Videohry nám otvárajú dvere do svetov, ktoré by sme nikdy nenavštívili. Dovoľujú nám vyskúšať profesie, po ktorých nenápadne pokukujeme, ale nikdy by sme sa k nim nedostali. Alebo sa jednoducho odreagujeme činnosťami, ktoré by sme v skutočnom živote nikdy nerealizovali. Čo ak nám však hra chce ponúknuť niečo také prosté, ako je prežitie obyčajného života obyčajného človeka?

Frázy o umeleckom presahu videohier dajme bokom. Úprimne – často ide skôr o zbožné priania stojace na tenkom ľade. Snaha herných novinárov a hráčov samotných spraviť zo zábavného a mainstreamového média niečo viac môže byť kontraproduktívna. Where the Heart Leads nie je umelecká hra. Nemá žiadny presah, neodovzdáva nám žiadne výrazné posolstvo a na rozdiel od napríklad That Dragon, Cancer nezabŕda do abstraktných náznakov a neprinúti nás rozmýšľať nad nastoleným problémom. Je to len jednoduchá (z pohľadu hrateľnosti) adventúrka, v ktorej prežijete vybrané sekvencie života Whita Andersona.

Na jednej strane osvieženie od neustáleho bojovania, pretekania alebo zachraňovania svetov. Na tej druhej – ono ten život je niekedy neskutočne nudný a repetitívny, pričom chce sa niekomu z vás ponárať sa do virtuálneho sveta, ktorý je na nerozoznanie od toho skutočného? Práve tu sa musíte rozhodnúť, či Where the Heart Leads je pre vás titulom, s ktorým strávite minimálne desať hodín. Nejde sa o žiadnu rýchlovku kdesi v kríčkoch. Adventúrenia v zmysle zbierania a používania predmetov je tu minimum, no rozhovory vás zavalia. Žiaľ, len kvantitou.

Ak teda chcete skúsiť pohodové hranie pozostávajúce zväčša z behania sem a tam, potom späť a ešte raz, lebo podebatovať musíte s postavami, ktoré sú roztrúsené po celej mape, je Where the Heart Leads dobrým nápadom. Nie skvelým a nebudete naň spomínať ešte niekoľko rokov, ale za pokus to stojí. Whit sa v snahe zachrániť rodinného psa Casey vyberá vo vani do podzemia. Zrazu sa zem rozostúpila a fantastická cesta do útrob podzemia naznačí, že všetko odohrávajúce sa okolo Whita nie je v poriadku a ktovie, či ste sa na nevinnú exkurziu vydali len v skutočnosti alebo... alebo si prežijete čriepky Whitovho života, aby ste nakoniec zistili, akú úlohu zohráva v prezeraní si albumu života Casey.

Znamená to, že si užijete detskú nevinnosť a chlapčenské dobrodružstvá s bratom v horách. Dospievanie, preberanie zodpovednosti za svoje činy, hľadanie prvej lásky, zisťovanie krutých faktov, že život je vlastne niekedy riadna sviňa a účty sa samé nezaplatia. Prichádzajú záväzky, rodina a deti. Nedostatok času na najbližších, na milovanú (a stále aj milujúcu?) ženu. Strecha nad hlavnou nemusí byť samozrejmosťou a nie vždy sa vaša drahá polovička dokáže obetovať starostlivosti o rodinu a chce možno v živote tiež niečo dosiahnuť. Do toho si pridajme cholerického otca, brata-snilka, ktorý vás privedie do nejedného problému a ktorého umelecké rozmary vám môžu pomôcť alebo ublížiť. A mestečko, v ktorom vám niekto môže zaťať dýku do chrbta alebo vám ju vybrať a ošetriť ranu.

Všetko záleží na vás. Hra je rozdelená na kapitoly života, pričom v niektorých nemusíte ani pohnúť prstom, pretože dialóg v nej vám len ukáže, kam budú smerovať vaše kroky. A to všetko na základe vašich rozhodnutí, ktoré spravíte počas hrania. Whit postupne starne a s pribúdajúcimi rokmi sa mení i nálada hry. Okrem toho, že môžete niekomu pomôcť (ale nemusíte), sa často rozhodujete odpoveďou, respektíve reakciou na vzniknutú situáciu. Môžete pomôcť bratovi udržať jeho tajomstvo, podporiť ho pred rodičmi, hoci následky môžu byť fatálne. Vypočujete si manželku alebo direktívne rozhodnete? Podáte pomocnú ruku dcére a vytiahnete ju z problémov za hranicami zákona? Budete tlačiť na syna v jeho partnerských rozhodnutiach?

Nemusíte mať obavy, že by vaše rozhodnutia mali fatálny dosah v štýle The Walking Dead – ide skutočne o obyčajný život. Život muža s umeleckým cítením, ktorý vie, že nikdy nedosiahne kariérny úspech, nebude vlastniť obrovskú jachtu – ale postaví deťom úžasný drevený domček, poteší vianočným osvetlením. Nervózne balansovanie medzi praktickosťou a až absurdne umeleckým štýlom brata vás prinúti zvoliť si svoju vlastnú cestu, ale budete ju kreovať aj ľuďom okolo vás. Alebo všetko obkecáte s nejasným záverom, pričom prázdne slová plné vaty vám ani v skutočnosti nezaručia spokojný život, nieto v hre.

Rozhovorov je neúrekom a napriek tomu, že Where the Heart Leads nie je urečnená hra, budú vám dialógy doslova tiecť ušami. Nie sú napísané zle, len sú... príliš obyčajné, občas zbytočne naťahované, niekedy sa snažia zahrať na citlivú strunu, avšak je tam viac pátosu ako by sa patrilo. Také zo života, kedy je lepšie mlčať. Ničím neprekvapia a nepomáha tomu ani dabing. Nie je zlý, avšak ani ničím výnimočný, bez nejakého výrazného hlasového prejavu, hudba je až príliš nenápadná a nederie sa na povrch, nepodmaní si vás výstupom v správny moment, kedy situácia graduje. Všetky útrapy, vyústenie rozhodnutí – či už kladné alebo záporné – sa deju len tak mimochodom. Niečo sa stane a hra si len odškrtne ďalšiu vyvrcholenie ako položku z nákupného zoznamu. Emócie minimálne.

Krivka zábavnosti automaticky postupne padá s každou odohranou hodinou a pokiaľ si chcete dať víkendový maratón, baviť sa príliš nebudete. Rozumné dávkovanie na hodinové posedenie vo večerných hodinách hrateľnosti prospieva. Tá je totiž pomerne primitívna a zaseknutia sa môžu dostaviť iba vtedy, ak netušíte čo máte spraviť a musíte znovu hodiť reč so všetkými postavami, preskúmať všetky aktívne miesta. Denník s jednoduchým zápisom úloh by pomohol. K dispozícii síce dostanete prepis všetkých dialógov tak ako sa odohrali. Keďže sa zapisujú všetky rozhovory, aj tie opakované, je to skôr hľadanie ihly v kope sena. Preto je hranie s každou ďalšou minútou viac únavné a uspávajúce. Nič výrazné sa nedeje a ani ostatné NPC nie sú natoľko výrazné, aby vám ostali dlhšie v pamäti.

Grafické spracovanie nebude atakovať rebríčky vizuálnych orgií, kedy to na obrazovke vyzerá už pomaly lepšie ako v skutočnosti. Izometrický pohľad nevadí, kamerou je možné otáčať, zoomovať len minimálne, grafické zobrazenie plní svoj účel a niektoré z miest sú doslova kúzelné (lesné zákutia a v podstate všetky výlety do prírody), iné žiaľ nudné (mestské časti). Od animácie pohybov nemôžete čakať dokonalý model simulujúci ľudskú chôdzu či beh – všetko je skôr naznačené. Ale nevadí to, grafické spracovanie je vyslovene odpudivé. Síce len obstojné (všetky postavy okrem tej vašej sú akoby duchovia bez textúr - ani preto nebudete k žiadnej prechovávať sympatie či odpor), pretože interaktivita je takmer nulová.

Where the Heart Leads je obstojná hra. A kvalitná hra. Sedmička jej však unikla z jednoduchého dôvodu: niekedy je nepraktická a ovládanie je zbytočne ťažkopádne. Postava sa vám bude často zasekávať o rôzne objekty, cesty sú zbytočne ohraničené predmetmi a pohyb je značne zdĺhavý a pomalý. Ešte horšie je, že aktívne miesta alebo postavy, s ktorými môžete komunikovať, majú príliš ohraničený priestor, kedy môžete vykonať vybranú činnosť. Mnohokrát sa stane, že musíte behať okolo postavy a hľadať to správne miesto, aby sa spustila možnosť rozhovoru. Dôvod tohto absurdného rozhodnutia a obmedzenia je viac než kontraproduktívny. Hlavne ak je v hre minimum aktívnych miest, ktoré by sa medzi sebou bili.