Ako začať takúto recenziu? Úvahou nad tým, či sa môže z hry stať kult, aj keď to pôvodne veľa ľudí nečaká? Premýšľaním nad tým, či môžu byť hry skutočným umením? Zamyslením sa nad emocionálnym dopadom príbehov, ktoré nám hry servírujú? Alebo pohoršením nad občas sa ukazujúcou nezmyselnosťou herných názvov, ktorú sú občas zbytočne „krkolomné“, len aby zaujali už prvú signálnu? NieR Replicant ver.1.22474487139... kladie relevantné odpovede v každej jednej z týchto tém a v každej by mohol byť ukážkou. Hra, ktorá kedysi až tak nezaujala, bola len niche odbočkou už tak okrajovej série Drakengard. Teraz je ale späť, NieR Automata sa stal až takým veľkým hitom, že sú hráči hladní po príbehoch z tohto netradičného sveta.

Možno si myslíte, že poznáte komplikované príbehy herných sérií. Naozaj ich je veľa, niektoré sú až zbytočne poprepletané, iné zase dávajú dokonalý zmysel až po dôkladnom študovaní všetkých možných zdrojov. No a potom je tu Drakengard/NieR. Akčná RPG séria o démonoch, drakoch, pedofilovi, hrdinoch, androidoch aj robotoch. Že to nedáva zmysel? Ale dáva, akurát je to naozaj komplikované. Povedal by som, že až krásne komplikované. A celé je to tiež krásne temné, bezútešné a depresívne.

Nenávidím NieR Replicant. Nenávidím svoju postavu v hre. Svojím spôsobom. Toto je hra, kde si budete užívať a budete sa baviť pri robení vecí, ktoré vlastne robiť nechcete, len o tom neviete. Komplikovaný je nielen príbeh celej série, ale aj príbeh tejto hry samotnej. Ak ste hral Drakengard, asi viete, o čom hovorím. Ak ste hrali pôvodnú hru NieR, určite viete, o čom hovorím. Ak si vás získala Automata, asi tušíte, o čom hovorím. Automata je totiž pokračovanie Replicant/Gestalt hry. Nie priame, odohráva sa v ďalekej budúcnosti, ale Automata je výsledkom rozhodnutí, ktoré robíte tu.

Jedno prejdenie nestačí. Je o tom zvyšok série, tu to nie je inak. Jedno prejdenie hry je len veľmi povrchné zakončenie nejakej časti príbehu. Už počas prvého hrania tu a tam tušíte, že nemusí všetko byť tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Koniec koncov je tu obrovský kontrast medzi úvodom aj zvyškom hry. Ale prvý koniec sa dotýka len povrchu. Druhý koniec dáva kontext predtým prežitým udalostiam, pridáva prestrihové scény, pridáva príbehy a momenty, kedy by ste postavy najradšej prefackali. Hra je dobrá v tom, že nie všetko je v nej dobré. Naozaj totiž prakticky nie je o happyendoch. A keď už pri druhom konci dosahujete nejaké skutočné ukončenie príbehu, ešte vás čakajú ďalšie tri (jeden je teda úplne nový), avšak pozor, s rôznymi náročnejšími podmienkami. Zachádzajú však ešte hlbšie a rozhodne ich chcete vidieť.

A o čom to teda je? Je to existencialistická balada o slobodnej vôli, predurčení, duši a aj láske v rôznych podobách. Vaša postava žije vo svete pod útokom, kde sa bezpečne dá pohybovať len vo svojej dedine, pričom za múrmi čaká nebezpečenstvo. Práve láska a aj osud ale spôsobia, že sa za múry dediny musíte vydať a zároveň rozbehnete udalosti, ktoré majú väčší dosah, ako vôbec v úvode očakávate.

Čaro príbehu NieR Replicant nie je v nejakom veľkom celku o záchrane sveta a podobne. Je v mnohých malých príbehoch, z ktorých sa hra skladá. A je len a len na vás, koľko z tých príbehom vlastne spoznáte. A koľko z postáv v hre vlastne spoznáte. Môžete len utekať vpred po hlavnej línii, alebo sa nechať zlákať kvantom vedľajších úloh, ktoré rozšíria vaše pohltenie do sveta a aj váš vzťah k hre ako takej. Je tu niekoľko svojských dedín so svojimi príbehmi. Je tu veľa postáv, každá svojská. Niektoré až tak, že je veľká šanca, že si vás nezískajú. Záleží na tom, či máte radi bizarné veci. Tak bizarné ako dieťa v tele kostlivca s veľkou guľatou hlavou, prípadne sarkastická kniha. Alebo púštny kmeň s podivnými pravidlami, ktorému vôbec nerozumiete, ale aj tak vám prirastie k srdcu.

Bolo by naivné si myslieť, že Nier ide po dopade udalostí bez emocionálneho vydierania. To tu je, ale dobré je, že nepôsobí samoúčelne. Respektíve v niektorých prípadoch aj áno, ale aj tam napríklad druhé prejdenie hry prezradí trochu viac užitočného kontextu), takže pri nejakej tej smrti už nebudete prevracať očami. Z celkového pohľadu ale autorov musím pochváliť, že sa pustili do náročnej oblasti emocionálnej horskej dráhy s mnohými vypätými scénami, ktoré vám slzy dotlačia na krajíček, a zvládajú to dobre, aj keď si to vyžaduje dostatok hodín hrania.

Hra sa skladá z dvoch častí, medzi ktorými sa trochu mení. Prvá časť reprezentuje asi dve tretiny hry a je dôležitejšia pre to, aby ste získali aj ďalšie konce hry, pričom sa už do nej nedá vrátiť, takže ak nesplníte niektoré úlohy, už sa k nim nedostanete. Druhá je kratšia, ale zato možno intenzívnejšia a akčnejšia – ste silnejší, máte viac schopností, viac zbraní. Ak hru opakujete, stačí ísť od začiatku tejto druhej časti. Poteší, že táto verzia obsahuje aj nový obsah, respektíve trochu inak upravený obsah. Nájdete tu tak nové úlohy a aj The World of Recycled Vessel výzvy priamo ako súčasť základu hry. Takže ak ste aj hrali originál, nájdete tu novinky, prípadne staré veci trochu upravené a rozšírené (ako napríklad príbehy zbraní).

Jedno hranie je tak na 20 hodín, ďalšie pridávajú ďalšie hodiny. Ak to chcete mať všetko, zaberie vám hra pokojne cez 60 hodín. Problém je trochu s jej vedľajšími úlohami. Tie sú podľa mňa napísané dobre, ale ich náplň už zaostáva. Sú to jednoducho fetch questy, zabíjanie monštier, hľadanie a nosenie vecí a stále dookola. Ono vás to asi aj bude baviť, lebo sú za tým zaujímavé príbehy pestrej palety postáv, len to samotnou náplňou pôsobí veľmi repetitívne. Ak však chcete všetky konce, musíte sa do toho všetkého pustiť a to znamená aj grindovať. S grindom ale trochu pomôže systém automatických bojov. Hra sa hrá veľmi dobre, ale keď už tu hodiny grindujete, môže na pár chvíľ padnúť vhod, že len sledujete to, ako postava bojuje. A taktiež časom pomôžu možnosti zrýchlenia cestovania po svete.

Samotný boj ale rozhodne nie je zlý. Je to typická japonská sekačka v tomto ohľade, takže likvidujete hordy nepriateľov pestrou paletou zbraní rôzneho druhu (meče, sekery, kopije...) a časom do rúk dostanete naozaj silné kúsky, často aj väčšie ako postava samotná. Súboje sa podľa toho aj líšia, stále ale využívajú systém silných a slabých útokov, úskokov, blokov a counterov. Oplatí sa vám pritom čítať tutoriály, ktoré na vás hra často doslova hádže, aby ste si ho čo najlepšie osvojili. A do toho sú pridané aj útoky na diaľku, ktorých je veľa a sami si vyberiete efekty, ktoré vám najviac vyhovujú.

Veľkú časť času stráveného s hrou navyše v boji nie ste sami. A tým nemyslím len pestrú ponuku postáv a hlavne bossov, ktorým budete čeliť. Na vašej púti sa k vám pripoja dvaja ďalší hrdinovia. Nechcem rovno hovoriť o hrateľných postavách, ale rozhodne to sú pomocné postavy. Majú vlastné schopnosti a automaticky vám pomáhajú s útočením, jedna z nich tiež vie dopĺňať život. Vy sa nemusíte starať o nič. Nielenže to pomáha, ale tiež to zlepšuje dojem zo samotnej akcie, keďže máte dojem, že je v konečnom dôsledku o niečo veľkolepejšia ako vlastne je. Hra často šikovne „klame telom“. Napríklad aj tým, že síce stále beháte medzi tými istými lokalitami, no nenudí to. Boje sa komplikujú, dialógy tiež, takže pri päťdesiatom behu cez rozsiahlu lúku bojujete proti tuhším nepriateľom a postavy preberajú novú tému, čo sú veci, ktoré si primárne všímate.

Jedna vec ale na hre až tak dobre nezostarla a to je jej RPG systém. Bojujete, plníte questy a získavate skúsenostné body, čo zlepšuje vašu postavu v základných atribútoch. Potom je tu ale aj systém slov, takže v priebehu hrania získavate časti slov a tie priraďujete zbraniam, mágii a ďalším prvkom. Je to neintuitívne, chaotické a až trochu zbytočné. Časom tam necháte automaticky všetkému priradiť najsilnejšie slová a vlastne tak rezignujete na role play, respektíve iné buildy postavy, čo je škoda.