Adaptácia Zaklínača od Netflixu

Na úvod by som rád uviedol, že tento text nepredstavuje recenziu seriálu, ale analyzuje hodnovernosť spracovania Zaklínača na Netflixe z pohľadu veľkého nadšenca tohto sveta, postáv a príbehov. Zároveň nejde ani o urážanie alebo znevažovanie výsledného produktu. Ľudia stojaci za seriálom odviedli veľký kus práce, aby premietli tento svet na naše obrazovky. Ide iba o názor jedného prostého fanúšika Sapkowskeho sveta. Každý má svoj názor – nikomu nechcem hovoriť, ako si má seriál užívať. Rovnako viem pochopiť názory iných fanúšikovských táborov, teda tých, ktorým sa seriál páči a naopak. Ešte pred samotným rozborom je dôležité poznamenať, že pri analýze diela a zdôvodnení mojej kritiky sa opieram o príbeh Zaklínača – od prvých dvoch knižných poviedok, až po všetky knihy v rámci románu. Ak si teda nechcete pokaziť prekvapenia a zvraty v príbehu, ďalej nečítajte, v opačnom prípade, ak si nepotrpíte na spojlery, alebo ste celú knižnú sériu prečítali niekoľko ráz, môžete sa smelo pustiť do čítania.

Štruktúra príbehu

Jednou z najväčších kritík seriálovej adaptácie Zaklínača je chaotický príbeh, prerozprávaný cez tri hlavné postavy v rôznych časových líniách. Prvá séria predstavuje trio postáv Geralta, Yennefer a Ciri v rozsahu ôsmich epizód. Zatiaľ čo príbeh Geralta je adaptáciou poviedok, pozadie pre Yennefer a príbehová linka Ciri sa opiera o drobné poznámky, ktoré sa čitateľ dozvie počas čítania predlohy. Problém nastáva vo chvíli, keď je divák vrhnutý do sveta bez vybudovaných základov a je nútený sledovať tri postavy v troch rôznych časových rovinách bez jasnej indície, naznačujúcej, kedy sa tá-ktorá linka odohráva. Môžeme namietať, že ani poviedky nenasledujú jedna za druhou, avšak v nich zažívame dobrodružstvá iba s Geraltom, takže naša pozornosť je zameraná iba naňho. Sapkowski čitateľom predstavuje svet iba prostredníctvom očí Geralta a takto postupne prenikáme do jeho sveta. Dozvedáme sa kto je Geralt, aké sú jeho presvedčenia a hodnoty, ktorými sa riadi v jednotlivých poviedkach, a v každej poviedke nahliadneme na inú stránku jeho osobnosti. Autor nám takto predstavuje charakter Geralta, ukazuje, čo znamená byť zaklínač a ako ho vnímajú ľudia okolo seba. Postupne odkrývame ďalšie vrstvy jeho osobnosti, vďaka čomu objavujeme komplexnú postavu, ktorá je už zadefinovaná, ale stále sa vyvíja a zisťujeme, prečo robí veci tak, ako ich robí. Epizodický formát prvých dvoch kníh so zaujímavým protagonistom, ktorý zažíva rôzne dobrodružstvá je dokonale stavaný pre seriálovú podobu. Jednou z veľkých výhod adaptovania poviedok je aj to, že neobsahujú nijaké rozsiahle epické boje, alebo megalomanské momenty, ktoré by boli odčerpali značné množstvo peňazí. Tu sú naznačené prvé dva veľké problémy adaptácie. Prvou z nich je, že tvorcovia sa usilovali hneď zo začiatku v prvej epizóde ohúriť divákov veľkými epickými bitkami a dramatickými momentami v Cintre. Vidíme, že ide o veľmi vážnu situáciu a scény v prvej epizóde, akými sú smrť kráľa Eista na bojisku, vypálenie a vyvraždenie hlavného mesta Cintry, alebo smrť kráľovnej Calanthe majú v divákovi vyvolať veľké emócie, ktoré však vyznievajú plocho. Divák tieto postavy vôbec nepozná a nemá k nim (aspoň zatiaľ) vytvorený vzťah. Vzhľadom na to, že sme tieto scény nikdy nečítali a dozvedáme sa o nich cez Geralta, ktorý sa o nich dopočuje na svojich cestách, je otázne, prečo sa showrunnerka rozhodla minúť značnú časť z rozpočtu do epickej bitky, ktorá nemá veľkú váhu. Toto rozhodnutie značne prispelo k slabším vizuálnym efektom v seriáli, akými sú zlatý drak v 6. epizóde, alebo záverečná bitka o Soddenský pahorok, alebo skôr hrad, v 8. epizóde. Druhým veľkým problémom je, že adaptácia neukazuje Geralta ako hlavnú postavu, ale musí sa deliť o čas na obrazovkách s ďalšími dvoma postavami, ktoré značne okliešťujú čas pre komplexné vykreslenie Geraltovho charakteru v poviedkach. Toto by nebol problém v mnohých iných adaptáciách. Mnohé knihy je potrebné orezať pre potreby filmov, alebo aj seriálov. Problém pri Zaklínačovi ale nastáva v prirodzenej štruktúre poviedok. Na rozdiel od mnohých iných autorov tohto žánru, sa Sapkowski neobťažuje zdĺhavými opismi jedla, oblečenia alebo prírody, ale vrhá sa priamo do akcie. Vzhľadom na to, že ani jedna poviedka nemá viac ako 70 strán, nezapĺňa tak príbeh zbytočnou vatou. Každý predstavený príbehový bod a každý dialóg má jasný účel, pre ktorý je zahrnutý do deja. Ak človek odstráni tieto prvky a ničím ich nenahradí, vo výsledku iba oslabuje záverečný dopad príbehu na diváka a zároveň plno neuchopuje témy a idey, ktoré sú v poviedkach prezentované. Týmto dôležitým bodom sa venujem viac v ďalšej kapitole. Preto je aj Zaklínač so svojimi poviedkami ako stvorený pre seriálovú adaptáciu. Ale iba v tom prípade, pokiaľ sa venujeme hrdinovi, ktorý nesie názov svojej série.

Prvá epizóda seriálu má jeden veľký problém, ktorý oslabuje záver a mení význam príbehu. Môže sa zdať, že poviedka je zadaptovaná hodnoverne. Geralt sa vo veži v meste Blaviken stretáva s čarodejníkom Stregoborom, ktorý protagonistu požiada, aby zabil zblúdenú princeznú Renfri, pretože je presvedčený, že je to krvilačné monštrum, ktoré sa narodilo pod čiernym slnkom. Odôvodňuje to tým, že jej smrť je menšie zlo, pretože ho chce Renfri zabiť. V ten istý deň sa Geralt stretáva aj s Renfri, ktorá žiada, aby zabil Stregobora, pretože jej zničil život princeznej, keď ju obvinil, že je prekliate monštrum. Rovnako to odôvodňuje tým, že zabitie Stregobora znamená menšie zlo. Nemôže to spraviť sama, pretože sa nedokáže dostať do jeho veže, iba Stregobor sám môže pustiť ľudí dnu. Geralt ale v obidvoch prípadoch odmieta hrať nájomného vraha. Avšak kniha má jeden dôležitý moment, ktorý bol pre seriál vynechaný, a tým je Tridamské ultimátum. V knihe išlo o udalosť, v ktorej bola držaná skupina rukojemníkov a ktorí boli postupne jeden po druhom vraždení, pokiaľ vydieraná osoba nesúhlasila so stanovenými podmienkami únoscov. Geralt tento termín započuje pri rozhovore s Renfri, v danom momente mu ale nevenuje pozornosť. Je presvedčený, že sa mu podarilo odhovoriť Renfri od pomsty voči Stregoborovi, avšak keď už odchádza z dediny započuje, ako starosta hovorí o ultimáte v Tridame. V momente, keď zistí jeho význam, uvedomí si, že Renfri plánuje na jarmoku zajať rukojemníkov a postupne ich zabíjať s cieľom prinútiť Stregobora vyjsť z veže. Geralt tak prichádza na jarmok, kde sa nachádza Renfrina banda, rozhoduje sa pre menšie zlo a zabíja všetkých zbojníkov s cieľom ochrániť obyvateľov Blavikenu. Keď sa na scéne objaví Renfri, povie mu, že toto nebude ďalší Tridam a že sa jej Stregobor vo veži vysmial a odkázal jej, že pokojne môže pozabíjať všetkých ľudí a on aj tak neopustí vežu. Vzhľadom na svoje rozhodnutie sa Geralt dostáva do boja s Renfri a zabije ju. Geralt je tu zasiahnutý ťažkým údelom svojej voľby, pretože keby nič nespravil, nevybral by si menšie zlo, Renfri mohla naďalej žiť a nič zlé by sa v Blavikene aj tak nestalo. Soľ do rany mu pridávajú aj samotní obyvatelia, od ktorých si navždy vyslúžil prezývku Mäsiar z Blavikenu. Rovnako keď mu Stregobor navrhne pitvu Renfri, aby zistil či bola prirodzené zlá, Geralt odmieta, pretože nechce vedieť pravdu. Rovnako tým odmieta ospravedlnenie svojho konania. Ak by sa ale ukázalo, že Renfri nikdy nebola prekliata čiernym slnkom, znamenalo by to iba ďalší ťažký dopad svojho rozhodnutia. Tu je dôvod, prečo je Geralt vždy nestranný. Tento dôležitý bod nám nebol v epizóde predstavený, čo vyústilo do divného konania Geralta. V seriáli sa prebral zo spánku a hneď usúdil, bez zjavného dôkazu, čo Renfri plánuje urobiť na jarmoku. Seriál ukazuje, že Geralt konal oprávnene a skutočne si vybral menšie zlo, za čo ho obyvatelia Blavikenu nenávidia. Bez spojitosti na Tridam je tak Geraltová ťažká voľba oslabená a dopad poviedky na diváka nie je taký dôrazný, aký by mal byť.

Druhá epizóda adaptuje poviedku Kraj sveta, v ktorej sa Geralt usiluje vyriešiť rozpory medzi obyvateľmi dediny a čertom, ktorý kradne jedlo pre svojich priateľov elfov. Z môjho pohľadu ide o druhú najhoršiu zadaptovanú poviedku z celého seriálu, pretože v tomto momente sa tri dejové linky začínajú naplno prejavovať. Okrem Geralta a Ciri, nám do príbehu vstupuje Yennefer, ktorá práve tu začína svoj príbeh z minulosti a epizóda sa venuje zväčša jej. Toto vyústilo do veľmi okresaného príbehu pre Geraltovo prvé dobrodružstvo s Jaskierom. V knihe autor prezentuje na pohľad nádhernú  krajinu v Doline kvetov, ktorá pod zemou skrýva desivé tajomstvo. Autor si netypicky dáva záležať na opise prírody a prezentuje nádhernú úrodnú dolinu s poľami popretkávaných mnohými cestičkami, potôčkami a jazierkami. V knihe ide o čosi, čo seriál s horským prostredím a zaprášenými, vyschnutými cestami nezvládol poriadne ukázať, a preto v prezentovaní Dol Blathanna, Doliny Kvetov, zlyháva. Zatiaľ čo ľudia zabudli, že ich predkovia získali úrodnú pôdu masívnou genocídou pôvodného obyvateľstva, tak elfovia, pôvodní obyvatelia, nezabudli, a pretože zažili tieto dávne udalosti, majú v sebe veľký hnev voči ľuďom. Geralt s Jaskierom zisťujú, prečo čert, kradne ľuďom obilie a sú tak zajatí elfmi. Nechcú ich pustiť, pretože sa boja, že by to povedali obyvateľom dediny, ktorí by sa vybrali pozabíjať zvyšných elfov. Z dôvodu času je epizóda výrazne ukrátená o rozhovor Geralta s obyvateľmi údolia či stretnutie čerta, avšak opäť seriál zlyháva v prezentovaní témy z knihy, a tou je veľmi tenká línia medzi dobrom a zlom. V knihe sa Filavandrel, z obáv o svoj ľud, rozhodne zabiť Geralta a Jaskiera, a je zastavený až Poľnou pannou, ktorá bola rovnako odstránená z adaptácie. V seriáli naopak naše postavy pustí. Kniha nám ukazuje, že elfovia nekonajú vždy čestne a sú ochotní uchýliť sa až k vražde pre zachovanie svojho druhu. Niečo, čo bude veľmi relevantné pre Scoiatael neskoršie v ďalších sériách. Máme tak náhľad na veľmi sivú morálku tohto sveta, v ktorom nijaká zo strán nie je tá správna. Seriál ale vykresľuje elfov vždy v pozitívnom a až priveľmi tragickom svetle. Línia medzi dobrom a zlom je veľmi tenká v knihách, no v seriáli ide naopak o veľmi hrubú čiaru. Medzi ďalší problém adaptácie je vykreslenie vzťahu medzi Geraltom a Jaskierom. Nikto samozrejme neočakáva, že musia byť hneď v prvej spoločnej scéne priateľmi, ale aby sa ich vzťah nikam neposunul počas celej epizódy? Samozrejme, opäť tu hrá čas a dve ďalšie linky do úvahy, preto nebolo možné vykresliť vznikajúce priateľstvo medzi nimi dvoma. Tento problém sa ale tiahne počas celej série.

Tretia epizóda adaptuje prvú poviedku v Zaklínačovi. Ide o relatívne presnú adaptáciu. Rovnako uznávam aj pridanie Triss ako poradcu kráľa pre jej skoršie predstavenie v deji ako aj viac detektívny štýl epizódy. V knihách je známe, kto je striga hneď od začiatku a väčšinu času sa Geralt dozvedá pozadie príbehu strigy z rozhovorov a nezisťuje si ich sám, ako v seriáli. Jediné výhrady mám voči vyobrazení kráľa Foltesta, ale to patrí do inej kategórie tohto článku. Rovnako Geralt by sa nikdy nespýtal, kde je Teméria, keďže už dlhé roky cestuje na kontinente medzi jednotlivými kráľovstvami.

Štvrtá epizóda je spracovaná podľa poviedky Otázka ceny, v ktorej sa Geralt ocitá na Pavettiných zásnubách. Rozdiel je v tom, ako sa Geralt dostal na hostinu. Zatiaľ čo v seriáli ho tam doviedol Jaskier, ktorý nahradil pôvodného barda, v knihách bol pozvaný od samotnej kráľovnej Calanthe. Poviedka má viac tajomný charakter, keďže čitatelia, rovnako ako aj Geralt, netušia, prečo bol pozvaný na hostinu v utajení. Bohužiaľ, aj tu opäť zasahuje nedostatok času pre vykreslenie charakterov Geralta a Calanthe. V knihe majú skvelú konverzáciu a výmenu názorov ohľadom otázky ceny. Vidíme, ako je Geralt schopný udržať dialóg s kráľovnou a zároveň dokáže kľučkovať medzi jej slovné pasce, resp. vždy sa vie vyhnúť priamej odpovedi. Calanthe totiž vie, že niekto nepozvaný má prísť na hostinu, a tak si chce najať Geralta ako zaklínača. Práve v tomto dialógu vidíme charakter našich postáv lepšie než kdekoľvek inde. Osobne ich skvelý dialóg by som zaradil na rovnakú úroveň ako mnohé rozhovory v Hre o tróny. Chytrosť kráľovnej Calanathe sa ešte viac ukáže, keď sa objaví tajomný hosť a požaduje Pavettinu ruku s odvolaním sa na zákon prekvapenia. Nikto nevie, o koho ide pretože má na sebe prilbu, ktorú si môže dať dolu v momente, keď odbije polnoc. Práve Calnathe príde s myšlienkou posunúť kráľovské hodiny, aby tak odbili polnoc o hodinu skôr a oklamať rytiera s prilbou. Zároveň sa dozvedáme viac o zákone prekvapenia. Tajomnej moci, ktorá zasahuje do osudov ľudí, ktorí s ňou prídu do stretnutia. Ide o prastaré právo človeka požiadať druhého človeka v núdzi, ktorý potrebuje pomoc, o nejakú vec, ktorú má ale o ktorej doposiaľ nevie, že ju má. Zvyčajne sa z tej veci ukáže niečo nepodstatné, ale občas sa stane, že ide o novonarodeného člena rodiny, o ktorej dotyčný v núdzi netuší. Toto dieťa je potom predurčené osudom tomu človekovi, ktorý si vyžiadal zákon prekvapenia. Práve tento zákon si vyžiadal tajomný rytier kedysi dávno od prvého manžela kráľovnej, keď spadol do rokliny a zlomil si nohu. Keď sa vrátil domov, zistil, že mu kráľovná porodila dcéru Pavettu. Takto sa vysvetľuje význam zákonu v poviedke. Vďaka tomu vieme, čo je to zákon prekvapenia a rovnako sa dozvedáme, že mnoho ľudí zákon uznáva a je pre nich veľmi dôležitý. Ak tento zákon nebude rešpektovaný, ľudia vedia, že sa stane niečo veľmi zlé, čo dávajú na hostine značne najavo. Čitatelia tak majú jasný obraz o postupne sa zvyšujúcom napätí medzi kráľovnou a tajomným rytierom, pretože kráľovná odmieta splniť prastarý zákon a vydať svoju dcéru Pavettu do rúk rytierovi. Keď Geralt vstúpi do konverzácie s cieľom zabrániť prichádzajúcemu konfliktu, vysvetľuje, že zákon prekvapenia je platný len vtedy, pokiaľ samotné dieťa prekvapenia prijalo osud a tým spečatilo svoje predurčenie. Pokiaľ odmietne, zákon sa anuluje a nič zlé sa nestane. To nás privádza do momentu, keď hodiny na veži odbijú falošnú polnoc, a tak je rytier podľa sľubu nútený zložiť si prilbu z hlavy. Ukazuje sa, že ide o prekliateho muža s hlavou podobnou ježkovi. Konflikt vrcholí a v tomto víťaznom momente sa Calanthe s úsmevom spytuje svojej dcéry, či chce byť predurčená tomuto tvorovi. Prichádza vyvrcholenie, v ktorom Pavetta odpovedá, že si ho chce vziať, a tak spečaťuje predurčenie. V tomto momente nastáva zvrat a Calanthe vydáva rozkaz na zabitie rytiera. Všetko, čo som práve napísal, všetky dôležité body, ktoré bolo potreba predstaviť, aby sme tak dosiahli čo najväčšie možné napätie, od rozhovoru Geralta a Calanthe, až po súhlas Pavetty a vydanie rozkazu na útok, bolo v seriáli okresané iba na dve scény – konverzácia medzi Calanthe a Geraltom o tzv. zbytočných mužských tradíciách, ktorá nijako nezapadá do konfliktu a ide tak o zbytočnú vatu a potom príchod rytiera na scénu, pričom mu odstránia prilbu hneď na začiatku a hneď na to Calanthe vydáva rozkaz na zabitie Ježa z Erlenwaldu. Tu je iba ďalší príklad toho, ako odstránenie dôležitých momentov, ako vysvetlenie, čo je to zákon prekvapenia, a dôležitých dialógov iba oslabuje dej a opäť aj samotný dopad poviedky na diváka. Pretože divák následne netuší, prečo ľudia na hostine bojujú medzi sebou, netušia, čo je to zákon prekvapenia, ktorý je taký dôležitý pre ľudí, že sú ochotní preň aj zomrieť. Po obrovskom Pavettinom výbuchu nasleduje dej ako v knihách a je zakončený súhlasom Calanthe so sobášom, zrušenie kliatby a na koniec si Geralt vyžiada zákon prekvapenia od Ježka. Avšak s tým rozdielom, že zatiaľ čo v knihách to myslel vážne, v seriáli to bola iba taká poznámka pod čiarou, čo oslabuje Geraltov charakter.

Piata epizóda s džinom je zadaptovaná presnejšie, za čo môže najmä splynutie príbehu Yennefer s poviedkou Posledné želanie. V nej sú Geralt spolu s Jaskierom na rybách, keď náhodne objavia začarovanú amforu, v ktorej sa nachádza džin. Vidíme medzi nimi veľmi dobrú chémiu, vzhľadom na to, že už spolu zažili pár dobrodružstiev. V seriáli ale Geralt hľadá džina úmyselne, pretože nemôže spať, a následne nakričí na Jaskiera. Obidva činy sú mimo charakteru Geralta, veľmi dobre si uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré môže džin rozpútať a takisto považuje v tomto momente Jaskiera za svojho priateľa a nechová sa k nemu ako k otravnej muche. Rovnako bolo po otvorení amfory prvé vyslovené želanie iné, zatiaľ čo v seriáli džin akceptoval Geraltov príkaz, aby Jaskier stíchol ako prvé želanie a zaútočil na neho (v knihe išlo iba o dôsledok po vypustení džina), tak v knihe bolo prvé želanie neznáma slovná formulka vyslovená od Geralta, ktorá sa ukázala ako žartovné úslovie objavujúce sa následne počas celej poviedky. Ďalšou zmenou bola motivácia Yennefer pre získanie džina. V knihe jej išlo o získanie väčšej moci, v seriáli chcela získať možnosť mať dieťa. Problém by tu nebol v zmene motivácie, ktorá sa mi viac páči v seriáli, ale skôr v postupe, ktorý zvolila pri získaní svojho cieľa. V seriáli donúti Jaskiera, aby vyslovil svoje posledné želanie násilím, zatiaľ čo v knihe ho presvedčí aby svojím posledným želaním zachránil Geralta pred popravou. Vidíme, že jej záleží na druhých ľuďoch, obzvlášť ak im spôsobila nemalé problémy, v seriáli nie. Je aj otázne, prečo by sa na taký ťažký boj s džinom pripravovala od pol pása nahá, obzvlášť jej prsia nie sú to, čo charakterizujú Yennefer. Asi chceli zaujať po skončení Hry o tróny. Keď už prišla téma nepotrebnej nahoty, je zrejmé, že si tvorcovia pri niektorých scénach pomáhali s tzv. sexpozíciou – ďalším vynálezom Hry o tróny. V knihách bolo nahoty dosť, ale bola aspoň účelová. A aj tak sa zväčša išlo skôr na predstavu čitateľa. No nejako si nemyslím, že obyčajný neviditeľný kúpeľ a zvodné obliekanie je to isté ako masívne orgie. Iste ide o sexuálne napätie, ale seriál akoby ani nedúfal, že si diváci dajú niektoré veci dohromady sami, tak im to radšej doslova ukáže. Pravidlo show, dont tell tu neplatí, pretože rovnaký efekt by sa dosiahol aj pri pôvodnej scéne. Poslednou veľkou zmenou je, že Yennefer nezapočuje Geralta, aké vyslovil posledné želanie, s cieľom tvorcov vyvolať konflikt v ďalšej epizóde a urýchliť tak odlúčenie vo vzťahu medzi nimi. Problém je, že ich vzťah je postavený na osude a počas celej série sa rieši to, či ich láska je ozajstná, alebo iba vytvorená osudom. Dynamika ich vzťahu je celá postavená na tom, že obidvaja poznajú znenie posledného želania. V knihách tak Yennefer veľmi dojalo posledné Geraltovo želanie, pretože vedela, že jej tým zachránil život a ochránil ju od hnevu džina a tým sa odsúdil na spoločný osud s ňou. Neskoršie v seriáli je avšak tým naopak zhrozená.

Šiesta epizóda sleduje poviedku so zlatým drakom, Hranice možností. Z veľkej časti ide o zlú adaptáciu a opäť ide o veľmi zrýchlenú poviedku, v ktorej sa množstvo postáv vôbec neukázalo. Začiatok je v podstate rovnaký, Geralt sa stretáva s Borchom Tri Kavky, avšak tam to končí. Sú odstránené rozhovory o tom, kto si vyberie akú stranu a kto si vezme akú veľkú korisť. V skupine, ktorá sa vydala za drakom bol aj samotný kráľ Nedamír so svojimi poddanými. Yennefer sa v knihe aj viac hnevá na Geralta za to, že ju opustil po poviedke Posledné želanie a celá táto poviedka je opäť o zbližovaní medzi nimi dvoma a na konci sa dajú znova dohromady. Medzi najväčšiu chybu považujem odstránenie čarodejníka Dorregaraya, horlivého ochrancu vzácnych tvorov, ktorý s Geraltom vedie zaujímavý rozhovor o existencií monštier a úlohe zaklínača vo svete. Vzhľadom na postavu rytiera Eycka, som asi aj rád, že Dorregaraya radšej ani nepridali. Je vtipné poukázať na niektoré Eyckove hodnoty. Ide o veľmi typickú postavu vo fantasy a Sapkowski poukázal, ako môže taký šľachetný rytier z každej rozprávky, v ktorej zväčša zachráni mladú pannu pred pazúrmi strašného draka, dopadnúť vo svete Zaklínača. Určite ale nebola táto postava zamýšľaná ako neschopný idiot. V knihách je rozdiel medzi ním a Geraltom ten, že za svoju prácu v zabíjaní monštier si nepýta peniaze, čo dosť hnevá Geralta, pretože ho tak pripravuje o prácu. Je veľmi dôrazný vo svojich presvedčeniach a podobne ako Geralt sa riadi svojím rytierskym kódexom. Jeho kódex je natoľko silný, že je ochotný zachrániť Yennefer, pretože verí, že sa vzdá bosoráctva. Inak o nej zmýšľa ako o prehnitej duši, podobne ako o našom zaklínačovi, no iba s tým rozdielom, že má ešte šancu sa vykúpiť zo svojich hriechov. Je to veľký rozdiel oproti seriálu, v ktorom za ňou chodí ako taký malý psík. V obidvoch prípadoch táto postava končí zle. Zatiaľ čo mu v seriáli pre humor mimo kameru podrežú hrdlo pri vykonávaní potreby, v knihách má aspoň koniec hodný kódexu, podľa ktorého sa riadi. Aj keď nie je zrejmé, či naozaj umrel po tom, čo prijal od zlatého draka čestný rytiersky duel. Následne prichádza boj s drakom, všetci sa rozhodujú, ku ktorej strane sa pridajú, a Yennefer namiesto mágie využíva meče z neznámych príčin. V knihách vykonáva rôzne bláznivé čary, takže sú pre ňu meče absolútne nepotrebné. Ďalšou zmenou je, že sa Yennefer dozvedela o poslednom želaní, čo vyústilo do ich odlúčenia. Toto odlúčenie sa v knihách stane až v poviedke Úlomok ľadu, ktorú neadaptovali. V danej poviedke sa aj po prvý raz objavuje čarodejník Istredd.  Následne ďalší rozdiel je ten, že Geralt na konci obviňuje za všetky svoje problémy Jaskiera. Opäť konanie mimo charakteru Geralta z kníh, keďže sú veľmi dobrí priatelia.

Ďalšia epizóda seriálu neadaptuje žiadnu poviedku a slúži iba ako spojenie príbehu Geralta, Yennefer a Ciri do jednej časovej roviny. Geralt prichádza do Cintry, aby si nárokoval dieťa prekvapenia. V knihách ale prišiel do Cintry o čosi skôr, 6 rokov po udalostiach na hostine a nie 12 rokov. Stretáva Calanthe, ktorá mu namiesto Ciri ponúka iné dieťa, Geralt ale rovno odmieta dieťa prekvapenia a odchádza. V seriáli je zadržaný a vrhnutý do väznice, a tak je priamym účastníkom masakru v Cintre a nedozvedá sa to od druhých. Ide o dobrý príklad, ako pretaviť niečo z mnohých rozhovorov priamo do akcie. Bohužiaľ, takýchto momentov je v seriáli málo. Vraždenie v Cintre z pohľadu Geralta má v tomto momente už väčší význam než na začiatku seriálu a mohlo tak ísť o dramatickejšie scény. Jeden drobný detail je v Eistovi, ktorý nariadil uväznenie Geralta. Väčší zmysel by to malo pri Calanthe a Eist by podľa svojho presvedčenia pomohol utiecť zaklínačovi vzhľadom na to, že veril tak počas piatej epizódy urputne na osud. Samotná epizóda avšak slúži iba ako príprava na finálnu epizódu.

Posledná epizóda adaptuje Niečo viac. Ide o najhoršie adaptovanú poviedku, v ktorej je Geralt odstrčený do úzadia, aby urobil miesto pre finálnu bitku o Sodden, ktorá bola iba spomenutá v danej poviedke. Táto bitka sa odohrala v knihách o čosi skôr a neprebieha súčasne s Geraltovým príbehom, pretože sa počas poviedky Geralt ocitá na Soddenskom kopci už s postavenými náhrobkami čarodejov. V poslednej epizóde sa takisto objavuje problém, ktorý sa objavuje počas celej série. Dopad finálnej scény na diváka. Geralt verí, že Ciri zahynula pri útoku na Cintru a keď sa stretávajú po prvýkrát v seriáli, tak je to úplne na konci. Nikdy predtým sa v seriáli nevideli a nestihli si medzi sebou vytvoriť vzťah. Pri tomto nejde o nejaký malý detail, ide o základ celej poviedky, v ktorej na konci sa Ciri opýta Geralta, či je jeho osud a Geralt na to odpovedá, že Ciri je niečo viac, ukazujúci tak vzťah medzi nimi dvoma. Problém ale je, že v seriáli neadaptovali predchádzajúcu poviedku, ktorej názov je zároveň napísaný na obálke knihy, čo jasne naznačuje dôležitosť poviedky rovnako ako Posledné želanie. V tejto poviedke, Meč osudu, sa Geralt stretáva so Ciri v Brokilone, zisťuje, že Ciri je jeho dieťa prekvapenia, zažijú spolu menšie dobrodružstvo, počas ktorého sa zblížia, avšak na konci poviedky Geralt odmieta predurčenie a odchádza od Ciri neveriac na osud. Neskôr si uvedomí, že osud neoklame, a tak sa vydáva naspäť do Cintri, ktorá bola medzičasom zničená. Potom keď stretáva na konci Ciri, vidíme, akú moc má osud nad ľuďmi v Zaklínačovi, ktorý dokáže vždy zariadiť stretnutie dvoch ľudí, ktorí sú si predurčení. Avšak osud samotný nie je na toľko mocný, aby prinútil dvoch ľudí vytvoriť si medzi sebou vzťah, na to je potreba niečo viac. Tým, že sme nedostali poviedku Meč osudu, tak sme sa nedočkali vrúcneho dialógu medzi Geraltom a Ciri a výsledná scéna je tým o dosť slabšia ako v knihách. V skutočnosti posledná Geraltova veta (Ľudia, ktorý sú zviazaní osudom si vždy nájdu cestu k sebe) naznačuje, že nie je potreba niečo viac na to, aby si dvaja ľudia medzi sebou vytvorili puto. Doslova presný opak myšlienky z kníh.

Síce sa seriál drží základného príbehu, vo väčšine prípadov vykonáva zmeny, ktoré sú tu preto, aby boli nejaké zmeny. Vo výsledku ide o detaily, ktoré dotvárajú poviedky, dôležité momenty, vďaka ktorým sú Sapkowského príbehy obľúbené u mnohých čitateľov. Keď sú tieto veci odstránené, vo výsledku je tým adaptácia slabšia po každej jednej zmene od predlohy, aký zmysel má potom knihu vôbec adaptovať.

Postavy

Charakter Geralta je zväčša zachovaný. Je stále sarkastický. Je však menej výrečný než v knihách a vyzerá to tak, že jeho slovná zásoba pozostáva zo slovíčok fuck a hm. Väčšina jeho scén je s ním skvelých, avšak má tendenciu vybuchnúť, najmä keď je s ním Jaskier. Knižný Geralt je pokojnejší a váži si svojho priateľa. Osobne si myslím, že ich priateľstvo na obrazovke nefunguje. Geralt sa príliš chová k Jaskierovi ako k otravnému hmyzu, ktorého sa nedokáže zbaviť. Síce nikto takisto v knihách nedokážu pochopiť, prečo sú títo dvaja priatelia. Mrzutý zaklínač a výstredný bard? Avšak ich vzájomná náklonnosť je v tom, že ani jeden druhého neodsudzujú a majú si vždy čo povedať. Geralt je celý život zvyknutý buď na hlúpych dedinčanov, namyslených mágov, alebo všemocných kráľov. Dedinčania ho neznášajú, stránia sa ho alebo majú voči nemu predsudky, mágovia ho tiež neznášajú alebo ho považujú za nepodarený experiment, ktorý ledva vie niečo poriadne vyčarovať a králi ho považujú za menejcenného a považujú ho skôr za nájomného vraha. Kto by sa s ním preto vôbec chcel priateliť? Jedine Jaskier, ktorý nezapadá do nijakej z troch spomenutých skupín a je rovnako obratný v dialógoch ako Geralt, takže vďaka tomu si títo dvaja môžu veľa toho povedať. Geralt je totižto veľmi výrečný a rád sa rozpráva s ostatnými, no nemá rád idiotov, ktorí sa nad ním povyšujú.

Yennefer je v seriáli viac ctižiadostivá. Je rovnako žiadostivá a ide si za svojím rozhodnutím, avšak základný rozdiel je v tom, že pri hľadaní svojho cieľa tým ubližuje druhým ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Na dôraz k jej charakteru, tak samotná mágia spôsobuje neplodnosť u mnohých čarodejníc. Nejde iba o vlastnosť u Yennefer. Jej charakter je v tom, ako sa k tomuto osudu zachováva. Neplodnosť je cena za mágiu a nie za krásu u čarodejníc. Mágiou sa čarodejnice iba upravujú do takej miery, aby mohli slúžiť na kráľovských dvoroch vzhľadom na etiketu v spoločnosti.

Ciri je v pohode. Na to, aby sa jej charakter naplno prejavil, je potreba viac sérií a v prvej neustále uteká. Nemá v sebe namyslený charakter rozmaznanej princeznej, ako v knihách, ale tam šlo o približne päť ročnú Ciri  v poviedke Meč osudu, ktorá nebola, bohužiaľ, zadaptovaná. Jej charakter sa nedá posúdiť. Je jasné prečo sa Sapkowski neobťažoval vytvárať pre ňu príbeh. Jej dejová linka je príliš nudná a vo väčšine času tam nemá čo robiť. Tu v pohode stačilo, keby sa jej venovala len jedna epizóda, v ktorej by utiekla Cahirovi, našli by ju následne druidi v lese a potom by si ju adoptovala Yurgova žena. Namiesto nezmyselného bežania v každej epizóde, mohli radšej adaptovať poviedku Meč osudu, kde má aspoň nejaký charakter.

Jaskier je dobrý príklad typickej vtipnej postavy, ktorá bola na obrazovkách zmenená na hlúpu. V knihách ide inteligentného barda s veľkým zmyslom pre humor. Jeho inteligentný humor je základ jeho vzťahu s Geraltom, s ktorým sú schopní prefilozofovať plnú fľašku medoviny. Rozdiel je ten, že v seriáli je iba na smiech divákovi v každej scéne. Ďalšia jeho veľmi známa charakteristika, schopnosť prinútiť každé dievča červenať sa vždy po tom, čo ukáže svoj jasne žiarivý úsmev nebolo ani len naznačené. Jeho jediná hláška, ktorú povedal Zerrikánskej bojovníčke, bola, že má úžasný krk, za čo si vyslúžil divné pohľady okolo stolu. Od majstra poézie, ktorý oslňuje každé vidiecke dievča, by som očakával viac pozlátka v jeho slovách. Rovnako by som očakával viac v jeho schopnostiach zaujať dievčatá a priviesť ich do postele, avšak vzhľadom na jeho štýl života, tvorcom seriálu pravdepodobne prišla táto vlastnosť ako príliš sexistická.

Cahir je veľký rozdiel oproti v predlohe. Je veľmi ťažké nájsť podobnosť s knižnou postavou. Nejde o niekoho, kto je zlý a v knihách rozhodne nezabíja nevinných ľudí. Jeho motivácia vyvraždiť celý hostinec a odôvodniť to tým, že mal poruke meč a nie striebro na skúšku je úplná vražda jeho charakteru z kníh. Osobne netuším, ako z neho po tomto spravia sympatickú postavu s tragickým osudom v knihách. Neskoršie sa totižto pridá ku Geraltovi, aby tak zachránil Ciri, pretože je do nej zaľúbený a chce ju ochrániť. Jediný dôvod pre túto zmenu bol v tom, aby mali v prvej série nejakého zloducha, čo opäť dokazuje kompletné nepochopenie morálky v Zaklínačovi. Medzi ďalší rozdiel patrí jeho helma, ktorá by mu mala zakrývať úplne celú tvar, kvôli čomu je zdrojom nočných mor u Ciri. Takisto nemá také veľké šermiarske skúsenosti, aké vidíme pri boji s Vilgefortzom. Je nemysliteľné aby ho mohol porazil, keďže Vilgefortz dokázal poraziť aj samotného Geralta.

Fringilla Vigo je ďalšia postava, ktorej charakter je zmenený na nepoznanie. Oddaná fanatička, ktorá neváha obetovať vlastných mágov pre slávu Nilfgardu, je obrovský rozdiel oproti Fringille v knihách, ktorá sa o politiku nezaujíma a nemá cisára v láske. V knihách sa objavuje o niečo neskôr, aj keď bojovala v bitke o Sodden, v ktorej oslepila Yennefer. Opäť tu máme veľmi zlú postavu pre účel predstaviť zloducha v prvej sérií. Oproti Cahirovi ale nepredpokladám, že táto postava sa dočká vykúpenia. Ak už tvorcovia chceli mať nejakého veľkého zloducha, mali vybrať hneď Vilgefortza, hoci v čase bitky o Sodden jeho oddanosť patrila ešte stále k Severu a stal sa hrdinom tejto bitky. Takisto jej bola pridaná línia, ktorá patrí pôvodne Vilgefortzovi a ktorú dosť často používa v príbehu – Mýliš si nebo s hviezdami, ktoré sa v noci odrážajú na hladine rybníka.

Kráľovná Calanthe sa podobá kráľovnej z kníh z pohľadu jej odvahy, ale jej inteligencia a chytrosť v seriáli nie je dostatočne znázornená a mám dojem, že jej pridali príliš veľkú drsnosť, ktorá tu až príliš dominuje. Jej vraždenia elfov, ktoré sa spomínajú v seriáli, sú úplne mimo jej charakteru, keďže aj ona sama má v sebe elfskú krv a ide o kráľovnú, ktorú si vážilo aj mnoho elfov, pretože mali ochranu pod jej vládou. Rovnako jej vojenská taktika v 1. epizóde bola naozaj hlúpa. Vrhnúť sa do boja proti väčšej armáde na otvorenej planine bola samovražda. Naozaj bolo pre tvorcov ťažké pridať Amellský priesmyk, v ktorom sa mohli sily vyrovnať? Takto to bolo v knihe a dávalo to väčší zmysel. V knihách má navyše biele vlasy ako Pavetta alebo Ciri, nie čierne, avšak pravdepodobne sa chceli vyhnúť paralelám s Targaryenovcami.

Medzi ďalšie zmeny v charakteroch je kráľ Foltest, ktorého zdierajú výčitky svedomia, a ukázali ho ako nesympatického, starého, tučného kráľa. Jeho knižná postava je opísaná ako postarší, pekný tridsiatnik s výzorom hodným kráľov. Rovnako je mu jedno, čo si o ňom myslia poddaní a nehanbí sa za to, že splodil dcéru so svojou vlastnou sestrou. V knihách pôsobí viac kráľovskejším dojmom svojím správaním a preukazuje väčšiu chytrosť a prefíkanosť.  V seriáli sa po celý čas iba ľutuje za svoje skutky, čo je aj ukázané v knihe, no nejde o celý jeho charakter.

Obsadenie

Je veľmi ťažké nájsť v seriáli dobré obsadenie. Avšak ak je 80 percent obsadenia úplne zle, tu už ide o nekompetentnosť tvorcov a nie hercov, ktorý stvárňujú dané postavy. Henry Cavill je dobrý na Geralta, má rovnakú vášeň pre rolu a bol by veľmi dobrou voľbou, keby mu niekto nepovedal, aby sa z neho stal Arnold v Zaklínačovi. Geralt je šľachovitý a chudý a nie svalnatý ako Letto z hier. Yennefer si zahrala herečka tmavej farby pleti, zatiaľ čo v knihách má jasnú bielu pleť. Aspoň sa ale na Yennefer podobá svojimi havraními vlasmi a fialovými očami. Väčšiu starosť ale mám pri jej veku. V seriáli príliš neverím, že na pohľad táto dvadsaťročná herečka je niekto, kto mohol opantať Geralta, pričom, ak si spomeniem na ich vekový rozdiel, nie je mi zrovna príjemne ich sledovať na obrazovke. Herečka pre Ciri je v pohode a z trojice nemám vôbec k nej žiadne výhrady, vyzerá presne ako Ciri z kníh, problém je len ten, že nemá, čo robiť v seriáli. Jaskier je rovnako skvele obsadený, herec má veľký talent a rozumiem, prečo si ho množstvo ľudí v seriáli obľúbilo, aj keď je úplne iný ako v knihách. Množstvo ďalších hercov ale už nijako nepripomína postavy z kníh, Triss je príliš stará a pripomína tetku z osady, než mladú ryšavku z kníh, Borch Trikavky je starý sedemdesiatnik, zatiaľ čo v knihách ide o tridsiatnika s hnedými kučeravými vlasmi a jeho dve spoločníčky rozhodne tiež neboli čiernej pleti, vzhľadom na to, že sú opísané s blond vlasmi. Zerrikána nie je Zangwebar, leží na východe, nie na juhu. Rovnako problém s vekom má kráľ Foltest, ktorého som už popísal a skôr sa hodí na krvavého baróna z tretej hry. Zatiaľ čo herec pre Cahira vyzerá v pohode, tak herečka pre Fringillu je úplne nerozoznateľná aj na pohľad, jej výzor je veľká súčasť jej charakteru. Jej pleť je na toľko súčasťou jej osobnosti, že vždy keď sa začervená, tak to každí vidí, a má natoľko bledú pleť, že v podstate vymyslela krém proti slnku, inak by sa spálila. Takisto sa Geralt s ňou v knihách vyspal, pretože mu pripomínala Yennefer. Nemusím tu teda asi ďalej pokračovať. Ak by sme mali diverzitu medzi ľuďmi, svet samotný by mohol ešte fungovať, ale keď sa táto vlastnosť objavuje aj u elfov, trpaslíkov či dryád, tak tam už to význam nedáva. Potom sa tu objavujú veľké problémy v budovaní sveta a značne podkopávajú jeho uveriteľnosť.

Je vidieť, že tvorcov viac zaujímala politická korektnosť než verne adaptovať príbeh. Môžeme tu vidieť veľký rozdiel v súčasnom uvažovaní a starom postupe pri kastingu. Pred dvadsiatimi rokmi sa nikto nesťažoval, že má film úplné biele obsadenie a išlo o úspešné filmy, ako je Pán Prsteňov alebo Harry Potter, ktoré majú dokonalé obsadenie všetkých postáv. Tvorcom záležalo, aby obsadili všetkých tak, ako sú popísaní v knihách. Hra o Tróny mala rovnaké uvažovanie pri obsadzovaní. Vo Westerose sú všetci bieli, pretože to takto G. R. R. Martin zamýšľal, jedine na juhu v Dorne máme obyvateľov tmavej pleti, pretože žijú doslova na púšti. A mimo Westerosu máme rôzne skupiny ľudí ako Dothrakovia, ľudí z Letných ostrovov a z otrokárskych miest, ktorí rozhodne nie sú bieli. V minulosti nikoho netrápilo, kto má aká farbu pleti. Dnes je ale problematické, keď máme veľkofilm alebo populárny seriál s plným bielym obsadením. Myslím, že súčasný čas nie je stvorený pre tradičné fantasy príbehy zo stredoveku s európskou inšpiráciou. Nie je možné tieto príbehy previesť verne na plátno, pretože sú príliš kontroverzné pre modernú spoločnosť. Na druhej strane by sa ale významne darilo adaptáciám, ktoré sú inšpirované práve africkou alebo ázijskou mytológiou. Kníh je na to dostatok a majú aj veľkú popularitu medzi čitateľmi. Tak prečo sa tieto neadaptujú? Síce je tento problém o dosť rozsiahlejší, no zjednodušene, nemajú vybudovanú značku a svetovú známosť. Pán prsteňov, Harry Potter, Hra o Tróny, Zaklínač majú na trhu vybudované meno, ktoré vytvorili predchádzajúci schopní ľudia. Vytvoriť novú značku je náročné a finančne rizikovejšie, než zobrať známu značku a v nej pokračovať, vytvárať sequely, prequely alebo príbehy zasadené do daného sveta. Všetky vyššie spomenuté knihy majú túto výhodu, zároveň tak vytvárajú nevýhodu pre možné nové značky, ktoré tak nie sú schopné výrazne konkurovať už veľkým menám.

Svet a jeho pravidla

Najväčšia sila pri každej fantasy je schopnosť prinútiť čitateľa uveriť svetu, v ktorom sa príbeh odohráva. Ak má svet dobre vybudované pravidlá, ktoré sú konzistentné naprieč celou sériou, môžeme tieto pravidlá zhrnúť do anglického slova lore. Ide o súbor pravidiel a známych vedomostí o danom svete, ktoré by sa nemali porušovať, ak nechceme spochybniť integritu sveta. Mnohé adaptácie v menšej alebo aj väčšej miere majú pozmenené pravidlá. Základ ale je, aby sa lore neporušil do takej miery, aby si divák nezačal klásť také otázky, ktoré by ho pri knihách nikdy nenapadli. Zaklínač od Netflixu avšak do veľkej miery zasahuje do pravidiel (loru) sveta na toľko, až sú mnohé prvky nerozoznateľné od kníh. Medzi takéto veľké zmeny v lore je zobrazenie Brokilonu. Celkový dojem z lesa je ten, že pripomína amazonský prales uprostred zimy v miernom klimatickom prostredí. Tento prvok je umocnený až amatérskym osvetlením scén, ktoré tak vyzerajú akoby svetlo prichádzalo z obrovských reflektorov. Skutočný Brokilon má európskejší nádych, a tak jeho prostredie by malo pripomínať typický európsky prales. O Brokilone sa nedá písať bez toho, aby som nespomenul dryády. Rasa bytostí so zeleným nádychom pokožky, ktoré ochraňujú hranice Brokilonu pred ľudským zásahom. Bojujú na diaľku lukom a vedú partizánsku taktiku boja, aby tak ochránili posledný kúsok čistej prírody pred ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o nerastné bohatstva lesa. V adaptácií sú vykreslené ako kmeň amazonských tmavých ľudských bojovníčok, ktoré bojujú oštepmi bez zjavného dôvodu. Samozrejme, že v poviedke sú niektoré dryády ľudského pôvodu, ktoré sú zmenené na dryády po tom, čo vypijú vodu Brokilonu, avšak ani len jedna dryáda nie je zelená. Ani len Eithne samotná, ktorá je popísaná ako vysoká, štíhla kráľovná so striebornými vlasmi a zeleným odtieňom pokožky. Brokilon a Eithne na Kontinente by mal byť rovnaký ekvivalent ako Lothórien s Galadriel v Stredozemí, bohužiaľ sme sa nedočkali. Rovnako prečo by strieľali do elfa Daru, keď nenávidia ľudí. A prečo by si ho nechali v Brokilone, keď sa v knihách zaujímajú iba o dievčatá. Ako som už spomenul, aj význam vody Brokilonu je pozmenený. Voda sa v knihách používa na premenu mladých dievčat na dryády a na vymazanie ich spomienok z pamäti. Avšak v seriáli ide o vodu, ktorá odhalí zlé úmysly každého, kto príde do Brokilonu, a je nutné sa jej napiť. Ak sú jeho úmysly čisté, môže zostať v lese, inak zomrie. Vyvstáva tu ale otázka, keď dali Ciri a elfovi Darovi napiť sa z vody, prečo potom neprinútili napiť sa z nej aj falošnému Myšilovi. Tvorcovia vymysleli niečo nové, aby tak ukázali jedinečnosť Ciri, avšak potom sa svojich pravidiel vôbec nedržia. Tento problém sa dosť často objavuje v seriáli. Rovnako spôsob, akým získavajú vodu Brokilnu je urážkou pre každého čitateľa poviedok. Dryády majú jedinečnú kultúru a nikdy by nezarezali do stromu, aby získali vodu, resp. by stromu nikdy neublížili. Majú na to potok. Tento bod je v poviedke Meč osudu veľmi dôležitý, pretože sa na konci strhne bitka medzi Geraltom a zabijakmi potom, čo im Ciri omylom povie, že stromy, ktoré spadli na cestu pred Brokilonom nemohli zničiť dryády, pretože sú pre nich veľmi posvätné. Ak Cirina linka v Brokilone je náhrada za to, že sme nedostali jej prvé stretnutie s Geraltom, ide o veľmi chabú náhradu a tým aj najhoršiu adaptáciu poviedky. Medzi ďalšie nerešpektovanie loru patrí zobrazenie doplera v seriáli. Dopleri sú mierumilovné bytosti, ktorí sa snažia asimilovať do spoločnosti a prenesú na seba podobu nedávno zosnulého a následne žijú jeho život, aby tak prežili. Pre ich schopnosť zmeniť podobu boli lovení ľuďmi, až kým takmer nevymreli. Vzhľadom na ich dobrú povahu majú veľmi tragický osud. Seriál ich ale zobrazuje ako psychopatické bytosti, ktoré sú zahľadené do seba a ochotné vraždiť bez najmenšieho zaváhania. Ďalším zvláštnym prídavkom do seriálu bola Aretuza. Celá škola vyzerá v seriáli ako zvláštna futuristická, komunistická budova, pričom v knihe išlo o elfský palác postavený na ostrove Thanned. Veža čajky, Tor Lara, sa na tomto ostrove nachádzala úplne na vrchu ostrova a definitívne k nemu nemali prístup žiadne adeptky Aretuzy cez labilne vyzerajúci rebrík, pretože ide o veľmi nebezpečný portál. Neslúži ako miesto učenia sa chytania blesku do fľaše ako v seriáli. Ide o veľmi nepotrebné zmeny vo vzhľade a účelu školy a cítim, že si takto tvorcovia len sťažujú príbeh do ďalších sérií, keď týmto portálom prejde Ciri. V seriáli ani len nie je spomenuté, že ide o portál. Systém v škole Aretuza takisto nedáva v seriáli zmysel. Yennefer je viditeľne tá najslabšia adeptka zo skupiny a pritom nie ona, ale jej kamarátky sú premenené na úhorov a vrhnuté do jazierka na napájanie mágie v škole. Pritom samotná Yennefer následne skopne tieto dievčatá do jazierka, aby tak boli odsúdené navždy napájať Aretuzu mágiou. Nejde o demonštráciu sily zo strany Yennefer, aby tak uchopila moc do svojich rúk, vidíme veľmi sebeckú osobu, ktorá neváha obetovať iných ľudí pre svoj cieľ. S takou osobou sa veľmi ťažko divák zbližuje. Avšak je tento systém školy aj v knihách? Samozrejme, že nie. Aretuza nijako nečerpá mágiu z magického jazierka plného úhorov, má svoju vlastnú mágiu, ktorá vytvára ilúziu skutočného vzhľadu školy. Adeptky, ktoré neuspejú v tom, aby sa mohli stať čarodejkami, sa nestávajú úhormi, ale majú poskytnuté iné vzdelanie na rôznych významných postoch v spoločnosti a sú následne dosadzované do týchto postov, ako napr. právničky, sudkyne, finančníčky, poradkyne, atď. Následne zo svojich úradov dodávajú informácie svojej škole ako znak vďaky, pretože spoločenstvo mágov v Aretuze má takto ešte väčšiu moc v Severských kráľovstvách. Zmeniť ich na úhory tak ide o veľmi kontraproduktívnu činnosť a nemá to žiadnu logiku v budovaní sveta. Rovnako sa neskoršie do Aretuzy dostávajú dievčatá šľachtického pôvodu s nádejou, že to prinesie prestíž rodinám dievčaťa. V knihách avšak rodina nemá z čarodejky ani najmenší úžitok, pretože keď dievča skončí vzdelávanie, už ju nič nespája s rodinou. Preto sa čarodejnicami stávali ženy, ktoré nemali ani najmenšiu šancu na výdaj. Ďalšou zmenou je rozsah, akým spoločenstvo mágov vládne kontinentu. Aretuza nemá a nikdy nemala vplyv na Nilfgard, preto tam ani nemôže posielať  svojich mágov. Aretuza sa stará o Severské kráľovstvá, od Pontaru a Koviru až po rieku Jarugu na juhu pri Cintre. S tým súvisí aj angažovanie postavy Fringilly Vigo. V knihe nepatrila pod spoločenstvo mágov na severe, nebola adeptkou Aretuzy a nie je ani severanka. Nilfgardské impérium malo vždy svojich vlastných mágov a Fringilla patrí medzi nich. Má aj o dosť menej práv a nemá taký vplyv v Nilfgarde ako v seriáli, pretože ríša čarodejnice moc neuznáva. Ide tak o jeden z dôvodov, prečo sa severskí mágovia postavili proti Nilfgardu pri Soddene. Ak by Nilfgard naďalej postupoval a obsadzoval Sever, v novej rozľahlej ríši by nemali až taký vplyv ako v Severských kráľovstvách. S tým súvisí aj veľký problém v prezentovaní bitky o Sodden. Ide o Sodenský pahorok a nie o zrúcaninu hradu a išlo o rozhodujúcu bitku v prvej vojne s Nilfgardom. Armády Severských kráľovstiev vtedy zastavili postup vojsk Nilfgardu s veľkou pomocou mágov na Soddenskom pahorku. Išlo tak o obrovskú bitku s mágmi na jednej aj druhej strane, no vzhľadom, na to, že sledujeme Geraltov pohľad udalostí, o tejto bitke sa iba dozvedáme z poviedky a následne z románov. Osobne im nezazlievam, že chceli mať finálnu bitku na konci série, pretože sa na ňu dosť odkazuje v románoch, ale ide o veľmi chabo a zle spracovanú bitku. Samozrejme v mnohých seriáloch je veľmi finančne náročné zobraziť obrovskú bitku, avšak dávam do pozornosti, že showrunnerka mala k dispozícií 80 miliónov dolárov a rozhodla sa radšej minúť značnú časť na prvú epizódu namiesto poslednej. Pre porovnanie, posledná séria Hry o Tróny mala 90 miliónov dolárov a to zobrazila 2 masívne bitky. Ak sa ešte necítili na natočenie poriadnej bitky, mohli kľudne bitku o Soddenský pahorok vynechať a natočiť ju až v druhej sérii, v ktorej by sa im ešte navýšil rozpočet. To by však znamenalo vynechať Yennefer z príbehu a sústrediť sa na poviedku s Geraltom. Ak neveríte mojím slovám, tak len doplním, že posledná veta, ktorá zaznie v prvej sérií je: Kto je Yennefer?, presne práve v epizóde, ktorá mala byť o dojemnom stretnutí Geralta a Ciri.

Najväčšou zmenou je avšak systém mágie, ktorý vytvára v seriáli najväčšie nekonzistentnosti a nemá správnu logiku. Tu vidieť najväčší problém, keďže podľa tohto nového systému, na to, aby mohli mágovia čarovať, musia najprv odobrať silu z nejakej živej veci, napr. ako sme videli v 2. epizóde je potreba pri levitácií kameňa odobrať život z kvetu. Ak sa tak nestane, odumrie im ruka. Čím väčšia mágia, tým väčšia obeť. Prečo potom, keď Geralt používa mágiu, nijako nepociťuje následky. Prečo potom väčšinu kúziel nijako neovplyvňuje čarodejky, keď používajú mágiu, či už je to vytváranie portálov, ilúzií, očarovanie ľudí, zhmotňovanie zbraní, atď. Naopak prečo potom treba na vytvorenie ohnivej gule obetovať život mága v bitke o Sodden, keď stačí získať zdroj sily z nejakého veľkého zvieraťa, podobne ako pri levitácií kameňa. Ak chceli vyvolať šok u divákov, zobraziť psychopatickú oddanosť Nilfgardu a ukázať ich ako ultimátne zlo, pokojne by na to stačili vojnoví zajatci, ktorých by postupne menili na ohnivé gule. Obetovať takto mágov je veľká taktická nevýhoda obzvlášť, ak tá druhá strana dokáže jednoducho guľu odkloniť bez zjavného obetovania svojich síl. Máme tu iba ďalšiu zmenu, ktorá iba vyvoláva zbytočné otázky. Vyzerá to tak, že tvorcovia nemysleli na to, že ak budú meniť taký elementárny základ v lore, akým je magický systém, budú musieť túto zmenu aplikovať vždy, keď sa používa mágia. Preto môžeme vidieť, že si niekedy pravidlá vymýšľajú pre vyvolanie emócií u divákov, avšak väčšinou sa držia pôvodných pravidiel. Napríklad, keď Yennefer získava mágiu z ohňa pred tým, než ugriluje polovicu Nilfgarskej armády. V knihách sa takto mágia získava zo zeme, ale aj z ohňa, vzduchu alebo vody. Ak nemajú v sebe čarodejníci mágiu, jednoducho nedokážu čarovať a sú nútení hľadať magické zdroje. Niektoré čary vyžadujú viac mágie a niektoré takmer nič, takže aj takí zaklínači môžu využívať veľmi jednoduché čary. Osobne som teda veľmi zvedavý na časť v knihe, v ktorej sa Ciri ocitne na púšti a je nútená získať mágiu z ohňa. Podľa logiky seriálu by mala v púšti nájsť rastúcu kvetinku. Pravdepodobne ale v neskorších sériách systém mágie pozmenia alebo nejako inak vysvetlia. Posledná časť mágie, ktorá je vymyslená úplne je tzv. čierna mágia. Napríklad, keď treba, aby mohla Fringilla Vigo lokalizovať Ciri, potrebuje druhého čarodeja, ktorý zje časť kože Calanthe a následne mu môže rozpárať brucho a získať tak danú informáciu z jeho čriev, čo považujem za veľmi veľké klišé. Vzhľadom na to, že celá knižná séria je o hľadaní Ciri rôznymi stranami, jej lokalizovanie je veľmi dôležité. Preto stačí Nilfgardu zmraziť Calanthe a využiť jej telo vždy, keď budú hľadať Ciri, čo by vyústilo do veľmi krátkej dĺžky seriálu, takže na to pravdepodobne zabudnú. Nie je možné zmeniť pravidlá bez toho, aby si divák nezačal klásť zbytočné otázky, alebo aby si nenahnevali pôvodných fanúšikov. Najúspešnejšie adaptácie boli také, ktoré nebojovali s knihou ale naopak ju rešpektovali.

Ďalším dôležitým aspektom je pocit rozľahlosti sveta. Divák by mal nadobudnúť pocit veľkého kontinentu, kde cesta zo severu na juh trvá dlhé mesiace. Seriál je navzájom odporujúci si vo vnímaní vzdialeností. Pôvodne som chcel tento bod vynechať, avšak po opätovnom vzhliadnutí všetkých epizód som dospel k názoru, že ide o príliš veľký problém, ktorý odporuje logickému uvažovaniu. Ako je známe, tak Ciri po celý seriál uteká, čo najďalej od Nilfgardu a usiluje sa nájsť Geralta. V 1. epizóde unikne Cahirovi a vo 4. epizóde dorazí do Brokilonu, jej celá časová línia trvá maximálne dva týždne. Lenže tu nastávajú tri problémy. Prvou je vzdialenosť, ktorú musela Ciri prekonať medzi Cintrou a Brokilonom, druhý problém je, že medzi Cintrou a Brokilonom preteká obrovská rieka Yaruga, a tretí problém je čas, za ktorý sa dostala do Brokilonu. Kontinent je obrovský svet, samotná cesta z Cintry k najjužnejším hraniciam Brokilonu by trvala aj viac ako dva týždne peši. Dojem z rozľahlosti sa seriál pokúša takisto zachytiť. Napríklad v seriáli sa Ciri na začiatku 7. epizódy spýta obchodníka, ako ďaleko je pobrežie ku Skellige a je jasne povedané, že cesta k pobrežiu trvá týždeň na koni. Avšak Ciri sa z Cintry dostala do Brokilonu peši, predpokladajme za menej než týždeň a ešte do toho musíme uvažovať to, že prekročila alebo skôr preplávala masívnu rieku Yarugu. Hlavné mesto Cintra sa totižto nachádza na južnej strane rieky. Táto rieka tvorí dôležitú súčasť deja v príbehu počas druhej vojny s Nilfgardom, pričom jej prekročenie je najvyššou prioritou Nilfgardu a neskôr aj Geralta. V prvom momente som si pomyslel, že tvorcovia museli pozmeniť rozloženie miest na mape, resp. posunuli Brokilon pod Yarugou blízko Cintry, aby tak vytvorili linku pre Ciri. Avšak v 7. epizóde sa nachádza záber na túto mapu počas hlasovania v Aretuze:

Ako môžeme vidieť, Cintra sa nachádza pod Yarugou, Brokilon je severne od Yarugy. Jediná možnosť, ako mohla Ciri prekročiť Yarugu je, že prešla cez Soddenský pahorok, avšak neprešla. Po prvé, ide o príliš dlhú cestu, ktorá by zabrala aj týždeň na koni. Po druhé dôkazy k môjmu tvrdeniu mi dáva aj samotný seriál. Vo 4. epizóde, keď sa Ciri dostáva do Brokilonu, Fringilla Vigo na konci epizódy pomocou čiernej mágie zistí, že Ciri je v Brokilone. Fringilla a Cahir teda už vedia, že Ciri je severne za Yarugou, pričom vymyslia plán so zlým doplerom, aby Ciri oklamal a doviedol ju späť ku Cahirovi. Potom ale Fringilla vo 8. epizóde povie Cahirovi, že pokiaľ sú hlásenia pravdivé, tak Ciri je už za Yarugou, čo bol dôvod prečo sa pokúšali obsadiť Sodden. To však vytvára kontradikciu, pretože už v 4. epizóde Fringilla vie, že Ciri je v Brokilone, ktorý sa podľa mapy nachádza za Yarugou a potom vo finálnej epizóde zopakuje toto isté tvrdenie Cahirovi, čo bol dôvod pre obsadenie Sodden, aby tak dostihli Ciri na úteku. Ako sa teda Ciri ocitla severne za Yarugou? Tvorcovia nejako zabudli, že Ciri preskočila Yarugu a došla pešo do Brokilonu za menej ako dva týždne.

Témy a idey

K najväčším nedostatkom v rámci prezentovaných tém nepochybne patrí morálka sveta. Máme tu chudákov elfov, ktorí výhradne v seriáli patria medzi dobrých a naopak tu máme Nilfgardské impérium, ktoré je tu zobrazené ako výhradne zlé. Elfovia v knihách vykonávajú vo svete veľmi kontroverzné činy a ako som už spomenul pri epizódach, Filavandrel chcel pôvodne Geralta a Jaskiera zabiť a nie ich oslobodiť. Máme tu partizánsku armádu Scoateil, ktorá vykonáva hrozné veci v mene oslobodenia neľudí spod nadvlády ľudí. Po prvej sérií to ale vyzerá tak, že sa všetko zlé deje iba elfom, či už je to ich vraždenie alebo zotročovanie. Rovnako je to aj v prípade Nilfgardu na opačnej strane, ktorí boli zobrazení ako krutá barbarská, fanatická a bez zmyslov vraždiaca armáda veriaca v spásu od ich cisára po smrti. V knihách ide o dobre organizovanú armádu, v ktorej si každý vojak plní povinnosti, no nezachádza to fanatického presvedčenia. Tento zmysel pre povinnosť je reprezentovaný postavou Cahira, ktorý je nútený vykonávať veci, ktoré sa mu protivia. V prvých knihách je iba tieňom Ciriných nočných môr s okrídlenou prilbicou a čitatelia usudzujú, že ide o zloducha, až do momentu, kým zistíme, že ide iba o chlapca, ktorý má dobrý charakter a robí len to, čo mu je prikázané. Tvorcovia však potrebovali do prvej série ultimátneho zloducha, pričom nemohli odhaliť niektoré skutočne zlé postavy. Toto ide proti myšlienke autora. Nikto nie je v Zaklínačovi ultimátne zlý, ako Cahir, Fringilla či Vilgefortz, alebo ultimátne dobrý ako Ciri, Geralt alebo Yennefer. Každý má svoje svetlé aj temné stránky osobnosti. Morálka nie je v Zaklínačovi čiernobiela ale hýri rôznymi odtieňmi šedej.

V knihách je aj výrazná téma environmentalizmu. Sapkowski zobrazuje surovým spôsobom znásilňovanie prírody rukami človeka. Pred príchodom ľudí, elfovia spolunažívali s prírodou v mieri, zem ich odmeňovala svojimi plodmi, kontinent bol zalesnený lesmi podobnými Brokilonu, na pláňach sa preháňali vznešené jednorožce a na kontinente sa to hemžilo rôznymi dnes už vzácnymi druhy zvierat. Po konjunkcií sfér spred 1500 rokmi, udalosti, počas ktorej sa na Kontinente ocitli ľudia spolu s netvormi a inými príšerami, si ľudia začali podmaňovať svet, v ktorom sa ocitli. V čase, v ktorom sa odohráva príbeh Zaklínača, sú pradávne mystické lesy zmenené na rozľahlé polia, ktoré im platia krvavú daň, ako napríklad v Doline Kvetov, z ktorej vyhnali elfov do neúrodných hôr, jednorožce sú vyhynuté tvory, ktoré doplatili na svoju krásu a vzácne tvory ako vidlochvosty  už nevzbudzujú žiadnu hrôzu, ale iba ľútosť nad ich dávnou slávou a dominanciou na oblohe. Činmi človeka sa Kontinent mení a všetko to smeruje do veľmi krutej budúcnosti, v ktorej na oblohe nevidieť žiadne hviezdy, zem je mŕtva a rastliny sú zadusené pod jednoliatym betónom a z neďalekých veží sa ženie čierny dym, ktorý zabíja prírodu a dusí vzduch. Túto budúcnosť vidíme prostredníctvom Ciri v neskorších knihách. Sapkowski ukazuje prostredníctvom druhého sveta, ako by dopadol náš svet, ak budeme pokračovať v tom, čo robíme a podľa jeho opisu budúcnosti na Kontinente k tomu nemáme už ďaleko. Preto ma až zaráža, že v seriáli nie je ani odkaz na paralelu s naším svetom, v ktorom zabíjame vzácne druhy, alebo ničíme prastaré lesy pre osobný zisk. Avšak nechcem im to príliš vyčítať, pretože majú pred sebou ďalšie série, v ktorých sa môžu venovať tejto téme. Napríklad Geralt môže cestou do Kaer Morhenu rozprávať Ciri o týchto veciach, alebo vidieť postupné ničenie prírody na obrazovkách. Bohužiaľ, myšlienka ochrany prírody bola veľmi relevantná v poviedke Meč osudu, ktorú sa tvorcovia chybne rozhodli neadaptovať, v ktorej dryády vedú predom prehratú vojnu za svoj domov Brokilon, posledné útočisko vzácnych tvorov a čistej prírody.

Poslednou ideou je prezentovanie rasizmu v seriáli. Rasizmus je ukázaný na základe odlišnosti. Pokiaľ sa niekto nejakým spôsobom odlišuje, či už je to prízvukom, tvarom ucha, výškou, farbou vlasov či nezvyčajným oblečením, ľudia sa k nemu stavajú nedôverčivo až nepriateľsky. Ide o systematický problém kdekoľvek sa v príbehu ocitneme. Rasizmus nie je založených na rase, ale na odlišnosti. Preto, keď sa na mnohých miestach vyskytujú ľudia rôznej rasy, prečo by sa inak mali správať ľudia k elfom, ktorý majú iný tvar ucha alebo k trpaslíkom, ktorí sú o čosi menší a bradatejší. Samozrejme, Sapkowki sa neobťažoval rozpisovať každého obyvateľa Kontinentu alebo demografiu obyvateľstva do podrobných detailov. Vzhľadom na rozloženie a klimatickom prostredí sveta a kultúrnou inšpiráciou pre knihy je samozrejmé, že všetci majú bielu pokožku. Tento fakt je nepriamo zdôvodnený vždy, keď sa na scéne mihnú postavy, ktoré sú skutočne tmavej farby pleti, Zerrikánky Tea a Vea alebo tanečnica Leila. Ide o cudzokrajné postavy, ktoré sa výrazne odlišujú od severského obyvateľstva. Geralt sa aj v poviedke Hranice možností vyjadruje, že za morami, v Ofire a Zangwebare, žijú biele kone s čiernymi pásmi, pričom tvrdí, že ich nikdy nevidel ale verí, že existujú. Tieto detaily vytvárajú rozľahlý svet, ktorý je obývaný všemožnými monštrami a spolu so stredovekou dobou je veľmi náročné sa presťahovať z jedného konca sveta na druhý. Ľudia tak celé generácie ostávajú na jednom mieste a necestujú do ďalekých krajov, pretože ide o veľmi náročnú cestu, na ktorej ich môžu zabiť všemožné monštrá. Ak by sa však aj veľké skupiny ľudí dostali do Severských kráľovstiev cez Modré vrchy, alebo po dlhej púti naprieč Nilfgardským impériom, vzhľadom na ich rasu by mali veľký problém sa začleniť do spoločnosti a Severania by ich vnímali rovnako ako elfov, trpaslíkov, dryády či doplerov. Ako príliš odlišných. Máme tu jasnú paralelu medzi naším svetom a svetom Zaklínača. Rasizmus tak v seriáli nedáva zmysel.

Kultúrny odkaz

Môže sa zdať, že som príliš zaujatý, kto akú farbu pleti v adaptácií má. Rovnako môžeme tvrdiť, že počas konjunkcie sfér sa ľudia náhodne ocitli na rôznych miestach na kontinente po tom, čo boli vtiahnutí z rôznych častí ich pôvodného sveta. Avšak treba zobrať do úvahy kontext v akom bol Zaklínač napísaný, akú inšpiráciu si autor berie pre budovanie sveta. Podobne ako J. R. R. Tolkien, ktorý sa inšpiroval severskou, germánskou a keltskou mytológiou pre Stredozem, tak aj Sapkowski sa inšpiroval zväčša slovanskou mytológiou, folklórom a tradíciami doplnenou o germánsku a vikingskú kultúru. Podľa toho, čo autor napísal v knihách o rozložení obyvateľstva, o ich kultúre a tradíciách, je zrejmé, že konjunkcia sfér prebehla viac organizovanejšie než nám prezentuje seriál. Máme tu Severské kráľovstvá, ktorým som sa už venoval a ktoré reprezentujú demografiu podobnú slovanským národom. Máme tu ostrovy Skellige, ktorých obyvatelia vedú vikingský spôsob života spolu s nájazdami na okolité národy Severu. Potom tu máme Nilfgard, ktorý reprezentuje Svätú ríšu rímsku so svojím hlavným mestom na juhu. A nakoniec sú tu ďaleké exotické kraje, ako Zerrikánia, Zangwebar, alebo Ofir, v ktorých obyvatelia vyzerajú výrazne inak a majú aj inú, pre Severanov, neznámu kultúru. Toto všetko dáva dohromady fakt, že konjunkcia preniesla ľudí do sveta Kontinentu po veľkých skupinách, alebo národoch na rôzne miesta v novom svete nie náhodným spôsobom. Samozrejme, že ide iba o predstavenie sveta, o  nastolenie histórie a odôvodnenie existencie ľudí s inými tvormi a celé toto pozadie slúži autorovi ako plátno pre napísanie diela v jasnom slovanskom svete. Avšak všetky tieto prvky, tradície, kultúra a mytológia sú v adaptácii vynechané. Môžeme to vidieť na zmenách v seriálu, nijaká z epizód nemá unikátny slovanský nádych, čert je premenovaný na diabla a okrem slovíčok ako striga a vlkolak sa moc nehľadí na slovanskú kultúru. Dediny alebo mestá v sebe nenesú ani len náznak slovanskej kultúry, stačili by maľované domy, typické slovanské vzory v palácoch alebo hradoch, či kroje alebo šatstvo na obyvateľoch. Bohužiaľ nič z toho nevzbudzuje dojem slovanského nádychu. Vzhľadom na to, že slovanské národy vníma Hollywood ako východnú Európu plnú ruských zloduchov, je až pochabé si myslieť, že vzdávajú hold a rešpektujú národnosti, z ktorých Zaklínač vznikol.

Postoj autora

Na konci by som sa vyjadril k samotnému postoju autora. Mnohí zdôvodňujú, že Sapkowskemu je jedno, kto ako vyzerá a je z adaptáciou spokojný. Zdôrazňuje však, že niektoré detaily si radšej necháva pre seba. Prečo by si ale postrehy nechával potom pre seba, keď je známy tým, že povie to čo si myslí? Autora nemôžeme v prvom rade brať ako spisovateľa (to neznamená, že nie je dobrým spisovateľom), ale ako obchodníka. Sapkowski vyštudoval ekonomiku na vysokej škole, desiatky rokov pracoval v danom biznise a až potom začal písať príbehy o Geraltovi. Uvažuje ako pravý biznismen a v jeho poviedkach a knihách je to vidieť, často sa v nich venuje ekonomickým aspektom. Preto si je vedomý veľkej zmluvy, ktorá mu pristála na stole od Netflixu a nechce tak prísť o ďalšiu veľkú šancu ako pri videohrách, ktoré ho tak preslávili. Namiesto percent zo zisku z predaja hier si radšej zvolil okamžitú sumu na vyplatenie, čo v budúcnosti ľutoval. Preto si je vedomý, že ak by sa svet dozvedel, že sa mu výsledná adaptácia od Netlixu nepáči, uškodilo by to nielen sledovanosti seriálu, ale aj viac by sa negatívne hovorilo o adaptácií a Netflix by tak už nebol naklonený pokračovaniu seriálu a potenciálne by ho aj zrušil. Čo by vo výsledku uškodilo aj samotnému autorovi a nemal by až taký príjem peňazí do pokladnice. Vzhľadom na to, že si seriálový Zaklínač aj tak získal veľkú popularitu, bol by blázon keby vyjadril svoju nespokojnosť. Neobviňujem Sapkowskeho zo zapredanosti, ide proste o jednoduchého biznismena, ktorý robí biznis. A na tom nie je nič zlé.

Pokiaľ ste sa, vážení čitatelia, dostali až sem, na koniec článku, až na kraj sveta, tak ste dosiahli hranice možností. Preto vám ďakujem za váš čas a záujem o prečítanie môjho článku. Budem rád, ak vyjadríte svoje názory v komentároch. Zaujímajú ma vaše postrehy a myšlienky na Zaklínača, či už od Netflixu alebo z originálnych kníh.