Povedať si, že konkrétny herný žáner upadá do zabudnutia a tvorcovia hier mu nevenujú dostatočnú pozornosť, nedokážu zasýtiť hlad večne nespokojných hráčov, je cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami. Preto radšej potichu aj s tým, že tradičné RTS sú dnes už mŕtve. Prečo? Dlhé roky sme polemizovali nad adventúrami a ony žijú. Potom sme všetci fňukali a smutne pozerali na vývojárov s vidinou kvalitného hororu. A je to tu. Zopár podarených pokusov a potom aj hromada neprekvapujúceho balastu.

Silver Chains sa snaží. Respektíve tvorcovia tohto hororového kvázi walking simulátora s príchuťou adventúrenia, v ktorom máme bubáka a bojovať s ním sa nedá. Lebo je to vaša matka a čo si budeme klamať, s maminkou sa nebojuje. Ani verbálne, pretože má vždy pravdu. Čo povie, to platí a bez odvrávania. Ale tá v Silver Chains je nahnevaná trochu viac, než to býva zvykom. Preto sa pred ňou budete skrývať v skrini a čakať, kým sa s vrieskaním, vzdychaním a iným lomozom preženie okolo vášho dočasného útočiska alebo utekať v spleti zamotaných chodieb. Do toho samozrejme musíte odhaliť jedno nepríjemné tajomstvo týkajúce sa vašej rodiny. 

Ako už býva zvykom, s pokazeným autom a s výpadkom pamäti ocitnete v tajomnom dome, z ktorého niet úniku. Netušíte ako ste sa tam dostali, čo máte robiť, ale čo už s načatým dňom. Aj tak je vonku sychravo, tak sa začnete hrabať v minulosti. To, že je obrovský dom opustený len na oko a schátralé rohy a miestnosti sú živé viac, než by ste si želali, je tradičnou esenciou každého hororu. Práve tu naráža Silver Chains na okatú inšpiráciu zo všetkých možných zdrojov. To, že si napokon spomeniete na svoju minulosť a musíte zachrániť duchov svojich súrodencov, pretože mamičke trochu hrablo a stále sa túla v podobe spráchnivenej mŕtvoly po rodinnom sídle, budete prechádzať znudeným zívaním. Aj to, čo k tomu viedlo, pretože bububu, navrátivší sa otecko z vojny a podivná slúžka s ešte podivnejšími hračkami. Všetci robia mamičke zle a zápisky z denníku dotknutej matky môžu klamať telom. Kde je skutočne pravda, zistíte po niekoľkých prvoplánovaných scary momentoch, kedy do ticha začne niečo ziapať alebo na vás skočí.

Všetko je to tradičná, nedeľná polievka, ktorá presne viete ako chutí, čo v nej je a je to tak fajn. V prípade Silver Chains tu nájdete všetko potrebné. Desivá atmosféra postupne nahlodáva vaše sebavedomie pri skúmaní jednotlivých miestností, hľadaní cesty vpred. Takže sa občas spustí na nervy brnkajúca hudba, počujete lomoz, buchot, kroky, ozve sa hrom, miestnosť osvetlí blesk s divným tieňom v kúte, v diaľke sa mihne postava alebo na vás vyskočí duch. Dobre známe ingrediencie dokážu čiastočne navnadiť, avšak samotná výprava je všetkých prezentovaných efektov je skôr skromnejšieho razenia. To, čo v iných hrách zaručene funguje a buduje atmosféru strachu z nevideného je v Silver Chains len čiastočným naštartovaním podmanivého pohltenia. Často sa len túlate domom a hľadáte ďalšiu cestu vpred, stratený kľúč či kód otvárajúci zamknuté dvere.

Práve s tým je spojený niekedy až nepríjemný backtracking. Mnohé dvere zostanú zamknuté po celý čas, iné sa otvoria ak vykonáte príslušnú akciu. Napriek tomu, že sa môžete prepnúť do špeciálneho módu, kedy vidíte nasledujúci bod záujmu, nefunguje to vždy a musíte hľadať. Znovu a znovu sa vracať na známe miesta, presnoriť všetky kúty, prehliadnuť zákutia opusteného domu s chradnúcim nábytkom, špinavými stenami s opadanou omietkou a podobne. Budovanie strachu dostáva vážnejšie trhliny, ak sa zbytočne zamotáte a pri rovnako vypadajúcich miestnostiach a úzkostlivo nadizajnovaných koridoroch, ktoré robia z domu hotové bludisko, často prechádzate opakovane známymi lokáciami. Ani zápiskov z denníkov či iných drobností nenájdete toľko, koľko by ste si predstavovali.

Najhoršie na všetkom je, že Peter (ako sa náš hlavný protagonista volá) má v obrovskom sídle z viktoriánskej doby minimálnu dávku interakcie s predmetmi. Nie, že by nebolo na čo v hre pozerať, ale to je tak všetko, čo môžete robiť. Objektov v hre je neúrekom, avšak v drvivej väčšine prípadov ide len o kulisu k tomu, aby dom vyzeral opustene a strašidelne. Ak si vezmeme napríklad nestarnúci Resident Evil 7, ktorému ste uverili, že práve toto je semenisko všetkého zla, v Silver Chains to nefunguje. Po vzore Amnesie chýba potrebný materiál k tomu, aby ste sa necítili len ako na prechádzke strašidelným panstvom. Zopár fotiek a zápiskov z denníkov to skutočne nespraví.

Na druhú stranu je technické spracovanie na nadpriemernej úrovni. Obrovský dom je vytvorený podľa dobre fungujúcej schémy a nájdete tu všetko to, čo by ste v podobnom panstve hľadali. Škoda len, že vo svojich útrobách neukrýva viac šialených nápadov ako napríklad miestnosť s visiacimi bábikami. Rozpadajúce sa sídlo kedysi bohatej rodiny má svoje čaro, avšak len do momentu, kedy vie samo o sebe rozprávať príbehy. Po vzore výletov do Pripjati vo vás dokáže obyčajný, narýchlo opustený byt vyvolať rôzne príbehy drobnosťami - a to tu nenájdete. Všetko je niekedy až dokonalé, len utopené v minulosti. Nie je potrebné vyrukovať šialenými pokusmi po vzore Blackstone Chronicles či Sanitarium (alebo dobre, pre služobne mladších hráčov tu je Outlast a nie príliš kladne prijaté pokračovanie), avšak šialenosť Layers of Fear alebo dvojky na lodi hre jednoducho chýba.

Graficky hra nezaostáva za tvrdou konkurenciou (použitie Unreal Enginu štvrtej generácie by však bolo vhodné trochu odladiť, občasné framedropy nepôsobia najlepšie) a vôbec to nevyzerá na to, že by na hre pracovalo menšie štúdio, akým Cracked Heads Games skutočne je. Technologická kvalita vás prinúti napriek upadajúcemu tempu a nižšej miere interakcie ísť stále dopredu. Stačí, ak vám spadne obraz k nohám či niekto pribuchne dvere. Temné lokácie môžete osvetliť baterkou, avšak paleta farieb zostane stále tmavších odtieňoch. Šedivosť sveta však hre neškodí. Horšie je to s príšerne dlhými nahrávacími časmi. Zvukovo hra dominuje práve v nenápadných ruchoch - dom skutočne žije a dýcha. Hudba má zopár motívov, ktoré síce nebudú dlho rezonovať vo vašej osobnej hitparáde. Avšak aspoň hru nenarúšajú a nevnímate z nich amatérizmus.

Silver Chains nedosahuje úroveň titulov, ktoré musíte mať odohrané, ak sa radi bojíte. Na to tu máte Blair Witch alebo The Dark Pictures Anthalogy: Man of Medan. Silver Chains je takou jednohubkou v pozadí, ktorá síce nesklame, avšak veľmi rýchlo na ňu zabudnete. Zabaví, občas frustruje (hra sa ukladá automaticky a občas je to stupídne miesto, čo v kombinácii s bugmi a dlhými loadingami nepoteší), inokedy vystraší, potom je zas prázdna až bezduchá (haha, joke of the day v duchárskej hre). Herná doba čítajúca 4-6 hodín podľa toho, ako veľmi blúdite, je v samom závere úplne zbytočne naťahovaná zúfalo nudnou naháňačkou v podkroví. Aký koniec - taká celá hra: skrz-naskrz priemerná a nevýrazná, možno aj trochu zbytočná.