Boli to krásne časy, kedy do roka vychádzalo množstvo real-time stratégií a my sme sa nimi prehrabávali doslova vidlami. Boli ich desiatky a vymenovať a nezabudnúť na žiadnu, to sa jednoducho nedá. Dark Colony, KKND, Total Annihilation, Myth, Starcommand: Revolution, Dark Reign, Dungeon Keeper, Homeworld, 7th Legion... a potom to poznáte, nejaké tie Command & Conquery, Age of Empires, The Settlers a kadejaké Starcrafty a Warcrafty. Každá iná a každá zábavná. Dnes sa prehrabujeme skôr tuto remakom alebo tamto občasným návratom klasiky. Ale poriadnu RTS nového mena musí hráč hľadať lupou.

Do toho prichádza Homeseek. Tak trochu Frostpunk a tak trochu nuda. Na rozdiel od vyššie uvedených klikacích orgií sa Homeseek nesnaží prísne držať škatuľky RTS, ale chce pridávať viac: rozhodovanie o budúcnosti vášho klanu, výpravy do nehostinného sveta, zviazanie príbehom, neustále klopanie smrtky na vaše dvere – pretože stačí jediný chybný krok a postavičky tam dolu začnú kapať ako jesenné muchy alebo vám zamávajú a dezertujú za lepšími zajtrajškami. Spapajú pokazené jedlo, priotrávia sa vodou, je im zima, sú hladní, smädní, chorí a dôvodov, prečo vám pokaziť radosť z dobre odvedenej práce, si nájdu mnoho.

Príbeh, hoci sa snaží tváriť ako fakt skvelý a chytľavý a strhujúci a proste je super, tak sa drží osvedčených a otrepaných pravidiel: vojna, zničený svet, pár ľudí prežilo, všade je sucho, vody málo a všetci sú svine. Tak preži. No, a tak sa snažíte prežiť. Už len fakt, že vám hra ukáže konkrétne charaktery, pevne sa drží myšlienky survivalu a potom vás totálne odtrhne od riadenia klanu je cesta do pekla. Tým, že vám dá k dispozícii desiatky panďulákov, ktorých nemáte možnosť konkrétne komandovať, strácate nad nimi kontrolu, nevytvoríte si k ním akýkoľvek vzťah. Žiadny progres a zlepšovanie sa panáčikov, proste chodí do práce a potom domov spať. Občas ochorie, možno zgegne, stále si to pýta jesť a piť. Pracovná sila, ktorá sa neustále na niečo sťažuje.

Homeseek nesmierne trpí tým, že sa snaží zopakovať úspech Frostpunku, no ani zďaleka sa k nemu nepribližuje. Jednotliví panáci sa správajú ako primitívne stroje. Nechcú pracovať, sú nespokojní, pretože nemajú čo do úst, ale na farmu, ktorá vyrába jedlo ich nenaženiete. Pretože sú nespokoní. Celý kolos sa vám jednoducho zrúti preto, že nejdete podľa plánu vývojárov. Alebo príde veterná smršť, chvíľu nesvieti slnko a teda nefungujú solárne panely, panáci nemajú čo do huby a už to ide. Skrat môže prísť v priebehu dní, takže vám dezercia desiatok ufňukaných panákov z dôvodu poloprázdneho brucha na zopár dní príde vždy úsmevná. V kontexte apokalypsy a teda určite.

Hra zaostáva za svojim konkurentom aj atmosférou. Spomenuté to bolo už asi tisícpäťkrát. Ak máš nápad, je to fajn. Ak ich máš desať, minimálne polovicu z nich škrtni a drž sa poriadne toho hlavného. Frostpunk bol skvelý v tom, že ste mali jednu obrazovku, kde ste všetko videli a všetko z nej riadili. Homeseek vám ukáže mapu, ktorá vyzerá na prvý pohľad zaujímavo, hoci je nejaká malá a ťažkopádne sa po nej hýbe, zoom je nedostatočný, ale taký už je post-apokalyptický život. Zatlieskate s radosťou rukami a s iskrou v oku sa vrhnete na myš, aby ste zistili, že možnosti stavby budov sú obmedzené, pretože objektov, ktoré si navzájom zavadzajú je neúrekom. Musíte predovšetkým plánovať to, aby ste to nejako nasekali na kúsok voľnej zeme. To na začiatku misie, samozrejme, netušíte, čo kde dáte a 1-2 prvé hry slúžia na to, aby ste zistili ako správne napredovať.

Je to zdrvujúce najmä preto, že ak sa chcete posúvať príbehom, musíte striktne postupovať podľa jednoznačného vzorca a plniť úlohy zadávané neviditeľným rozprávačom. Cieľ je vždy vopred jasný, cesta k nemu lineárna a ak nebudete dodržiavať pravidlá, proste sa vám všetci vzbúria a odídu alebo pomrú. Zdroje surovín nemáte neobmedzené (teda vodu pri mapách s riekami áno) a hoci sa musíte spočiatku starať len o to, aby sa mohli vaši poddaní napiť a najesť, dá vám zabrať aj to. Už v prvej úrovni človek pochopí, že na hrajkanie sa a pomalé napredovanie tu nie je žiadny priestor. Musíte nájsť cestu von z údolia a to tak, že posielate výpravy na všetky možné miesta, pričom párkrát vám hrdinovia utečú, inokedy pomrú, lebo ich napadnú banditi a vy to nemáte ako ovplyvniť. Leda tak voľbou v textových litániách, avšak správne riešenie vám bude jasné až v momente, kedy zvolíte nesprávnu možnosť.

Ak sa nebudete ponáhľať s výpravami, vyzbierate kríky s obživou a panáčikovia nebudú mať čo papať a dezertujú. Preto čo najskôr vysielate všetkým doľava a doprava, kašľať na to, čo sa deje v osade. Ale kým zistíte, že je lepšie sa držať úloh, párkrát sa nepríjemne popálite. Môžete si pustiť kampaň rad za radom alebo si zapnete len samotné misie (v prvom príbehu je pätica, kde sa máte všetko naučiť a v druhej to zas využijete v praxi, takže je to nehrateľné a nezábavné v oboch prípadoch a v druhej časti až extrémne náročné). Ak si chcete len tak „zasurvivalovať", je to aj voľná hra, ale ak sa vrátime na začiatok – t.j. k opisu, že tie mapy sú až kruto obmedzujúce pre budovacie orgie, tak nám ostávajú iba oči pre plač. Fňuk...

Pritom to celé vyzerá celkom fajn. Na mape máte na začiatku úložiská šrotu (surovina na výstavbu budov), kontaminovanej vody (zo studní) a kríkov (jedlo). Vodu čerpáte do zásobníkov, odkiaľ môže putovať k ľuďom (kontaminácia však nerobí dobre bruškám panáčikov), takže je možné ju prefiltrovať (stále nie je dokonale čistá), odkiaľ ju potrubím môžete transportovať na farmy (z ktorých získate jedlo) alebo do čističiek a kruh sa nám uzatvára. Z fariem a kríkov odvádzate produkty do špeciálnych skladov. Vodu musíte viesť potrubím, takže musíte všetky výrobné komponenty (v ťažkopádnom rozhraní) prepájať. Voda dohora netečie, takže ak ju musíte tlačiť špeciálnym prístrojom, treba postaviť aj ten. Navyše morskú vodu získate inak ako zo studní a ľudia vám ju teda chlípať nebudú, takže ju musíte najprv prefiltrovať a už sa nám mapa zapĺňa budovami.

Ľudkovia musia navyše niekde bývať, aby ste sa dostali k novým budovám alebo si vylepšili tie súčasné, tak potrebujete labák. Na výpravy posielate dobrodruhov vďaka špeciálnej budove. Postupne prídete na to ako vyrábať elektrinu zo slnka (solárne panely), z vody (mlyn) alebo vzduchu (veterný mlyn) a pôjde o nutnosť: niektoré budovy bez elektriny nebudú funkčné. Neskôr sa dostanete aj ku komunitnému centru a ďalším formám vylepšení základných budov, pričom takmer každá potrebuje pre svoje fungovanie minimálny počet ľudí, ktorých do nich musíte priradiť. Žiaľ iba jednoduchým pridávaním, jednotlivé persóny sú iba čísla v tabuľke. Možností expanzie sa núka hneď niekoľko, ale celé sa to rozsype ako domček z karát z dôvodov, ktoré sa neustále opakujú.

Mapy sú malé, obmedzujúce a strohé. Ak by ste náhodou zabudli. Aby ste mohli legitímne fungovať a prosperovať musíte ísť vždy rovnakou cestou, nakoľko sú suroviny značne obmedzené. Počet ľudí, s ktorými pracujete je niekedy až nezmyselne veľký a atmosféra komorného boja o prežitie je riedka ako ranná stolica alkoholika-profesionála. Príliš veľký záber, ktorý sa hra snaží ukrojiť hneď na začiatku robí z hrateľnosti frustrujúce hľadanie tej jedinej, správnej cesty. Expanzia je možná iba primitívnym spôsobom: vysielate do sveta výpravy a tie vám na svojich cestách niečo nájdu, prekutajú postupne sa odomykajúce lokácie, až dorazia do tej poslednej, kde to celé vyvrcholí a ide sa ďalej. Občas ich dostanú banditi, inokedy hlad, smäd alebo dezertujú. Bežný život preživšieho v pustine. Všetko sa deje textovou formou, pričom príbehy na vybraných miestach sú totožné, takže po niekoľkonásobnom opakovaní už viete, kde je možné to risknúť a kde radšej nie.

Budovateľská stratégia, ktorá vám nedáva na výber bohaté možnosti výstavby podľa vlastného gusta je... no vlastne tak trochu nemastné, neslané niečo. Na prvý pohľad fajn, veď je to post-apo. Všetko navôkol zničené, pripomína úspechy kedysi prosperujúcej civilizácie. Tu je zrútené lietadlo, tamto zničený mrakodrap, v rieke torzá lodí a podobne. Spracovanie je skrz-naskrz priemerné a ničím neohúri, pretože všetko je statické a vlastne len cápete budovy na štvorcovú mriežku a okolo behajú ľudia. Hudba sa snaží dokresľovať depresívnu atmosféru, no má to dva zápory. Depresívne sa cítite skôr vy pred obrazovkou a atmosféru hra nemá. Je úplne jedno, či sa je hra situovaná na zničenú Zem alebo planétu „Razdvatri" a bacáte sa po zadku s fialovými ufóncami.

Homeseek predstavuje real-time stratégiu, ktorá vyzerá na prvý pohľad príťažlivo. Mala by mať všetko to, čo na real-time stratégiách máme radi. Možnosť budovania, strety s nepriateľmi a fajn zasadenie. Ani jedno z toho však nie je zábavné samé osebe a dokopy už dupľom nie. Pritom stačilo chytiť otrepanú story, nechať hráča budovať si základňu menej komplikovane, ak už treba bojovať, tak na otvorenej mape s nepriateľom podobného razenia. Označiť jednotky, poslať ich na druhý koniec mapy a opakovať, až kým protivníka neunudíte svojou taktikou k smrti. A predstavte si, ono to dokáže byť zábava. Na rozdiel od Homeseek. Ten je jedna veľká, post-apokalyptická nuda a je jedno, že sa mení denná doba (v noci všetci spia, nepracujú a nepýtajú jesť). Stereotyp je prítomný takmer okamžite.