Dá sa vybudovať vlastné meno na tom, že ťažíte z mena niekoho iného? Nevieme, no zjavne si to myslia v Playtonic Games. Síce je štúdio zložené zo skúsených vývojárov, ktorí toho na konte majú už naozaj veľa, no pod touto hlavičkou si meno ešte nespravili. Teda aspoň do istej miery. Pred vydaním hry Yooka-Laylee ste ich pravdepodobne nepoznali, no po jej vydaní sa veci výrazne zmenili. Pritom ich cieľ bol jednoduchý – vytvoriť novú dvojicu postavičiek, s ktorými pripomenú éru, ktorá je už dávno za nami. Jašterica Yooka a netopier Laylee pripomínali dvojicu Banjo a Kazooie, pričom herne ťažili aj z ďalších známych 3D skákačiek Nintendo 64 éry.

Toto dynamické duo je teraz späť a Playtonic Games s novou hrou menia aj hrateľnosť, pričom opäť je to najmä o inšpirácii časmi dávno minulými. A kým v predchádzajúcej hre vychádzali autori zo známych 3D predlôh, v prípade Yooka-Laylee and the Impossible Lair siahli po inšpirácii do známych 2D skákačiek, aj keď teda je hra skôr v 2,5D spracovaní vo svojej hlavnej časti. No a ono im to zase raz vyšlo. Stavali na niečom známom, no možno dnes už zabudnutom, a dokázali, že niektoré koncepty sú jednoducho nadčasové.

Nie som si úplne istý, v akej miere sa pri takejto hre oplatí riešiť príbeh. Je to vlastne väčšinou len zámienka na to, aby ste všetkým tým nepriateľom mohli skákať po hlavách. Je to ak snáď v každej jednej predlohe, z ktorej Playtonic čerpali, a inak tomu nie je ani v ich hre. Zloduch Capital B opäť ohrozuje tento magický svet a vy mu síce jeho plány dokážete prekaziť, no je pripravený aj na túto eventualitu. Lapí kráľovský Beettalion do pasce, pričom to je práve vec, ktorá akútne potrebujete v boji proti zloduchovi. Sú to síce len včely, ale dokážu vám poskytnúť štít, ktorý vám zachráni krk aj v tých najťažších situáciách.

Hra tak trochu netradične začína súbojom so záverečným bossom. Ako ale asi tušíte, neskončí sa pre vás najlepšie, čo naštartuje zvyšok hry. Jednotlivé včely sú rozhádzané po hernom svete a ukryté v leveloch, odkiaľ ich musíte vyslobodiť. Faktom je, že sa opätovne kedykoľvek môžete opäť pustiť do boja proti hlavnému zloduchovi, no bez veľkého včelieho komanda to jednoducho ďaleko nedotiahnete. Impossible Lair nie je len podnázvom hry, ale aj brlohom, ktorý musíte dobyť. Môžete to skúšať prakticky neustále s každou novou včelou a aspoň uvidíte, ako ďaleko dokážete zájsť. Prestrelená obťažnosť vás však poženie do ďalších levelov, aby ste zvýšili svoje šance na úspech.

Hra sa skladá z dvoch častí. Tou hlavnou sú samotné 2,5D levely, ktoré vás posúvajú ďalej. No je tu aj svet, ktorým putujete, otvárate si jeho nové časti a objavujete uvedené levely, ktorých tu je celkovo 40. Na tento svet nazeráte zhora a priamo v ňom svoje postavičky ovládate, aby ste sa pohli ďalej. a nie je to len o tom ísť z jedného levelu priamou čiarou do ďalšieho. Celý tento proces je z hľadiska hrateľnosti pestrejší, zaujímavejší, no zároveň by som povedal, že až zbytočne prekombinovaný. Nie je na škodu takýto priestor využiť aj na občasné hádanky, ktoré vám trošku skomplikujú cestu vpred. Trošku pohnete hlavou, hodíte napríklad med do hrnca, to vás posunie ďalej a máte zo seba aj z hry dobrý pocit. Tu vám ale hra až príliš často kladie pod nohy prekážky, pričom vy sa chcete pustiť do jej jadra, no toto skôr zdržuje.

Je to trochu rozporuplné, keďže rovnako, ako tu autori napchali kopu zaujímavých nápadov, tak je tu aj veľa redundantných zbytočností. Napríklad progres naprieč časťami herného sveta strážia brány nazvané Paywall. Vtipná narážka na nepekné prvky v aktuálnom hernom biznise tu pre vás predstavuje nutnosť zaplatiť mincami, ktoré ste vyzbierali v leveloch. Taktiež si ďalšiu časť otvoríte splnením drobnej výzvy. A to všetko je super. No potom sú tu momenty, kedy vás autori nechajú zbytočne behať hore a dole a naháňať sa za nejakou drobnosťou, ktorú nájdete tak, že sa niekde v rohu mapy hodíte o zem. Nejaké pomôcky k tomu v hre nájdete, respektíve si ich môžete kúpiť za nazbierané perá, no stále mi to príde ako nadbytočné.

Naozajstná zábava sa však skrýva v samotných 2,5D leveloch, ako som už naznačil. Tie nijako nevybočujú zo zabehnutého štandardu, no môžu sa pýšiť naozaj vydareným dizajnom, ktorý si vás jednoducho získa. Levely sú naozaj rôznorodé a prevedú vás pestrou paletou prostredí, kde na vás čakajú rôzne nástrahy. Taktiež sú naozaj členité a obsahujú rôzne skryté zákutia, aby ste spomínané mince nezískali zadarmo. Niektoré budete mať síce rovno pred nosom, no oveľa častejšie ich budete musieť naozaj hľadať na tajných miestach, za nedostupnými dverami a podobne. Preto sa oplatí prehľadávať každý kút.

Zaujímavým prvkom z hľadiska dizajnu je aj fakt, že tu majú všetky levely svoje alternatívne verzie (teda ich je 2x20). Síce si tým autori trochu zjednodušili prácu a vy musíte levely prechádzať dvakrát, no nikdy to nie je úplne rovnaké a objavíte alternatívne cesty a hlavne alternatívne nástrahy. Navyše toto druhé prejdenie nie je „zadarmo“, ale musíte sa k nemu prepracovať. Napríklad level zalejete medom vo svete a v samotnom leveli sa už medom musíte brodiť. Alebo ho necháte zmrznúť, dostanete doň prúd a podobne. Možností je tu veľa a prináša to zaujímavé spestrenie. Navyše sa takto vždy dostanete nielen k minciam, ale aj k ďalšiemu členovi včelieho komanda.

Majú však aj problémy a tým hlavným je naozaj výrazne nevybalansovaná obťažnosť. Hra možno pôsobí tak, že je zameraná skôr na mladších hráčov, no opak je pravdou. A kým niektoré levely dokážete preskákať s prstom v nose, pri iných sa až sami budete diviť tomu, aký slovník na hru dokážete vytiahnuť. Niektoré pasáže pôsobia až zbytočne frustrujúco, čo sťahuje celkový dojem. Nemal by som nič proti tomu, ak by celá hra položila latku náročnosti vyššie, no takto je to ako na horskej dráhe.

Pomôcť si môžete nápojmi, ktorých sú tu desiatky s rôznymi efektmi a naraz si do levelu viete zobrať tri. Ich efekty predstavujú napríklad pomôcky, ako dočasné plachtenie vzduchom. To vám však zníži finálny počet nazbieraných pierok. Rovnako si inými nápojmi viete hru spraviť ťažšou a napríklad toho nepriatelia znesú viac. To vám zase celkový počet pierok zvýši. A potom sú tu čisto vizuálne zmeny, ako napríklad rôzne obrazové filtre, ktoré na bodový zisk nemajú vplyv. Takže si s nimi môžete hru len sami spestriť podľa vlastného gusta.

Audiovizuálne je to jednoduché, no milé a vlastne aj pekné. Ako vizuál, tak aj zvuk tu funguje tak, aby podčiarkli atmosféru modernej skákačky v retro štýle. Na hru sa tak pozerá veľmi dobre a veľmi dobre aj beží naprieč platformami. Ešte aj na Switchi si hra pohodlne drží 60 fps, no zase sťahuje trochu z rozlíšenia. To je v dokovanom režime 1360x765, v handheldovom režime klesá na fixných 960x540 pixelov. Herný soundtrack je bohatý a pestrý. Obsahuje niekoľko desiatok skladieb a stoja za nimi aj skúsení borci, ako napríklad David Wise, ktorý skladal hudbu práve pre skákačky, ktoré túto hru inšpirovali.

Yooka-Laylee and the Impossible Lair je pravdepodobne najmenej originálna hra za dlhú dobu, ale funguje to vlastne v jej prospech. Objavíte v nej inšpiráciu z mnohých žánrových klasík a aj vďaka tomu, že si požičiava z nich, tak vás dokáže veľmi dobre zabaviť. Bohužiaľ jej kvôli tomu tak trochu chýba vlastná identita a nepodporujú to ani fádni nepriatelia. Nepomáha tiež nevyvážená obťažnosť a niektoré horšie dizajnové rozhodnutia. Stále tu však kladné stránky hry výrazne prevažujú a dokonca aj herná doba presahujúca 12 hodín je na dnešné pomery v tomto žánri príjemným prekvapením.