov. Alebo skôr veľkých bežných nepriateľov?

Hrateľnosť je fajn, ale aby ste sa k nej dostali, musí vás niečo chytiť ešte skôr. A tu sa to na 100% darí. Hra totiž vyzerá už na prvý pohľad perfektne a v porovnaní s niektorými konkurentmi nevsádza na pixelart, ale na naozaj peknú a detailnú rušnú grafiku. To je to, z čoho ťažia bossovia, nepriatelia, ale aj postava hlavného hrdinu. No a hlavne prostredia, v ktorých sa radi budete kochať farbami a detailmi. K tomu nechýba zodpovedajúca hudba, akú by ste od modernej retro skákačky aj očakávali. Z pohľadu audiovizuálnej stránky tak hra boduje naplno. No ak sa pozriete na číslo hore, niekedy ani to nestačí.

Okrem krátkej hernej doby má Toki aj ten problém, že tu nie je prakticky nič navyše ani žiadna pridaná hodnota. Pri hre za zhruba 30 eur. Áno, pribudla tu jednoduchšia obťažnosť, aby hráči len nenariekali. Ak chcete štandardnú výzvu, nájdete tu aj tú. Ale nič viac. Aspoň galériu konceptov mohli autori pribaliť, nech máte dojem, že za svoje peniaze dostanete adekvátnu hodnotu. Takto sa oplatí počkať na zľavu. Alebo siahnuť po zberateľskej edícii, kde za peniaze dostanete aspoň niečo okrem hry, či je to komiks, nejaké ďalšie menšie bonusy, alebo zmenšená imitácia automatu, do ktorej si vložíte Switch tablet a hráte ako v roku 1989. Takže stručne: kvalitná hra, ale zatiaľ len pre fanúšikov pôvodnej hry, ktorí tento remake potrebujú hneď teraz. Ostatní si môžu počkať na priaznivejšiu cenu.