Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Poznáte hry, ktoré sa nikdy nedostanú do prvej ligy bestsellerov, nebudú okupovať popredné priečky predajnosti a v anketách o najlepšie hry roku neatakujú popredné priečky? Niektoré AA tituly máme viacerí neskromne radi a často si s nimi užijeme viac poctivej zábavy ako s vyšperkovanými hitmi. Majú svoje chyby, spracovaním nezaujmú alebo vzbudzujú chápavý úsmev – no vydržíme s nimi hodiny. The Inquisitor mohol byť presne takou hrou. Môžeme a budeme jej vyčítať kadečo, ale vo finálnom zúčtovaní má v sebe čosi príťažlivé.

Vravíte, že netušíte, o čom je reč? Asi vás teda nechytilo pod krk nič Vampyr, Biomutant, Call of Cthulhu, tituly od Spiders (Greedfall, Steelrising, Bound by Flame, The Technomancer, Mars: War Logs,...) alebo hoci aj Murdered: Soul Suspect (vskutku neprávom zapadnutá chuťovka). Alebo ste o nich možno počuli, no hodnotenia sa pohybovali len kúsok nad priemerom, tak ste ich nikdy nevyskúšali. Do tejto ligy sa snaží prepracovať aj The Inquisitor. Hru môžete prehliadnuť, ignorovať a o nič neprídete. Alebo to skúsite, prižmúrite oči nad technickým spracovaním, kostrbatým súbojovým systémom, nevyužitým potenciálom, spackaným príbehom – a za osem až desať hodín si pozriete záverečné titulky a čas strávený s hrou nebudete ľutovať, no žiaľ si na hru o mesiac ani len nespomeniete.

Ku každému „pre“ je ľahké odverklikovať z voleja „proti“. Akýmsi masochistickým však s hrou vydržíte až do konca. Akčná adventúra, v ktorej je akcia nie príliš akčná, ale skôr toporná. Stealth zas nie veľmi kradmý, ale skôr monotónny a nezábavný. A adventúrenie sa scvrklo nad slaboduchý postup vpred, občas otrepaný rébus – to je The Inquisitor. Máme tu krutý stredovek (prvá polovica 16. storočia, upaľovanie a mor je bežnou súčasťou života, cirkev je na koni) a inkvizítora Mordimera Madderdina na návšteve mestečka Koenigstein. To viete, cirkev ho vyslala, nech sa poobzerá po vampíroch a pustí trochu žilou bezvercom s bičom v ruke (a cukrom vo vrecku, možnosti voľby tu máme taktiež). Všetko sa to tak trochu zvrtne a ani sa nenazdáte a máte na krku vyšetrovanie krvavých vrážd. Intrigy, prevracanie kabátov, nikomu nemôžete veriť, každý sa dá podplatiť a to so štipkou nadprirodzena. To už znie celkom zaujímavo.

Horšie však už je, že hlavný protagonista má nielen nezvyčajné meno, ale jeho výzor má všetko, len nie pútavý look a je ťažko sa s ním stotožniť. Tobôž, ak sa začne pohybovať. Príbeh je síce popretkávaný flashbackovými animáciami (vyzerajú fajn, dozviete sa z nich tak veľké makové), avšak to podstatné sa odohrá počas rozhovorov a prostredníctvom animačiek v engine. S kým hodíte reč si nevyberáte a rozsah postáv, ktoré môžete osloviť, je značne obmedzený. Ohromná škoda, hlavne ak sa zamyslíme nad tým, o koľko postranných questov hra prišla, ak Mordimer len behá okolo bežných obyvateľov.

Tu padla kosa na kameň: dialógy sú niekedy až naivne umelé, málo uveriteľné a ľahko predvídateľné. Akoby samotné príbehové pozadie neponúkalo dostatok priestoru na kvetnatý jazyk, archaizmy alebo čokoľvek iné, než by ste mohli vidieť v detektívke zo súčasnosti. Postavy sa vyjadrujú spisovne a jedinou zaujímavou vložkou je šialený a rýmujúci kat/šašo, ktorý sa zbláznil a rozohrá v podzemí krvavo-morbídne divadlo. Nič pre slabé žalúdky. To, kto je dobrý a kto niečo ukrýva, odhalíte po chvíli a tempo napredovania je pomerne pomalé. Nevadilo by to, ak by bolo v Koenigsteine čo robiť. Okrem bežania rovno za nosom, respektíve zadaním.

Paktovanie s podsvetím sa nevypláca nikomu zo zúčastnených. Odhalenie spiknutia sa síce odkrýva postupne, avšak celý priebeh je tak béčkový, že by sa za dialógy, herecké výkony a celé podanie zápletky hanbili aj nepodarené seriály z Netflixu. Hoci je predlohou pre hru zasadenú do alternatívnej minulosti kniha od Jaceka Piekara, nie je badať žiadny, čo i len mikroskopický vplyv autora so skúsenosťami so správnym dávkovaním deja. A to, že spisovateľ nám ponúka alternatívu s Ježišom, ktorý nezomrel na kríži, ale tak trochu sa nahneval, ponecháme úplne stranou. Mordimer virtuálny nesiaha tomu knižnému ani po členky. Príbeh je proste zaujímavý na začiatku, no rozprávanie ostáva mdlé. Nezachránia to ani možnosti voľby pri dialógoch.

Tých niekoľko okamihov, kedy môžete určovať smer ďalšieho napredovania, majú vplyv na dianie v budúcnosti, avšak žiadne markantné zásahy nečakajte. Nie je to nič, čo by sme už nevideli a rozhodne z toho nepadneme na zadok. Celkovo je atmosféra prostredia, ktoré je uzavreté do šiestich častí mesta, akoby vyblednutá. Je tu mesto (prístav, námestie, chudobné štvrte i cirkevné paláce, sídla), možno by to v ňom aj žilo, ale interaktivita s prostredím je na bode mrazu a v podstate neexistuje. Môžete zbierať rôzne zápisky, ale to je tak všetko. Stredoveký život na vás nebude dýchať ničím iným, než kulisami. Vo svojej podstate tak neustále beháte vpred, na miesto, kde s niekým hodíte reč alebo z neho vymlátite dušu, nájdete dôležitý dôkaz alebo ďalšiu mŕtvolu.

Adventúrenie je teda vtesnané do nezáživného a mŕtveho walking simulátoru. Ešte, že tu je boj, že áno? Tak teda, dobre, žiaľ je tu aj boj. Či už budete mávať mečom v meste alebo v podsvetí (o tom neskôr), vždy to bude celé pôsobiť nemotorne, neintuitívne a proste všelijako, len nie hravo, plynulo a precízne. Nebude to čardáš skrížených čepelí, ale zúfalo únavné mlátenie (ľahký a ťažký útok), blokovanie, uhýbanie sa útokom a neskôr môžete chrstnúť do tváre protivníka niečo, čo ho znehybní. Ťažko sa to ovláda, netušíte kedy máte reagovať akou akciou. Prelínanie objektov, čakania na dokončenie animácie vyvolanej akcie a ťažkopádny pohyb spoločne s mizernou AI robí zo súbojov nutné zlo. Absolvujete ho, ale potešenie zo šermovania nehrozí. V prípade presily alebo súbojoch s bossmi pôjde skôr o frustrujúce a monotónne momenty.

Dobre, máme tu ešte ten stealth, nie? No máme, ale vlastne ani nie. Ak chce Mordimer pomoc od svojho Boha, pokľakne, začne sa modliť a jeho telo sa prenesie do čiernobieleho podsvetia (alebo čo to Unworld vlastne je), v ktorom musí nájsť zväčša päticu úlomkov a doniesť ich na oltárik a potom sa mu prehrá animácia s vysvetlením minulosti. Zaujímavé. A nudné. Aby ste protivníkov (červené obrysy) videli, musíte sa začať modliť, rovnako na vás z výšky pozerá diabolské oko. Vtedy chodíte pomaly so sklonenou hlavou, ale bezverci si vás menej všímajú. Neskôr sa pridajú dvojice hliadok, spŕška šípov z oblohy a stealth sa zmení na nezáživné pobehovanie. Nemožnosť plánovania pri absencii mapy a otravne umelého dizajnu úrovní, ktoré sa viac a viac zamotávajú, pôsobí ako utrpenie pre hráča s dodatkom, že bude lepšie, ak to celé skončí.

Technické spracovanie už podľa predchádzajúcich náznakov nebude hrať prím. Iba čiastočne nadpriemerný vizuál je ťahaný nadol nemotornými až smiešnymi animáciami pohybov, zasekávaním sa o objekty a neviditeľné steny, zamŕzaním, nedotiahnutým vyladením celého systému, kedy framerate dokáže padnúť pod únosnú hranicu, úsmevnými animáciami v engine akoby spred desiatich rokov. The Inquisitor vás jednoducho nezaujme na prvý, ani druhý pohľad. Ani na ten tretí, ale má v sebe svojské čaro objavovania a napredovania pre svoju béčkovitosť. Na rozdiel od Golluma to nie je vždy trápenie. Hudba je takmer nepočuteľná, zvuky nezaujímavé a dabing ničím nezaujme.