Názov tejto adventúry vám nič nevraví? Nevadí, aj tak nie je určená pre vás a jediný dôvod, prečo ste o ňu vlastne zavadili pohľadom je úvodný obrázok, všakže? Scarlet Hood je hrdinka, ktorá má potenciál zaujať, no jej putovanie je natoľko infantilné, že v jej prítomnosti nebudete mať chuť a náladu vydržať dlhšie, než zopár minút. Najhoršie však je, že ani samotní vývojári z Devespresso Games sa akoby nevedeli rozhodnúť, kto vlastne bude cieľovou skupinou Scarlet Hood and the Wicked Wood.

Scarlet myslí ako každé správne mladé dievča, ktoré chce preraziť na hudobnej scéne so svojou kvázi rockovou kapelou, na deti v Bangladéši a látkou na svoj skromný odev šetrí. Úvodné kroky vám presne ukážu, čo vás čaká: dvojrozmerná adventúra, množstvo infantilných dialógov a chodenie sem a späť. A to len preto, aby ste niekde niečo aktivovali, podebatovali s niekým, kto vás odkáže na opačný koniec mapy.

Áno, tak vo svojej podstate funguje klasická adventúra, avšak Scarlet Hood nemá tie správne ingrediencie, aby očarila staršie, než predpubertálne publikum. Scarlet so svojou kapelou dostane šancu preraziť a po úspešnom koncerte je kontrakt na stole. Háčik je v tom, že len pre samotnú Scarlet a členovia kapely zostali na ocot. Vysnívaná kariéra mladej speváčky sa môže posunúť ďalej, no jej priatelia to tak nevidia a nechajú ju osamotenú na ceste. Podpisu bráni už len jediná maličkosť. Tornádo, ktoré vezme Scarlet do rozprávkovej krajiny, kde nájde svojich priateľov v telách rôznych až bizarných postavičiek a musí sa postaviť zlej manažérke, teda prepáčte, čarodejnici LeFaba.

Aby toho nebolo málo, cieľom je vždy spojazdniť kočiar, ktorý vás vezme do ďalšej lokality, no po vzore Neuveriteľného dňa (Groundhog Day/Na Hromnice o den více) sa Scarlet znovu a znovu vracia na začiatok dňa a musí riešiť nové výzvy. Malo by to svoje čaro, no v hre to jednoducho nefunguje, a to napriek tomu, že vás čaká hneď niekoľko koncov. Podľa vašich volieb nasmerujete hlavnú protagonistku k finálnemu vyvrcholeniu a keby sa vám detinských dialógov málilo, môžete si to s nadšením zopakovať.

Hlavným problémom Scarlet Hood nie je samotná zápletka: hry alebo tituly zasadené do detských, rozprávkových svetov dokážu mať svojskú atmosféru, ktorá má osobité čaro a vie si podmaniť aj staršie publikum. To Scarlet Hodd zúfalo chýba. Nie pre základnú myšlienku, ale pre nesmierne nudné, otrepané a nezáživné dialógy, ktoré sú etalónom podpriemernosti bez akéhokoľvek náznaku tvorivej invencie. Postavy sú nezapamätateľné, nezaujímavé a tvoria tradičné zoskupenie vtipkára, urazeného intelektuála a takto by sme mohli pokračovať, no je to zbytočné. Dialógy s kýmkoľvek nahrávajú tomu, aby ste tú nudu čo najskôr odklikali, pretože aj Stmievanie je oproti tomuto paškvilu podmanivým fantasy eposom, ktorému napríklad Zaklínač nesiaha ani po päty.

A to je v adventúre, za ktorú sa Scarlet Hood primárne vydáva, obrovský problém. Ak je rozprávanie až zúfalo nezaujímavé, ťažko vytiahnu hru z priemerných hodnotení hádanky alebo technické spracovanie. Ale za pokus to stojí. Cieľom je, ako už bolo spomenuté vyššie, pobehať všetky obrazovky, nájsť aktívne predmety, tu zatlačiť za páku, tam odomknúť zámok (náradie je na druhom konci) a, samozrejme, absolvovať ďalšie a ďalšie nudné dialógy. To všetko v dvoch rozmeroch. Ešte raz: Scarlet Hood je dvojrozmerná adventúra. A teda beháte len zľava doprava. Alebo opačne. Žiadne klikanie ako v Silence, nedávnej Encodyi či akejkoľvek inej čo i len trochu tradičnej adventúrke s príchuťou rozprávkovosti.

Môžete sa teda domnievať, že sa nemôžete stratiť. Na niekoľkých rolujúcich obrazovkách to vlastne ani nejde, no blúdiť budete. Mapa je dostatočne neprehľadná na to, aby ste ju radšej neotvárali a radšej sa naučíte naspamäť jednotlivé priechody medzi obrazovkami. Tie sú značené ako chodníkmi k vám alebo od vás. Herná plocha daného dňa tak pripomína skôr bludisko, na skratky v štýle Dark Souls ale zabudnite. Ešte, že môžete Scarlet popohnať k šprintu. Niekedy to aj bude potrebné, pretože vývojári sa rozhodli do hry zamiešať čo najviac herných prvkov.

Tak napríklad máte životy symbolizujúce srdiečkami – a nie sú tu len tak pre zábavu, ale vás môže naháňať vlkolak alebo iné rozprávkové monštrum. Skutočne mi však neprišlo príliš humorné, ak som sa po smrti ocitol na poslednej uloženej pozícii. Na tom nie je nič zlé, povedal by si hráč. Avšak save bol spred pol hodiny a ja som bol už v pokročilej časti ďalšieho dňa. Ďalšia radosť vo mne a žiadne checkpointy v kvázi adventúre, kde môžete zomrieť. V adventúre, ktorá primárne smeruje na mladšie publikum. Okrem toho tu máme zbieranie ingrediencií vylepšujúcich zdravie hrdinky či odstraňujúce jed. Dôvod? No lebo.

Základom hrateľnosti sa tak stávajú logické rébusy založené na voľbe a klikaní na objekty v správnom poradí, otáčaní a podobne. Nie vždy je jasné, čo sa od vás chce. Občas nepomôže ani nápoveda, ktorá je čisto grafická. Zasadenie hádaniek je nelogické a neprirodzené, avšak osviežujú hrateľnosť. Ich náročnosť kolíše od smiešne jednoduchých po frustrujúce, no napokon sa to dá všetko nejako uklikať. Ak zistíte, čo vlastne od vás hra chce. To je kameňom úrazu a problémom, prečo sa mladšie ročníky môžu nepríjemne zaseknúť aj so svojimi rodičmi. Pritom riešenie je často smiešne jednoduché. Stačilo by viac pomôcť alebo zobrazovať aktívne predmety, vyznačovať ich. Ak máte napríklad k otvoreniu dverí označiť kamene so správnymi plameňmi, bol by som vďačný, aby vybrané kamene ostali vyznačené. Na obdobné drobné nedokonalosti narazíte takmer na každom rohu.

Zatiaľ by sa z popisu hry zdalo, že ide o amatérsky počin s množstvom nelogických či nedokončených prvkov, na ktorých hrateľnosť zúfalo pokrivkáva. To sa však nedá povedať o technickom spracovaní. Ovládanie je síce divne spomalené a odozva kostrbatá, animácie ojedinelé a pohybu chýba viac než zopár frameov. Ale gamepadom sa to dá. Hra vyzerá výborne. Kreslená grafika má svoje čaro, hlavne v rozprávkovom svete. Všetko je nakreslené s dôrazom na detail. V hre nenájdete prázdne alebo hluché miesta. Vôbec nevadí, že je všetko prísne ohraničené neviditeľnými stenami, pretože si svet okolo seba užívate. Hudba je skôr priemerná, dabing zaznie len občas a ochkať z neho bude málokto.

Scarlet Hood and the Wicked Wood je adventúra, ktorá je úplne iná ako tie, na ktoré ste zvyknutí. Mieri na odlišné publikum, no paradoxne mladším hráčom strieľa preventívne do kolena, aby to nemali také jednoduché. Pohyb v dvoch rozmeroch, infantilný príbeh, rozprávkové a príjemné technické spracovanie, jednoduchá hrateľnosť verzus zbytočne preplácaná hrateľnosť možnosťou zomrieť, občas frustrujúce hádanky, nezmyselné behanie z jedného konca mapy na druhý a predovšetkým zúfalo nudné dialógy a celkovo rozprávanie. Cieľová skupina hráčov mi ostáva veľkou neznámou. Má svoje klady a za mrzký peniaz môže pobaviť, no zábava to nebude taká ako by ste zažili s inými hrami.