Vzhľadom na skutočnosť, že sa pohybujem v osude ťažko skúšanom sektore zdravotníctva, ma každý projekt z tejto oblasti vábi profesionálnou deformáciou. A Theme Hospital je navyše moja srdcovka. Ambulance Life: A Paramedic Simulator vyzerá ideálne: práca záchranára je plná adrenalínu, ponúka akciu, zjednodušený pohľad na medicínu, takže sa môžete mlátiť do pŕs, ako zachraňujete životy. Peter V. by vám mohol závidieť, všakže.

Vec sa má však tak, že Ambulance Life len potvrdzuje zostupný trend hier od Naconu. Dokonca aj posledný Test Drive vyzerá oproti záchranárom ako dych vyrážajúca modla. Podpriemerné Taxi Life nenápadne naznačovalo, že táto séria je plytkejšia než profesionálnosť bývalej ministerky zdravotníctva. Jazdenie taxíkom tentoraz vystriedalo jazdenie záchrankou. Trochu nemotornou, ale ak sa pozrieme na ostatné aspekty hrateľnosti, tak vlastne napriek ťažkopádnosti je jazdný model ešte uchádzajúci. Akceleráciu necítiť a iný pohľad než spoza auta si zvoliť nemôžete. Ale to nie je všetko, povedal by Horst.

Je toho viac, no už prvá rana pod pás vám vyvolá nepríjemné vrásky na čele, a to sa len začína tutoriál. Potom to začne nepríjemne sekať, občas vypadnú textúry, tu a tam sa fyzikálny model vyberie niekam ARO a do konca hrania o ňom už nebudete počuť. Proste des a hrôza. Samotný proces jazdenia je, žiaľ, zúfalo nudný a nezáživný, že nútenie sa cestovania za novým prípadom beriete ako test masochistu. Vyzerá to naozaj pekne, vyčačkané obrázky sú v statickom prevedení vizuálne príťažlivé, ale niekto tu hardvérovú optimalizáciu bohapusto odflákol. Deformácia objektov či povrchu vozidiel je na dovolenke.

Aby bolo dielo skazy dokonané, o slovo sa začne hlásiť umelá inteligencia. Či skôr debilita monštruóznych rozmerov. Bohapustá samohana psychicky narušených jedincov na chodníkoch i za volantami dokonáva dielo pekelnej metropoly, kde je záchranár na úplnom konci potravinového reťazca. Čo to znamená? Chodci pred zapnutými sirénami utekajú, len škoda, že priamo vám pod kolesá – bez toho, aby ste menili smer jazdy, proste splašene a samovražedne behajú podľa doposiaľ mne nepochopiteľného algoritmu. Často je ich rýchlosť vyššia ako vašej sanitky, ale to už, prirodzene, zapadá do panoptika hrôzy na obrazovke. Ostatní účastníci cestnej premávky na vás úplne kašlú.

Spustíte sirény, pretože tamto sa stala nehoda, a tak sa poslušne snažíte dostaviť na miesto činu bez toho, aby ste niekoho prešli – žiadny Carmageddon, tu vám skončí šichta. A ide sa ďalej. Autá sa vám uhnú v dvoch pruhoch tak, že sa medzi nich ledva zmestíte. Ak teda musíte prejsť niekoľko pruhov a odbočiť vpravo, musíte čakať, kým tí v ľavých pruhoch prejdú rovno, pretože nie vždy autá zastavia a nie aby vám dokonca dali prednosť. Jazda v protismere pri zápchach nepomôže. Najlepšie je, ak odstavíte hulákajúci vehikel na ceste, pretože letíte k miestu činu a iný vodič vám zablokuje vozidlo tak, že sa neviete s nosidlami dostať do sanitky. Nikto sa nepohne, ani policajti nereagujú, hoci tých debilkov vidíte v aute. Sedia. Proste to je ďalší voz na ceste a všetci veselo čakajú ktovie na čo. Metropola totálnych kreténov.

Môžu sa vývojári z Aesir Interactive chváliť tým, že pre virtuálne Pelican City na západnom pobreží bolo predlohou San Francisco. Architektúrou, strmými ulicami, budovami. Pekné a zbytočné. Každý vám na to hodí bobky, pretože je to mapa síce zaujímavá a rozmanitá, ale, žiaľ, plná tupcov, bez reálne pôsobiaceho života a s mizernou fyzikou. Poškodenie vybraných objektov na dnešnú dobu až príliš provizórne, vozidlo ani len neoškriete a ako sa to ovláda, som fňukal na začiatku. Je fajn, že sa vám mesto postupne otvára levelovaním, takže prvé hodiny sa nevyhnete pomerne obmedzenej lokalite, po ktorej jazdíte sem a tam, no to neznamená, že sa vám mapa vypáli do mozgu.

Ďalšími a ďalšími službami, ktoré poctivo odslúžite, si otvárate nové možnosti v liečbe: choroby, nástroje na liečenie alebo medicínske postupy, medikamenty a nakoniec aj novú štvrť či vozidlo. Trvá však hodiny a desiatky odslúžených šícht, kým sa k niečomu dopracujete. Dovtedy sa vám práca záchranára stihne absolútne znechutiť. Je pravdou, že časom sa dostanete k zložitejším procesom, avšak stále budete vykonávať tie isté činnosti: prídem na miesto, spýtam sa zraneného, čo sa stalo, avšak veľa sa toho nedozviete a len strácate čas, prezriete osobu, snažíte sa určiť správnu diagnózu a vhodnú liečbu, prenesiete zraneného do sanitky, tu sa snažíte monitorovať jeho stav rôznymi prístrojmi, obväzujete rany, intravenózne zavádzate lieky a na záver sa presuniete a odveziete zraneného do nemocnice.

Všetky tieto akcie vykonávate prostredníctvom výrazne stupídnych minihier, takže sledujete kurzor, klikáte v správny čas a podobné hlúposti, ktoré výrazne znižujú latku aspoň základnej profesionálnosti tohto remesla. Napriek tomu, že hranie môže vyzerať zaujímavo, tak celkovo je hrateľnosť zúfalo monotónna a po pár výjazdoch sa dostanete do stavu, kedy ste videli všetko. Je vlastne úplne jedno, či klikáte v nejakom idle clickeri na koláčiky alebo akože zachraňujete životy. Napriek tomu, že sa svojím výzorom tvári profesionálne, neponúka ani len minimálny náhľad do práce záchranára a pôsobí skôr komicky.