Prvé dve generácie PlayStation priniesli niekoľko výnimočných sérií, ktoré majú milujúcich fanúšikov dodnes. Hlavne sa vďaka nim dostali k hráčom z celého sveta výnimočné japonské výtvory rôznych žánrov. Ja osobne som si obľúbil také, ktoré ma vedeli poriadne vydesiť. Hlavne teda Resident Evil a Silent Hill, čo sú fenomenálne série, aj keď tá druhá z nich časom kvôli vedeniu zo strany Konami dosť upadla. Trochu v úzadí týchto dvoch titánov žánru bola série Project Zero/Fatal Frame. Pritom z nich bola možno aj najdesivejšia. Určite ale najunikátnejšia. Možno vás o tom presvedčí štvorka, ktorej sme sa konečne dočkali. Hra vyšla už v roku 2008 na Wii, ale len v Japonsku. Teraz ju Nintendo pustilo na západ a aj na ďalšie platformy v novej a vylepšenej verzii.

V 19. storočí sa výskumník Kunihiko Asou rozhodol skombinovať vtedy nové západné technológie s japonskými mýtmi, aby zachytil to, čo sa skrýva za oponou nášho materiálneho sveta. Vzniklo zariadenie Camera Obscura, ktoré má schopnosť zachytiť duchov a iné bytosti mimo nášho sveta. To je začiatok a bod, od ktorého sa séria odráža a na ktorom stavia svoju mechaniku. Už samo o sebe to je niečo netradičné, ale séria to povýšila ešte vyššie tým, do konceptu pridáva prvky japonského folklóru. Tie jej prepožičali niečo, čo konkurencia nemala – pre nás to pôsobilo cudzo, desivo, ale zároveň lákavo.

V deji série sa zariadenie dostáva do rúk rôznych postáv s neľahkými osudmi na miestach, ktoré sú priam preplnené duchmi. Inak to nie je ani v Project Zero: Mask of the Lunar Eclipse. Zo sanatória na malom ostrove Rougetsu v 70. rokoch sériový vrah Yō Haibara uniesol päť dievčat. Zachránil ich detektív Chōshirō Kirishima, ale dievčatá stratili pamäť. O pár rokov neskôr bol ostrov zničený katastrofou a všetci obyvatelia zomreli. V 80. rokoch ale dve z týchto dievčat záhadne zomreli tie ďalšie sa vybrali na ostrov, aby odhalili svoju minulosť a zabránili tomu, aby sa im stalo to isté. A tam do deja vstupujete vy.

Hráte za všetky tri a k tomu sa pridáva aj postava detektíva, takže vám hra naprieč kapitolami servíruje rôzne perspektívy príbehu, aby z neho odhalila čo najviac. Nechýbajú zvraty a minimálne jeden z nich je fakt nečakaný. Príbeh je zároveň naozaj dosť prepletený a keďže je hra lev v japončine (s anglickými titulkami), neoplatí sa vám odvracať zrak od obrazovky. Na druhú stranu, oplatí sa vám skúmať každý kút hry, kde môžete nájsť listy, odkazy, dokumenty a iné veci, ktoré vám pridajú ďalšie čriepky príbehu. Vo výsledku je to také echt japonské a nemusí to osloviť každého, ale ak máte radi trochu iné a netradičné horory a príbehy, toto môže byť pre vás. Aj keď musím uznať, že Maiden of Black Water ma zaujala ešte o niečo viac.

Hra veľmi ťaží z japonskej kultúry a mýtov, čo tu funguje veľmi dobre. Je tu nejaká časť vychádzajúca z akejsi pseudovedy, osobné tragédie, no hlavne opäť japonské mýty, rituály a folklór. Je to veľmi pekný mix, ktorý zaujme tým, že pôsobí inak. Zároveň ukazuje, čo dnes možno aj chýba na trhu. Ten sa stal viac schematickým a aj 15 rokov stará hra pôsobí sviežo a ako niečo, čo na trhu prakticky nemá obdobu. Zároveň vyvoláva trochu iný druh strachu. Nie sú tu zombíci, nie sú tu príšery, ale sú tu kopy desiatky duchov. Pritom nie každý z nich vám ide po krku.

Mask of the Lunar Eclipse vás prevedie príbehom o rituáloch spojených s tajomnými maskami, na ktorý prakticky nazeráte z dvoch perspektív. V prvom rade je to akčná adventúra s pohľadom tretej osoby, čo je pomerne tradičné v rámci žánru a až tak sa to zabehnutým princípom nevymyká. Druhá perspektíva je cez objektív fotoaparátu, ktorým bojujete proti duchom, fotíte prízraky, ale aj odhaľujete skryté predmety. Medzi perspektívami sa sami manuálne prepínate podľa potreby. Keď príde rad na boj, rýchlo jedným tlačidlom vytasíte fotoaparát. Musíte ho mať však vždy po ruke, lebo za zachytenie prízrakov minulosti získavate body, ktoré sa vám zídu pri nakupovaní.

Ako som vyššie spomenul, hra ponúka pasáže za 4 rôzne postavy. Je tu síce 12 kapitol, ale hranie medzi postavy nie je rovnomenne rozhodené. Je tu v zásade jedna hlavná postava, ktorá je nosná aj pre dej. Ostatné sú tu pre kontext. Za niektoré postavy budete hrať menej, za iné ešte menej. Stále je to ale pomerne príjemné spestrenie aj vďaka tomu, že sa hrateľnosť za jednotlivé postavy mierne líši. Princípy aj mechaniky sú rovnaké, ale napríklad boje prebiehajú trochu inak a postavy majú svoje špecifiká. Detektív napríklad také, že nevlastní Cameru Obscuru, bezbranný ale rozhodne nie je.

Nedávno tu bol remake Resident Evil 4 a ten je v porovnaní s Mask of the Lunar Eclipse už čisto akčnou hrou. Toto je skôr ešte survival horor zo starej školy a tak vyzerá aj hrateľnosť, ktorá je pomalšia. Často je o objavovaní prostredí, skúmaní detailov a podobne. Budete riešiť hádanky, zbierať indície na postup vpred a odhaľovať nielen svoju minulosť. Postupne ale objavíte schému v tom, že keď príde nejaký väčší krok vpred v príbehu, tak sa priestor okolo vás uzavrie a zaútočia duchovia. Zo začiatku to nie je náročné, časom ich začne pribúdať, sú agresívnejší a vydržia viac.

Musíte ich zachytiť v optike fotoaparátu a to ideálne vtedy, kedy je nabitý najväčším množstvom energie. Pomôcť si môžete, keď máte v aparáte silnejší film. Zo začiatku máte len starý a už slabý film, ale postupne ponachádzate ďalšie. Prípadne si ich kúpite na checkpointoch, kde si hru uložíte a okrem lepšieho filmu si môžete dopriať aj liečivé rastliny alebo posvätenú vodu, čo sú veci, ktoré vám pomôžu, keď už po súbojoch s duchmi máte život na krajíčku. Možno to nepôsobí práve vábne, ale súboje sú podľa mňa zábavné a hlavne iné ako v ostatných hrách. Navyše naozaj nie sú jadrom hry, takže je ich síce dosť, ale často budete robiť primárne iné veci.

Nie je to krátka a ani malá hra, ale odohráva sa v prekvapivo malom prostredí. Respektíve ono vie byť aj rozsiahle a postupne sa vám otvára, ale v zásade je to stále len to isté sanatórium a lokality blízko neho (prípadne pod ním). Zo začiatku je väčšina sanatória zamknutá, postupne si jednotlivé časti otvárate, aby ste sa dostali ďalej. Trochu horšie pôsobí, že tak stále prechádzate po tých istých chodbách dookola a s rôznymi postavami. Hra tak začne pôsobiť trochu schematicky, lebo máte dojem, že sa stále pohybujete po tých istých miestach. Občas aj zablúdite, lebo síce titulky sú v angličtine, ale textúry a herné objekty v japončine. Máte víziu o tom, kam máte ísť, ale nápis na dverách je v japončine. Tu ale väčšina dverí a aj nápisov vyzerá podobne, takže to celkovému dojmu tiež nepomáha.

Potom je tu ešte logika herného sveta. S progresom technológií a aj hre by sme sa už mali zamýšľať nad tým, aby hry dávali aj vnútorne nejaký zmysel, no keďže je táto hra relikvia z niekoľko rokov starej konzolovej generácie, sú tu veci, pri ktorých si už dnes trochu klopeme na čelo. Napríklad je chodba zahradená vozíkom. Jedným malým vozíkom na kolieskach. Vy viete, že tam máte ísť, ale najskôr musíte niekde niečo vyriešiť, aby vozík zmizol. Ak sa pokúsite s vozíkom interagovať, postava zahlási, že tadiaľto nevie prejsť. Lebo sa nedá odtlačiť? Takéto veci nedávajú zmysel a je ich tu trochu viac. Toto je však najväčšia hlúposť v hre a ostatné sú menšie.

Ani jedna z týchto vecí však nie je najväčším negatívom hry. Tým je nemotorné ovládanie a ťarbavý pohyb postáv. Všetko je tu až nerealisticky pomalé, neohrabané, prejsť niekam vám trvá večnosť, aj keď držíte tlačidlo pre beh. Postavy robia len také polkrôčiky. Neohrabanosť platí aj pre otáčanie, interakcie a ďalšie súčasti. Nehovoriac o tom, že často má kvôli tomu problémy aj kamery. Ocitáte sa v naozaj úzkych chodbách a často vám kamera kvôli svojmu umiestneniu ukazuje napríklad stenu, nejaký trám na streche a podobne. Vtedy je lepšie zobrať fotoaparát a poobzerať z inej perspektívy. Práve tak odhalíte skryté predmety.