Milovníci adventúr vítajú s otvorenou náručou každý prírastok od Wadjet Eye Games. Napriek tomu, že sa herné mechaniky nemenia a technické spracovanie sa vezie na nostalgickej vlne. Poriadne pixelovej. Ale funguje to, a to napriek občasným zakopnutiam, ktoré však nikdy neskĺzli do priemernosti. Len jednoducho neboli tak skvelé. Strangeland má najlepšie predpoklady zaradiť sa medzi oslavované kúsky ako séria Blackwell, Gemini Rue, Technobabylon alebo Unavowed. Nestane sa tak.

Strangeland má na svedomí Wormwood Studios, podobne ako nadpriemernú, ale napokon nie až tak ohurujúcu Primordiu. Priebeh (a hodnotenie) sa opakuje: námet skvelý, prevedenie celkom ujde, ale postupne vytrácajúca sa atmosféra a hĺbka celého univerza chradne, hranie je obmedzené na pobehovanie po zopár lokáciách, niektoré charaktery sú dobre napísané, pri hádankách sa občas zbytočne trápite. Celé je to len ďalšia dobrá adventúra. Nič viac. Dvojnásobná škoda, pretože vývojári si vzali na plecia neľahkú tému a otvorili dokorán dvere bizarnej fantastiky barkerovského strihu, hoci inšpiráciu podľa svojich slov nachádzali u Bradburyho, Goyu či Peakea.

Bez siahodlhého vysvetľovania sa hlavný protagonista prebúdza v sureálnom svete Strangeland. Zábavný park vytvorený šialenou mysľou necháva v nekonečnej slučke zomierať ženu pripomínajúcu Lauru z Twin Peaks. Popkultúrnych náznakov tu nájdete viacero. Kto je tajomná blondína, prečo neustále zomiera, kto vlastne môže za jej samovražedné skoky do studne? Nesmie chýbať ani klasická amnézia: kde to vlastne do pekla ste a čo sa to okolo vás deje? Napredovanie je navyše okorenené bizarnými halucináciami, šialenými postavami či... no vlastne ako popísať rozhovor s obrovskou tavnou pecou?

Hrdina odetý v divnom oblečení, ktoré evokuje nedávnu návštevu psychiatrického zariadenia, je okamžite bez akéhokoľvek vysvetlenia vhodený do deja. Časť vám prezradí tajomný telefonujúci, ktorý vás zastihne po opakovaných skokoch tajomnej dámy do studne. Nenávidí vás, dáva vám všetko za vinu, ale občas hodí plávajúce koleso, aby ste sa neutopili vo vodách šialenstva. Nesmie chýba ani hovoriaci havran, slepý zapisovateľ príbehov alebo veštiaci automat. Bizarné postavy sú však len súčasťou sveta, ktorý dáva celkovej atmosfére tak elektrizujúce impulzy, že sa tešíte na ďalšiu a ďalšiu obrazovku. Depresia, beznádej, márnosť ľudského snaženia, štipka zla v každom z nás: to všetko robí zo Strangeland nebezpečne pulzujúcu horu mäsa, ktorá je len kúsok od absolútneho šialenstva.

Tak ako sú ťažko opísateľné ťahy štetcom umelcov, sa náročne prezentuje pohľad na spracovanie Strangeland. Musíte sa pozrieť a už obrázky vo vás musia vyvolať silnú emóciu: chtíč alebo opovrhnutie. Spojenie Tima Burtona a H.R. Gigera sa priam núka. Zo starších hier mi Strangeland pripomenulo I Have No Mouth And I Must Scream alebo Dark Seed či občas podobne uletené Sanitarium. Majú mnohé spoločné, a to neberúc do úvahy pixel-art, ktorý však v tomto prípadne bez zaváhania funguje. Utrpenie, nešťastie a depresiu neprezentuje cez potoky krvi, zbytočné gore efekty či samoúčelné a často zbytočné násilie - preto nečakajte žiadny Harvester. Z prostredia Strangeland nasávate všetky tie nepríjemné pocity prostredníctvom samotného prostredia. Len škoda, že je toho tak málo.

Inak je Strangeland klasickou point-and-click adventúrou so všetkým, čo k tomu patrí. Kurzorom ukazujete miesto, kam sa má postava presunúť. Aktívne predmety, postavy či možnosť opustiť obrazovku je prezentovaná zmenou kurzoru. Občas sa nahľadáte, myškou presnoríte celú plochu a pre istotu dvakrát. Kombinácie predmetov a činností sa vo väčšine prípadov snažia vychádzať z logických princípov, avšak vzhľadom na bizarnosť prostredia sa občas nevyhnete jednoznačným riešeniam. Často budete kombinovať predmety v inventári. Zúfalé klikanie, skúšanie všetkého na všetko by však skúsenejšiemu hráčovi hroziť nemalo. Horšie je to s hádankami, ktoré počítajú s tým, že si pamätáte podrobnosti z dialógov, sem tam utrúsené čriepky, ktoré vám nemusia dávať žiadny zmysel. Hra vám v týchto momentoch nijako nepomôže.

Rozhovory vychádzajú z tradičného konceptu dialógov s rôznymi možnosťami smerovania k ďalším témam. Nič sa nemení a napokon prejdete všetky ponúkajúce sa možnosti. Otvorené vetvy naznačujú nutnosť interakcie a zadanie úlohy, ktorej vyriešenie vás posunie ďalej. Niekedy však môže byť smerovanie zápletky nejednoznačné, ale to je už daň za bizarný svet plný agónie a temnoty, v ktorom sa Strangeland odohráva. Navyše budete zomierať – a to pomerne často, niekedy ide o nutnú podmienku pre posunutie sa v deji. Jediným postihom je návrat na začiatok celého putovania, ale vzhľadom na nie príliš veľkú rozlohu niekoľkých desiatok obrazoviek, medzi ktorými neustále pendlujete, sa nejedná o žiadnu tragédiu.

Prečo teda Strangeland naplno neboduje, nesedíme všetci v nirváne na zadku a nerozširujeme kolónku kultových adventúr o ďalšieho adepta? Subjektívne je zápletka fajn, ale nerešpektuje základnú postupnosť úvod-jadro-záver. Ponecháva príliš mnoho na vašej fantázii, dáva viac otázok, než odpovedí. Svet, v ktorom je základným kameňom ľudská beznádej a nešťastie. Svet, ktorý sa živí vašim utrpením a vysáva kladné emócie. Svet, ktorý je inak bezpohlavný a vlastne vás nechá po pár desiatkach minút chladnými. Nebojíte sa podivnej Temnej hmoty, ktorá vás prenasleduje, zabíja všetko naokolo. To je Strangeland. Ohúri a nadšenie z neznáma, odhaľovanie tajomstva vyprchá tak rýchlo, než si uvedomíte, že ide len o zmes pútavých, ale šialených a ťažkopádne vysvetľovaných (ak vôbec) ideí.

Niežeby Strangeland nebolo dostatočne lákavé svojim vizuálom. Alebo nestálo za skúsenie. Ide predsa o hru, ktorú zastrešuje Wadjet Eye Games, takže dostatočne vysokú úroveň hrateľnosti dostanete ako na striebornom podnose. Len tá zápletka, hoc spočiatku nesmierne zaujímavá, poskakuje ako splašená srnka. Pomalšie a uvoľnené tempo, ktoré by hráča viac zasvätilo do deja, by titulu prospelo. Nešlo by o zbytočnú vatu, ale naopak o postupné lákanie hráča na fantastické dobrodružstvo v inom svete. V takom, kde neexistuje nádej na šťastný koniec.

Zápletka postupne vykladajúca svoje karty na stôl, aby tá záverečná bola esom. Gradovanie príbehu je stratené v zbytočne zamotanom klbku myšlienok a navyše príde nečakane. Nie, že by nestálo za to pátrať po utrpení hrdinu, ale urobíte tak nie preto, že vás k tomu postrkuje hra a atmosféra, ale skôr z donútenia, že to jednoducho chcete mať za sebou, keď ste tomu už venovali niekoľko hodín. A nebude ich mnoho, do približne štyroch zazvoní koniec a rozprávky bude koniec. O uspokojivom ukončení bude ťažko reč a nepomôžu ani štyri rôzne závery, ktorí si zvolíte poslednou činnosťou. Atmosfére chýba aj správna hudba, ktorá by mohla zastúpiť absenciu predstavenia bizarného sveta. O to sa snaží grafické spracovanie, lenže to má slúžiť ako vizuálna kulisa podmanivého príbehu a nie naopak, kedy vám viac o danom univerze povie vizuál.