Lásku ku klasickým JRPG 90. rokov neprechovávajú iba milióny ich fanúšikov. Drieme aj v srdci vývojárov v európskych či iných končinách, ktorí občas nazbierajú vďaka Kickstarteru či sponzorom dosť peniažkov na to, aby sa pustili do vlastného projektu. A poskytli týmto spôsobom nadšenie iným záujemcom. Osobne ma tie pokusy fascinujú a čoraz viac utvrdzujú v tom, že keď dvaja robia to isté, nie je výsledok ten istý a že mentalitu jedného národa do hry tvorcov iného nie je ľahké pretaviť. Alias Japonci dávajú tým hrám istú štipku, ktorú my asi nikdy nezreplikujeme, hoci účel a idea sú dobré.

Cris Tales sme recenzovali nedávno a hoci mal skvelý mechanizmus, hrateľnosť ho využila asi na dve tretiny. Isté frustrácie a opakovanie zahatali ambícii hrať ďalej. Edge of Eternity má lepší začiatok a aj vás celkom navnadí, hoci rozhodne nemôžete robiť závery iba z prvých hodín hier. Akoby štart mal na svedomí iný tvorca a neskoršie kapitoly opäť iná časť tímu a cítiť hrubý prechod medzi nimi. Pomerne lineárna hodinka na úvode vám predstaví postavy, jasné archetypy, obstojný humor a aj veľkú drámu. Dej sa tu s niektorými postavami nemazná a upaľuje vpred.

To je dobre, lebo potrebujeme sa dostať do bodu, keď sa súrodenci Daryon a Selene prejavia v celej kráse a pochopíte ich motiváciu bojovať proti drsnej chorobe Corrosion, ktorá zachytila aj ich mamu. No na ceste domov sa objaví nová hrozba terorizujúca planétu Heyron – volajú sa Archelites, nemajú nás príliš v láske a bojovať je s nimi ťažké. Takže máte tu rovno dva ciele na zdolanie: hľadať liek na Corrosion a čeliť neznámej sile, ktorá vás obťažuje. Scenár nie je rozhodne márny, postavy sú dobre vykreslené, ale chýba mu vnútorné tempo. Už keď vás na niečo navnadí, príde sled udalostí, kedy vás zase motivácia hrať ďalej opustí. JRPG sú odjakživa známe perfektnými pamätnými postavami a ich konaním, no Edge of Eternity vás v tomto smere úplne neuspokojí. Páči sami, že sa scenár nebojí ísť do vážnych tém (vojna, choroba), ale nevyrovnané tempo a pamätné chvíle ho strhajú sčasti nadol.

Takže ostáva vám putovanie, objavovanie sveta a boj. Keď hra vykročí z tieňa lineárneho putovania a mierne sa otvorí (neskôr ešte vo väčšej intenzite), posúdite ďalšie aspekty a tu nemá márnu pozíciu. Na jednej strane má objavovanie čaro – vždy keď prídete do novej lokality, túžite ju prekutrať, nájsť poklady alebo plniť vedľajšie misie. V tom smere má hra doručenú dobrú náplň – lebo samotný svet si šetrí dobré výhľady, pekné atmosférické momenty vďaka striedaniu dní a noci, no čím ste ďalej, tým menej prekvapí. Mesto, dedinky, odlišné prostredia. Ešteže v nich máte čo robiť, je stále čo zbierať, ísť už od prvých hodín do poltucta vedľajších misií (aj keď s osvedčenou náplňou). Šmelinári sa budú tešiť, že je čo zbierať a výrobcovia si neskôr vytvoria slušné zbrane či paletu lekárničiek. Hre pomáha systém cestovania: teleporty medzi miestami s ukladaním pozície či jazda na tzv. Nekaroo uľahčí púť.

Edge of Eternity sa postupne otvára: zatiaľ čo prológ je striktne lineárny, prvé dve kapitoly vás rýchlo dostanú do otvoreného sveta, kedy putuje medzi dedinami, v divočine a rýchlo máte 6-8 úloh na riešenie. Môžete sa prepínať, ktorý budete sledovať a podľa neho sa vám ukážu ikonky v interface. Aj váš denník je pomerne prehľadný. Od štvrtej kapitoly ďalej sa núka aj obrovská metropola, ktorú zdanlivo nečakáte a oproti prvým pasážam pôsobí sčasti ako päsť na oko. Ale zároveň je dôkazom, že hra si šetrí väčšie momenty a nepoľavuje v intenzite obsahu.

Vývoj sa rieši na viacerých úrovniach – levely získavajú postavy, ale aj ich zbrane. Pekný atribút, lebo máte istý čas na vylepšenie svojej chabiny a nebudete žonglovať so zbraňami len preto, že ste našli novú. Ak investujete istý čas do meča a ten sa vylepšuje aj cez rôzne drahokamy, niet dôvod ho meniť. Postavy majú pasívne vlastnosti za skúsenosti, ale aj konkrétne vychytávky na samostatnej ceste – každá má inú ponuku, tak si smerovanie postavy vytýčite, či ísť cestou útokov, obrany alebo podpory.

Kľúčovou súčasťou je taktický boj, ktorý vás hra učí od prvých momentov. Inšpirovaný starými ATB (active time battle) systémami z Final Fantasy sa budete predierať viacerými menu, ale príkazy nie sú schované v ľavom spodnom rohu, ale priamo na celej obrazovke. Vyvoláte si ich cez bočné tlačidlá (R2, L2 na DualSense) a čakajú vás dva kruhy: v jednom skôr klasické voľby (pohyb, útok, predmet), v druhom špeciálne údery či kúzla konzumujúce MP. Okrem nich sledujete HP a časový ukazovateľ, ktorý sa postupne nabíja a raz za čas prídete na rad.

Edge of Eternity zhutní boj o ďalšie elementy – plocha sa totiž delí na šesťuholníky a protivníci majú neraz plošné či silné útoky a vtedy je dobré vyhnúť sa im na inú plôšku. Alebo prejsť za oponenta a ísť po výhode z útoku zozadu. Každý člen partie má svoju rolu a pozíciu v boji: niekto je čelným štítom, iný útočí zozadu/zboku alebo sa sústredí na podporné aktivity ako liečenie. Ak zistíte, že boje sú na vaše pomery príliš pomalé, môžete si zvýšiť ich rýchlosť, čo som často riešil pri bežných súperov. Je na vás, koľko bojov si doprajete: môžete grindovať, ale nemusíte, lebo do boja sa prepínate nárazom do oponenta či celej skupiny priamo zo sveta.

Boje sú vďaka (či kvôli) šesťuholníkom náročnejšie ako potýčky v klasických Final Fantasy hrách. No je otázne, či väčšia miera komplexnosti zabaví hráčov. Kladú väčší dôraz na taktiku a môžete sa hrať aj s prostredím či elementmi. A čo sa týka potýčok s bossmi, sú celkom ťažké – ich výzvou sú dlhé ukazovatele zdravia, naťahovanie času aj na 15 a viac minút. Náramne vám môže pomôcť sledovať nielen poradie úderov, ale orientácia v okolí – či sa nedá využiť pasca či niečo si privolať. Ešteže sa dá škálovať obťažnosť aj v neskorších fázach, niekomu taký trik pomôže, ak ho taktika omrzí.

Na papieri to dobre vyzerá, ale treba uznať, že Edge of Eternity akosi nemá kúzlo JRPG predchodcov. Sú tu mnohé atribúty a funkčné prvky, no niekedy je náročné nájsť si cestu k postavám a ich dilemám. Niežeby neboli sympatické, ale čosi tu chýba do lepšej narácie. Pravda, ruku si môže podať s inými RPG, akurát na etalón žánru to nemusí stačiť.

Grafická stránka vychádza očividne z nižšieho rozpočtu a najmä modely postáv sú pomerne staré a nie príliš zložité. Lepšie vyjdú prostredia, mestá, príroda ako postavy a prestrihové scény. Občas lip-sync vyjde, celkovo nie sú okrem dvojice súrodencov postavy prepracované. Teší ma zahrnutie japonského dabingu, čo vám pridá na atmosfére. A soundtrack patrí z technickej stránky k tomu najlepšiemu z hry. PS5 verzia je paradoxne trošku menšia ako PS4 a poteší rýchlejším načítavaním dát.

Edge of Eternity je ďalší pokus fanúšikov zo sveta priniesť vlastnú JRPG. Viaceré atribúty sú funkčné a ako celok je hra celkom zábavná, môžete v nej utopiť desiatky hodín, najmä v objavovaní sveta či bojoch. Smelo sa môže porovnávať s bežným prúdom menších či stredných JRPG fanúšikovia žánru si tu n. Na velikánov však nemá – ale osobne mám z nej lepší pocit ako z Cris Tales.