WARHAMMER AGE OF SIGMAR: REALMS OF RUIN |
WARHAMMER AGE OF SIGMAR: REALMS OF RUIN |
Realitme stratégie už dávno nemajú u hráčov na ružiach ustlané. Doby Duny 2, Warcraftov, Starcraftov, C&C, i Age of Empires sú nenávratne preč a občasný výstrel do tmy v podobe pár novodobých pokusov nedokázal zašlú slávu RTSkám prinavrátiť. Warhammer Age of Sigmar: Realms of Ruin je presne takýto výstrel do tmy. Pokúša sa benefitovať z (dávnej) popularity RTS, stavia pri tom na známom Warhammer univerze a zároveň sa snaží hrateľnosť aspoň trochu obohatiť novinkami.
Age of Sigmar je menej známa časť, alebo skôr sub-epocha Warhammer univerza. Venujú sa jej najmä stolové hry a hry s figúrkami a ako to už býva, popisuje nikdy nekončiaci boj Poriadku, Smrti, Chaosu a Deštrukcie. Toto označenie je akronymom pre ľudí, fantómov/nekromancerov, temné stvorenia a orkov. Všetky 4 tieto frakcie nájdete v singpleyaerovej kampani Age of Sigmar, ktorá hovorí o obrane mesta Harkanibus hŕstkou udatných bojovníkov, neľútostnom orkovi Dankfeerovi, vodkyni temných elfov (?) Strylke a tajomnom artefakte v moci nekromancera Lorda Groama. V zhruba dvadsiatke misií budete odhaľovať tajomstvo artefaktu, pričom hra mení frakcie takmer po každej misii, a tak raz hráte za orkov, inokedy za Strylku a jej kumpánov a v ďalšej misii za ľudí.
Príbeh hry je možno jednoduchý, no je vyrozprávaný veľmi slušne spracovanými prestrihovými scénami, ktoré výborne dokresľujú atmosféru hry. Dobre, nie je to možno intro k Diablo IV level animácií, ale je vidieť, že tu sa nešetrilo a grafici s animátormi dostali slušný budget na zrealizovanie svojich predstáv. Po vstupe na bojisko sa dojem z dostatočne ohodnotených zamestnancov zodpovedajúcich za vizuál len potvrdzuje. Jednotky i prostredie sú veľmi detailné, textúry kvalitné a celkovo sa na dianie na monitore veľmi dobre pozerá. Keby tu recenzia skončila, zrejme by šlo o jeden z najlepších Warhammer titulov a nový, svieži vietor v RTS žánri, z ktorého by sme všetci mali skutočne radosť. Lenže sme len na začiatku recenzie a všetky pozitíva už boli spomenuté. Čo bude nasledovať, je zrejmé - negatíva, a je ich, nanešťastie, veľmi veľa.
Realms of Ruin je typom stratégie, kde ťažba surovín a výstavba základe nehrá prím. Teda, presnejšie, nehrá takmer žiadnu úlohu. Zdroje v podobe command bodov a realmstone bodov síce získavate, ale viac-menej automaticky. Základne nestaviate takmer žiadne. Aby sme to vysvetlili, na mapách sa vždy nachádza niekoľko strategických križovatiek, ktoré slúžia na postavenie akéhosi majáku. Ten buď lieči vaše jednotky v okolí, automaticky strieľa na nepriateľské jednotky, alebo získava niektorú z potrebných surovín. Okrem toho máte k dispozícii už iba svoju základnú budovu, v ktorej vyrábate a upgradujete jednotky. Strata základnej budovy sa rovná neúspešné ukončenie misie, brániť ju preto treba zubami nechtami.
Získané body používate na nákup nových jednotiek, ich upgrady, v prípade upgrady budov a na používanie špeciálnych schopností jednotiek. Keďže stavanie a ťaženie tu prím nehrajú, na čom je založená hrateľnosť? Odpoveď je pomerne jednoduchá, na súbojoch malých skupín vojakov, napríklad ako v Company of Heroes. Jednotky kopírujú systém papier-kameň-nožnice v ponímaní, že útočné jednotky sú efektívne proti obranným, ale zase náchylné voči útokom na diaľku. Bez ohľadu na frakciu, tento systém funguje všade a za každých okolností.
Prvým problémom ťahajúcim Realms of Ruin do temnoty zabudnutých RTS je pomalosť. Presun i boje sú ne-u-ve-ri-teľ-ne pomalé. Nevedno, či to má mať akože pozitívny vplyv na možnosť strategického rozmýšľania a plánovania, ale také nezáživné a pomalé bitky sme tu už dávno nemali. Navyše, jednotky sa ľúbia zaseknúť o hocičo po ceste a najmä útoky na nepriateľské stanovištia sú častokrát úsmevné (ale, bohužiaľ, v zmysle smiech cez slzy), keď sa vaše jednotky zaseknú a nie sú schopné zničiť obrannú vežu len preto, že sú o milimeter v kolízii s iným geometrickým modelom.
Problémom číslo dva sú misie, resp. mapy levelov. Predstavte si spleť križovatiek, pričom centrá križovatiek sú kontrolné body, ktoré musíte ovládnuť, ak na nich chcete postaviť maják. Prípadne ich musíte obsadiť, aby ste porazili nepriateľov. Prípadne ich musíte obsadiť, aby ste porazili bossa. Keďže jednotiek máte limitovaný počet, málokedy dokážete naraz ubrániť viac ako jednu až dve pozície, pretože pohyb po mape je tak strašne po-ma-lý, že ví-ťaz je dopredu jasný. Mimochodom, vsuvka: obťažnosť titulu je umelo navýšená, napríklad nekonečným spawnovaním nepriateľov, takže smelo, bez okolkov a nečistého svedomia si hneď zo začiatku nastavte easy. Inak budete frustrovaní ešte oveľa viac.
Napriek tomu, že grafika a technické spracovanie je jedným z mála záchranných plávacích kolies držiacim titul aspoň ako-tak na hladine, ani tu sa autori nevyhli problémom. Nevieme, či to je dané stolovou predlohou, ale nevýrazné hnedo-zeleno-jedovato-bažinato púštne prostredia sú iba občas ozvláštnené mestským prostredím alebo niečím podobným, inak ide sivý priemer. Doslova.
Celkovo tak budete mať pocit, že bez ohľadu na frakciu, s ktorou práve hráte, je táto misia na 95 % podobná tej predchádzajúcej, že jednotky sú aj medzi frakciami podobné ako vajce vajcu, snáď iba s výnimkou lietajúcich rají. Špeciálne schopnosti jednotiek sú nevýrazné, okrem hrdinov, ktorých skill set naozaj dokáže zmeniť priebeh bitiek. Používanie schopností ale závisí od nazbieraného počtu bodov a keďže za tie isté body máte aj čarovať aj stavať nové jednotky, tak rozhodnutie býva častokrát úplne jasné.
Neodpustíme si ešte jednu pikošku, ktorá dokonale dokresľuje neveselé dojmy z hrania. Začatý súboj medzi jednotkami sa nedá ukončiť a vy musíte pozerať na to, ako sa medzi sebou vojaci utlčú až do totálnej smrtiacej smrti. Nemôžete útok zastaviť a jednotky preskupiť, takže iba s hrôzou pozeráte na mlynček, ktorý ste svojim rozhodnutím spôsobili a modlíte sa, aby papier-kameň-nožnice zafungovali a vy ste vyšli z bitky ako víťaz. Aby sme boli úprimní, súboj sa zastaviť dá, ale iba za použitia bodov, t.j. ako „špeciálny útok” a v tomto momente sa jednotky rozbehnú k vašej základni, nedajú za zastaviť ani nijako ovládať. Dobehnú tam, doliečia sa a potom 2 až 3 týždne, keďže hra je tak neuveriteľne spomalená, čakáte, kým sa vrátia späť na bojisko.
Keby vám táto dávka agónie bola málo, v základnom menu ešte okrem singleplayer režimu nájdete aj ďalšie herné módy. Multiplayer je postavený na súbojoch 1 vs 1 alebo 2 vs 2. Conquest je režim pre jedného hráča, v ktorom si dokážete prispôsobiť vstupné parametre a nastaviť si tak bojisko podľa svojich predstáv. No a ľudia s prebytkom voľného času dostanú k dispozícii pomerne silný nástroj Create, kde sa otvára široká paleta možností, od vytvárania celých nových máp, až po úpravu vizuálneho štýlu jednotlivých frakcií.
Forma v prípade tohto Warhammeru jednoznačne prevýšila nad obsahom. Na hru sa dobre pozerá, ale to je, bohužiaľ, tak všetko. Plytký súbojový systém, pomalé tempo bojov, rovnaké mapy a celková plochosť hernej náplne znamenajú ďalší prírastok do rodiny nepodarených RTS stratégií. Častokrát sa pri nevýrazných tituloch dáva nádej, že „aspoň fanúšikovia daného konkrétneho univerza si prídu na svoje”, ale tu neplatí ani to. Pobytu v Realms of Ruin sa s čistým svedomím môžete vyhnúť, aj keď ste priamym potomkom samotného Sigmara.