Možno to poznáte. Stretnete kočku/fešáka a ihneď viete, že by ste chceli aj niečo viac. No len čo otvorí ústa, nadšenie je preč a vám je jasné, že svadba a vlastne ani nič vážnejšie z toho nebude. Ale čo, kamaráti byť môžete a neznamená to, že by ste si niekedy spolu neužili nejakú tú srandu. Toto je situácia, ktorá sa dá aplikovať nielen na partnerov, ale aj na zábavu. Najviac asi na videohry. A za posledných pár rokov mi nenapadá lepší príklad, ako je práve kočka menom Shelly Harrison. Ale volajte ju Bombshell.

Prvá vec, na ktorú si pri Shelly musíte dať pozor je, že v minulosti bola niekým iným a prešla dosť náročným a zložitým zákrokom. Inými slovami, v minulosti bola chlap. A nielen taký nejaký chlap. Volala sa Duke Nukem. 3D Realms sa však pri nekonečnom vývoji Duke Nukem Forever vzdali práv na značku a aj keď mali spolu so štúdiom Interceptor dobrý zámer, meno už nevlastnili. Gearbox zahral na právnu strunu a razom na scénu nastúpili plastickí chirurgovia a z Duke Nukem: Mass Destruction sa stala Bombshell. No ako pri takejto plastickej operácii asi aj očakávate, bez komplikácií sa nezaobíde.

Môžete zmeniť meno, môžete zmeniť aj pohlavie, no charakter a vnútro sa nezmení. Vo výsledku tu tak prakticky je Duke Nukem s prsiami. Áno, Shelly je síce nežnejším pohlavím, no stále má rovnakú osobnosť, štýl, postoj a aj zmysel pre humor. Nerobí jej teda problém spolu s olovom všetky svetové strany kropiť aj hláškami, ktorými komentuje prakticky všetko. A aj keď sa posťažuje na problémy s otcom a nevlastnou sestrou, hneď na to vytrhne očnú buľvu mimozemšťanovi a následnú dieru mu vyplní granátom. Len škoda, že takýto sympatický charakter nie je viac podporený lepším scenárom, v ktorom by boli najmä hlášky lepšie napísané a aj načasované.

Aj napriek tomu si ale Shelly pomerne rýchlo zamilujete, no rýchlo objavíte aj prvú nepeknú jazvu zo spomínanej operácie. Duke nepotreboval žiadne pozadie, každý ho pozná. Shelly je ale nová tvár a keďže sa do akcie vrhá okamžite, celé jej pozadie je odfláknuté spolu s pozadím hlavného príbehu. Neskôr sa dozvedáte, že ako bývalá členka špeciálnych jednotiek prišla o ruku v akcii, dostala mechanickú náhradu s vlastným vedomím a výhodami v boji. Na Zem ale útočia mimozemšťania, všetko riadi kybernetický psychopat menom Heskel, s ktorým má Shelly spoločnú minulosť a prezidentka a generál a zase Heskel, a zrazu z toho máte nezrozumiteľný guláš, nad ktorým sa už radšej ani nezamýšľate.

Verte alebo nie, je to škoda. Nikto neočakáva, že by autor scenára v podobnej hre mal dostať Nobelovku za literatúru, no hráči by ocenili, ak by mal príbeh hlavu a pätu a niečo vám o postavách aj prezradil. Takto je herné univerzum vlastne len mixérom, do ktorého autori hodili pár nádejných postáv, nejaké to klišé a žánrové stereotypy. A takto sa nová značka na trh neuvádza. Našťastie to drží nad vodou dynamika medzi Shelly a jej mechanickou rukou menom Amiga, ktorá je často aj zdrojom zaujímavých informácií o miestach, kde sa nachádzate.

Bombshell chcela byť akčnou RPG ako napríklad Diablo, no RPG zložky robí asi tak dobre ako rozprávanie príbehu. RPG prvky a mechanizmy sú také plytké, že sa v nich ledva namočíte. Vylepšujete postave pár základných atribútov, ako zdravie, štít a energiu, pričom môžete body investovať aj do niekoľkých schopností. No pokojne to vždy môžete robiť naslepo, keďže reálny dopad rozdelenia skúseností akosi nevidíte. Taktiež zvyšujúci sa level svojej postavy vnímate len vtedy, keď vás niekde obmedzí. Napríklad ešte nemáte dostatočný level na úpravu určitej zbrane.

Tú akčnú časť hrateľnosti ale našťastie autori zvládli lepšie. A vlastne aj keď je celá hra jedno obrovské béčko s pochybnými kvalitami, práve zábavná akcia s pestrým arzenálom vás pri nej udrží až do konca. Hra v tomto ohľade čerpá z bohatých skúsenosti, ktoré za sebou majú 3D Realms a Interceptor (autori moderného Rise of the Triad). Zbrane sú až na jednu výnimku zábavné, ich progres je nastavený tak akurát, aby ste sa nenudili a pravidelne objavovali niečo nové. A každej nájdete využitie - aj keď tu budete mať favoritov, nemôžete hru prejsť len s nimi, ale rôzne situácie si vyžadujú rôzne zbrane.

Celkovo tu je 9 zbraní, pričom si tento arzenál postupne rozširujete. Základná automatická puška vás rýchlo omrzí, lebo je naozaj len veľmi základná. No už v prológu sa dostávate k ďalšej zbrani a v krátkom slede získavate ďalšie. Plameňomet, raketomet a ďalšie mety sú samozrejmosťou, pričom keď si už na ne zvyknete, vylepšíte si ich až tak, že vám strom schopností umožní vybrať jeden z dvojice alternatívnych režimov streľby. A vtedy sa opäť dostáva do popredia aj základná zbraň, ktorou dokážete likvidovať aj silných nepriateľov jednou ranou. A ďalšie vylepšenia sú stále pred vami.

Zároveň sa učíte, ktorá zbraň najlepšie funguje na niektorý z typov nepriateľov. Plameňomet je ideálny na zmrznutých zombíkov, guľomet zase na bežné jednotky a podobne. V boji ale využijete aj špeciálne schopnosti nablízko, keď treba zapojiť päste či neskôr aj meč. Lahôdkou sú popravy, len by ich mohlo byť viac. Takto sa vám tých zopár extrémne krvavých animácií rýchlo preje. A kde je tá jedna výnimka? Tou sú granáty, ktoré Shelly elegantne visia nad zadkom. Nie sú to normálne granáty. Môžu sa krútiť v kruhu, kým nenarazia na svoj cieľ alebo ich sami nezdvihnete. Alebo kým sa niekde nezaseknú či nespadnú z plošiny, prípadne nevybuchnú niekde pod vašimi nohami, po čom vidíte už len výzvu k tomu, aby ste sa respawnovali na checkpointe.

Sú tu zlé veci (príbeh, RPG), dobré veci (postava, zbrane) a potom taký mišmaš, kde presne zapadajú herné prostredia a mapy. S výnimkou krátkeho prológu vo Washingtone vás hra prevedie tromi rozdielnymi svetmi: Kyrron, ktorý sa rúti do hviezdy a je pomníkom kedysi vyspelej civilizácie + zamrznutý Zeroth a zbraň Planet Eater, taká Gigerom inšpirovaná Hviezda smrti. Vizuálne sú pekné, každý svet má svoje špecifiká a vlastnú architektúru. Ale mapy v nich obsahujú veľa hluchých miest, ktorými sa len pretlčiete a ani si v nich nemáte čo užívať, lebo sú príliš generické.

Bombshell vám zaberie 9-10 hodín, keď sa budete snažiť plniť aj všetky vedľajšie questy, a túto dobu si medzi sebou trojica svetov rozdelila rovnomerne. A fakt vás po tých 2-3 hodinách začnú nudiť tie generické prostredia, ktoré sú len občas spestrené. Hlavná línia sa ešte dá, ale ak sa rozhodnete celé mapy skúmať a plniť vedľajšie úlohy, vtedy narazíte na tie hluché a fádne miesta. Každý svet obsahuje niekoľko levelov, ktoré predstavujú mapy a len občas prekvapia. Nové prostredie to vždy osvieži, no hra obsahuje len tri.

Taktiež tu občas narazíte na nelogické dizajnérske rozhodnutia. Bombshell nie je klikačka. Pohyb neovládate klikaním na body na mape. Pohybujete sa ako v bežnej akcii a aj skáčete, čo je často kameň úrazu. Postava sa totiž môže niekde zaseknúť a musíte zapojiť všetku svoju prstovú gymnastiku, aby ste ju z takého miesta dostali. Taktiež sú niektoré herné pasáže postavené na tom, že budete vo veľkom skákať, na čo však nie je prispôsobené ovládanie a ani kamera. Neraz tak niekam spadnete, lebo neviete odhadnúť, či vám skok vyjde.

To isté ale platí aj pre nepriateľov a občas nadobudnete dojem, že ak sa s nimi budete dostatočne dlho naháňať po mape, tak vám všetci napadajú do priepastí, či sa niekde zaseknú. Umelá inteligencia je žalostná, aj keď vám vie poriadne podkúriť pod zadkom, no hlavne palebnou silou a počtom protivníkov. Aj preto si budete sami občas takto pomáhať prostredím. A bohužiaľ ani variabilita oponentov nie je silnou stránkou hry. Každé prostredie má vlastné typy nepriateľov, no je ich máličko a nemajú veľa modifikácií. Rovnako ako by hre prospelo viac prostredí a variabilnejšie mapy, tak by ste ocenili aj pestrejšiu ponuku protivníkov. Pri bossoch je to rovnako nesúrodé. Dizajn ujde, prevedenie je výborné, no samotný spôsob boja s nimi nie je práve originálny.

Hra beží na Unreal Engine 3 a podarilo sa jej z neho vytrieskať slušné grafické spracovanie, ktoré dnes neurazí. Ba práve naopak, poteší oko a hra beží veľmi dobre aj na starších zostavách, a to aj vtedy, keď na obrazovke rozpútate poriadny masaker a okolo vás lietajú guľky a ležia hromady mŕtvol. Hudba v Bombshell je adeptom na najlepší herný soundtrack roka a aj keď je len február, konkurencia bude musieť poriadne zamakať, aby sa dotiahla. Rockové, ale aj industriálne prvky parádne zrkadlia hudbu klasík, ako Duke Nukem 3D, Doom alebo Quake. K hre to neuveriteľne sedí a počúva sa to výborne. O dvojicu hlavných postáv sa postarali skúsení herci. Shelly dabuje Valerie Arem, Heskela zas Jon St. John a obaja svoju prácu odviedli na výbornú. Škoda, že dabing bežných vojakov patrí k tomu najhoršiemu, čo ste za dlhú dobu mohli počuť.

Shelly je hrdinka, ktorá má gule. V jej žilách koluje krv Duke Nukema a to je dobre. Ponúka zábavnú, rýchlu a a energiou nabitú akciu, ktorá vás na tých 10 hodín zabaví a možno si niekedy v budúcnosti skúsite aj New Games +. Nesmiete ale od nej čakať nič iné ako béčko v každom ohľade. Sú tu veci, ktoré hru ťahajú hore, no rovnako aj nešťastné prvky a chyby, ktoré ju ťahajú dole. Je to taký mix dobrého a zlého, ktorý v zásade končí ako ľahký a zábavný nadpriemer, ktorý s budgetovou cenovkou a po niekoľkých opravných patchoch nebude zlou voľbou.