Herné projekty s podpisom Suda51 sú svojrázne. Buď ich milujete alebo vás odrádzajú od vyskúšania svojou podivnosťou. Hrateľnosť by však mohli rozdávať plnými hrsťami. Od Flower, Sun and Rain, cez Silver Case, až po série No More Heores a Killer7 či šialené Lollipop Chainsaw. Všetko sú to ľahko rozpoznateľné tituly z produkcie Grashoppers Manufacture. Shadows of the Damned v roku 2011 na tom nebol inak. Pekelná akčná hra z pohľadu tretej osoby, ktorá si ponechala archaické herné prvky.

Podieľal sa na nej aj Shinji Mijami. Sériu Resident Evil asi poznáte a asi vám niečo povie aj Dino Crisis, God Hand, Vanquish, The Evil Within, Ghostwire: Tokyo a Hi-fi Rush. Chlapík, ktorého portfólio je bohaté na osvedčené kúsky, že si môže „uprdnúť" a hráči po tom skočia. Okrem morbídnych nápadov, v ktorých nie je núdza o krvavé bizarnosti, si teda môžeme pripočítať trochu temnoty, strachu a nechutností. Shadow of the Damned, ktorý sa dostal na svetlo sveta v roku 2011 a vzal útokom ako tretí Playstation, tak aj Xbox 360, proste bol špecifický.

Je obrovská škoda, že meno Massima Guariniho zaniká v takejto konkurencii, ale práve on držal režisérske opraty a nie raz sa mu viditeľne vymkli spod kontroly. Na rozdiel od ostatnej produkcie (Last Day of June, Murasaki Baby) sa jeho návrat v podobe Gungrave G.O.R.E. nie príliš vydaril, o čom sa môžete presvedčiť aj v našej recenzii. A tak nám Grashoppers Manufacture prináša znovu, čo fungovalo a malo pomerne solídny úspech. Pred 13 rokmi, veď pozrite sa na našu recenziu od junkera. Remasterovaná verzia s poditulom Hella Remastered neprináša príliš mnoho noviniek oproti predchodcovi, ktorého sme si užívali, pretože to bola šialene bizarná bomba medzi zuby bežnej západnej produkcie akčných hier videných spoza chrbta hlavného protagonistu.

Skutočne sa toho príliš mnoho nezmenilo a ani tá grafika vlastne nie je tak vyleštená ako by byť mohla. Hrateľnosť ostáva, avšak zábava, ktorá bola miestami toporná už pred viac než dekádou, to dnes schytáva v plnej paľbe. Tak prečo potom tak vysoké číslo v hodnotení? Garcia Hotspur, lovec démonov, by vám odpovedal, avšak veľmi málo z toho by bolo publikovateľné. Viete, tie škaredé slová na k alebo samé f (po anglicky) – a takéto hry sa dnes už nerobia a nenosia. Ale pre generáciu, ktorá si s korektnosťou kedysi vytierala zadok, funguje Shadows of the Damned ako balzam na dušu.

Presne taký je aj Garcia, ktorý sa musí vybrať do pekla po svoju lásku Paulu. Samozrejme, dobre stavanú blond slečinku s nemiestnym výstrihom. Do ktorého sa jej v priebehu hrania dostanete, ale nebudeme prezrádzať viac, než by si krátka epizódka po tele virtuálnej krásky vyžadovala. Fleming ako pán podsvetia má chuť na nové mäsko a s Paulou by zabil dve muchy jednou ranou. Garciovi, ktorý riadne riedi zástupy pekelníkov na zemi, robí spoločnosť jeho večný parťák. Večný, lebo je večne mŕtvy. Alebo ako by ste vy charakterizovali lebku s menom Johnson, ktorá sa dokáže transformovať do rôznych zbraní? Dodatok: nesmierne utáranú lebku s podarenými narážkami na penisy na každom rohu.

Znie to ako riadne béčko a verte, že to je urážka všetkých naivne absurdných príbehov, ktoré ste mohli doteraz vidieť. Hre nechýba nič, čo by ste od pekelnej road show očakávali. Okrem tradičných stretov s podivnými monštrami všetkých možných tvarov, farieb, veľkostí a schopností, dostanete aj kopcovitú nálož falických symbolov, sexizmu a ostatných úsmevných eskapád. Nie, dnes by to všetko veľmi ťažko prešlo a práve preto je hranie také osviežujúce, hoci hrateľnosť skôr predstavuje hnusne zatuchnutý puch stokrát videného. Machovská akcia poukazujúca na to, že na veľkosti záleží, nemá chybu, pretože je vtipná svojským i keď vulgárnym spôsobom.

Ako akčná hra z pohľadu tretej osoby nefungoval Shadow of the Damned na výbornú kedysi a nie je to inak ani dnes v Hella Remastered verzii. Ovládanie je skôr ťažkopádne, pohyby neprirodzené. Bolí to hlavne v momentoch, kedy je streľba frenetická a musíte sa obracať ako o dušu. Nepresné ovládanie trpí pre neposednú kameru a je jedno, či hru ovládate gamepadom alebo klávesnicou a myškou. Navyše ste nútení neustále chlípať elixír uzdravovania, náboje sa váľajú v krabiciach a dokonca sa tu ani za nič nekryjete, ale rozdávate rany priamo z očí do očí. Žiadne taktizovanie s pekelnými monštrami ani nemožno očakávať, pretože vám idú tvrdo po krku bez akéhokoľvek náznaku čo i len minima inteligencie. Okrem tradičných potvoriek sa na scéne pravidelne objavujú bossovia so slabým miestom, ktoré musíte presne triafať.

Miernym osviežením je pracovanie s temnotou. V tme sa bojíme všetci a kto nie, má doteraz zapálenú nočnú lampu pri posteli. Aby ste svoj svet oživili, musíte mať okolo seba prostredie s dostatkom svetla. Na to slúži lightning shot, ktorou ak trafíte trofej s kozou hlavou, temnota sa odoberie do hajan. Inokedy zas musíte temnotu vyvolať, aby ste otvorili zamknuté dvere alebo sa vám tomto móde odhalí slabé miesto protivníka, ktorý je inak nesmrteľný. Nie je to nič, čo by vás prinútilo premýšľať viac, než by ste v akčnej hre mali, ale vďaka aj za tieto osviežujúce momentky. Alebo vypúšťate ohňostroje, ktoré vám na niekoľko sekúnd sprístupnia ďalšiu cestu.

Netreba snáď dodávať, že existujú monštrá, ktorá radi zdroj svetle zhasínajú a okrem prestreliek s nepriateľmi musíte dohliadať aj na týchto nespratníkov. Inak len chodíte a strieľate, pričom strelné zbrane sú v podstate len tri (asi uhádnete, že jedna na štýl brokovnice, druhá automatu a potom niečo medzi), neustále sa môžete zlepšovať investovaním bodov do zbraní, zdravia a podobne. Obchodovať je možné v automatoch alebo na špeciálnych miestach tomu určených. A hlavne, to je nesmierne podstatné: všetko je neskutočne bizarné a hra si robí niekedy až nemiestnu srandu z inak vážnych krvákov a hororov.

Samotné prostredia nie sú ničím extrémne zaujímavé. Iba ak tým, že vaša cesta je v podstate tvrdo nalinkovaná a odbočiť možno len niekedy a aj to je slepá ulička s bonusom na záver. Inak idete stále rovno za nosom a nikde sa nestratíte. Tomu zodpovedá aj spracovanie. Teda zodpovedalo pred 13 rokmi, dnes je obmedzený archaickou vykopávkou. Fyzika je značne obmedzená, všetky objekty s už i tak chabými textúrami sú pevne prilepené a nečakajte ani žiadne grafické efekty. Tento remaster po vizuálnej stránke pôvodnej hre pridal minimum. Rozlíšenie sa zvýšilo, sem tam pribudol nejaký ten efekt, ktorý znie v angličtine viac než falicky, ale na hre to proste nie je príliš vidieť. Na pripomenutie zašlej slávy arkádovo ladených strieľačiek to nevadí, nové tváre Hella Remastered určite nepriláka.

O grafiku však nejde, podstatná je hrateľnosť. A tá sa rovnako brodí v bahne minulosti. Nevadí? O to lepšie, užijete si skvelé audio. Dabing je správne preafektovaný, hudba ponúka ten najohranejší rock a všetko do seba vynikajúco zapadá. Skutočne to niekedy pôsobí až tak, akoby som sa pri hraní prepadol v čase pekných pár rokov dozadu. Drsne akčný feeling vás počas hrania neopustí ani na sekundu a núti vás búšiť, búšiť a ešte raz do toho poriadne vraziť ako pri... proste to znovu skúšať. Ono sa to poddá.