Alan Wake 2

Herní vývojári zo spoločnosti Remedy nám po rokoch opäť naservírovali nový príbeh z univerza spisovateľa Alana Wakea a ja vám ho pod ťarchou čerstvých dojmov skúsim priblížiť. Príbehovo sa jedná o sequel, teda diel chronologicky nasledujúci po (surprise, surprise) jednotke, ktorý sa odohráva 13 rokov po udalostiach z prvého dielu. Po celý tento čas bol Alan uväznený v alternatívnom svete temnoty a otázkou je, či sa mu dnes, vďaka vám, podarí uniknúť na slobodu. Ak ste si však prišli pre odpoveď na túto otázku, ste tu zbytočne – tú vám samozrejme neprezradím. Čo-to si ale povedzme o hre, aby ste možno lepšie navnímali, či sa vám oplatí podstúpiť hľadanie uvedenej odpovede. Na základe rýchleho preletenia komentárovej sekcie a prečítaní zopár recenzií, ktoré prinášajú aj rozporuplné pohľady na tento počin, som usúdil, že sa nebude jednať o bezvýhradne prijatú novú modlu herného sveta. Skúsme sa na to teda spoločne pozrieť pre zmenu tou mojou optikou.

Hrateľnosť – 9/10

V prípade, ak ste hrali akúkoľvek survival horor/triler hru, približne viete, čo od hrateľnosti môžete očakávať. Ak ste boli pobozkaný aj prvým dielom tejto ságy, ste ešte o malinký kúsok bližšie k reálnej predstave. Druhý diel totižto vychádza z herných mechanizmov jednotky a tak sa môžete tešiť na vynikajúcu príbehovú hru z tretej osoby, ktorá je okorenená kántrením posadnutých ľudí a zvierat, pričom najmä na náročnosti Hard (a pri druhom prechádzaní na Nightmare) budete trpieť na večný nedostatok nábojov a lekárničiek. Priznám sa, že presne takto to mám rád a práve survival v názve podžánru evokuje potrebu vašej voľby, či sa do vraždenia pustíte, alebo nepriateľov radšej obídete a muníciu ušetríte na neskoršie zloby, ktoré vám istotne skrížia cestu. Počul som námietku, že sa prvý diel hrateľnosťou takmer nikam neposunul, ale tým sa nenechajte zmiasť. Princíp ostal rovnaký, a teda pred zabitím nepriateľa si na neho musíte dobre „posvietiť“, ale heterogénnosť hrateľnosti výrazne podtrhuje hranie za druhú postavu – Sagu Anderson. Pravidlá ostávajú rovnaké, ale zbrane, ktoré nájdete, sú iné a odlišné sú aj možnosti upgradeu postavy, svet a princípy hádaniek. Prepínať sa však medzi postavami neviete kedykoľvek. Vlastne teda áno (teoreticky), ale musíte na to využiť konkrétne miesta, ktoré sú určené na prechádzanie medzi realitami – tou Alanovou a tou „skutočnou“, ktorú pokrýva Saga. Saga Anderson predstavuje jednu z dvojice FBI agentov, pričom tým druhým nie je nik iný, ako Alex Casey, ktorého stvárňuje herec z Maxa Paina (1 a 2). Prístup agentky FBI prináša do hrania nielen nové prvky hrateľnosti v podobe pátrania po dôkazoch, ale aj ich registratúry v spisoch, profilovanie postáv a následnú vizualizáciu zisteného na nástenke. Tá vám pomôže vyskladať si celkový obraz o tom, čo sa okolo vás deje.

Na viacerých miestach ste sa mohli dočítať o legendárnej nástenke, na ktorú si Saga musí pripínať jednotlivé dôkazy a prichádzať tak na jednotlivé závery, ktoré vás následne posúvajú ďalej v príbehu. V niektorých fázach hry je totižto nevyhnuté, aby ste konkrétne dôkazy správne založili, inak vám hra nedovolí napredovať. Táto časť ma trochu otravovala, najmä s prihliadnutím na fakt, že som k týmto záverom dávno predtým dospel na základe jednotlivých rozhovorov, prípadne prečítaných odkazov. Napriek tomu som ich však musel správne (!) umiestniť na nástenku, aby k rovnakým úsudkom dospela aj Saga. Bolo ale zaujímavé, že takýto postup od vás hra vyžadovala len v niektorých častiach, pričom na iných miestach si Saga sama nástenku „upratala“, automaticky vyvodila závery a hre ste sa tak mohli ďalej naplno venovať. V hrateľnosti som to vnímal ako jeden z naozaj mála zádrheľov, ktorý však nijak výrazne nenarúšal môj skvelý pocit z hrania. V rámci prechodu hrou je potrebné zakceptovať pomalšie tempo, ktoré však mne neprekážalo a nepôsobilo na mňa nijak rušivo. V hre dôjde aj na vylepšovanie zbraní, ku ktorému je nevyhnuté štandardné vyzbieravanie špeciálnych fragmentov Sagou po svete. Systém vylepšovania je však o čosi zábavnejší v prípade Alanovho sveta. V ňom si musíte doslova posvietiť na skryté šifry, ku ktorým vedú názorné indície a po ich objavení (a nasvietení), ste následne odmenený konkrétnou výhodou. Tá sa bude týkať nielen zbraní, ale aj veľkosti života, účinnosti lekárničiek alebo náročnosti detekcie nepriateľmi a pod. Tento princíp chválim ako vynikajúci nápad, nakoľko musíte voliť medzi prechodom hrou bez použitia baterky, kedy si  vás nepriatelia síce menej všímajú, ale neviete odhaliť indície a šifry, a medzi použitím baterky, čím sa pre zmenu vystavujete väčšiemu nebezpečenstvu okolitého sveta. Hra ponúka aj viacero druhov hádaniek, ktorých väčšinu vyriešite relatívne s prehľadom, ale nájdu sa aj také, ktoré vás potrápia. Tie sú však voliteľnou časťou hrateľnosti (až na pár prípadov operovania so svetlom ako prepínačom realít) a tvoria len prostriedok k lepšiemu vybaveniu v podobe munície, lekárničiek, prípadne amuletov poskytujúcich pasívnu výhodu.

Väčšiu rôznorodosť by si ale zaslúžili nepriatelia, ktorých je doslova pár typov a aj to s minimálnymi odlišnosťami. No a potom sú tu tie vlky.. ach tie hnusné vlky, ktoré ma stáli vždy polku munície...

Záverom mi nedá nespomenúť moment, ktorý bol za mňa jednoznačne najlepším herným zážitkom tohto roka a o ktorom ste už určite počuli (a bohužiaľ ho asi aj videli). Ja som mal to šťastie, že som sa pred hraním úspešne vyhýbal spoilerom a tak som pri naďabení na konkrétnu scénu mohol ostať v nemom úžase. Tá kombinuje všetky druhy umenia v jeden neskutočný výjav, ktorý tancuje na hrane grotesky a hororu a naplno ho môžete precítiť len ak ste súčasťou hry a jej príbehu. Preto je dosť možné, že vám predmetná scéna pri pozeraní na youtube príde nepochopiteľná, prípadne až nekompatibilná s celkovým herným svetom, ale opak je pravdou. Nie sú predsa nočné mory častokrát práve o skľučujúcom pocite, pričom vám po zobudení prídu absurdné? Za mňa osobne len vyjadrím ľútosť nad tým, že sa takýchto momentov nenachádza v hre viac.

A ešte je tu jedna podstatná vec, ktorú robí hra tak, ako žiadna iná – mixuje druhy umenia takým spôsobom, až mi padala sánka. Skvelá atmosferická hudba medzi kapitolami, úžasné rockové vsuvky aj s vizuálnym predstavením, scenáre a písané útržky knihy, hrané filmové sekvencie, muzikálové scény a herectvo aj „prehrávaného“ divadelného charakteru presne tak, ako sa to robí na doskách, ktoré znamenajú svet. Toto všetko namiešané v jeden umelecký koktejl na konci ktorého ste vy – sediaci v gauči s gamepadom v ruke, ktorý ho sŕkate cez slamku a spoločne to všetko s Alanom a Sagou zažívate. Ach, krochkám blahom.

Príbeh a postavy – 10/10

Kde začať. Ak ste hrali prvý diel Alana, môžete tušiť, že príbeh nebude easy-peasy čerešnička, ktorú si zobnete popri žehlení alebo akejkoľvek inej činnosti bez toho, aby ste sa na neho museli sústrediť. Vyžaduje si váš plný focus, ale odmenou vám bude skutočný scenáristicky masterpiece. Príbeh je komplexný, poprepájaný, s viacerými plottwistmi, ktoré nie je tak ľahké predikovať, čo osobne cením. Koniec-koncov hádajte, kto si odniesol titul víťaza za „Best Narrative“ na Game Awards 2023? Drobnú výhradu by som mal len voči jedinej veci, a to akejsi simplexnosti Scratcha, ktorému by stačilo pobrať trochu rozumu a príbeh sa mohol vyvíjať úplne inak (scéna s clickrom vo väzení na policajnej stanici). To by som už bol ale asi veľmi príkry. Postavy sú celkovo vynikajúce a svoj boj zvádza nielen Alan so svojím temným ja, ale aj Saga Anderson. V jej príbehu dochádza aj k prepojeniu s rodinným tajomstvom, pričom špecifickosť príbehu dokresľujú jej rodinní príslušníci s odkazmi na severskú mytológiu. Alex Casey, nám dobre známy ako Max Payne, je nemenej zaujímavá postava, ktorá na celkovej mystike príbehu neuberá a do konca hry som si nebol istý jeho celkovým charakterom. Casey však nebude jediná postava, ktorá vám môže byť známa, nakoľko Alan umne prepája ďalšie hry tohto univerza (upratovač z hry Control a pod.).

Grafika – 10/10

Alan Wake 2 je za mňa jednou z najkrajších hier, ktoré som doposiaľ hral. Vďaka takmer fotorealizmu sa mu darí úspešne budovať atmosféru a je jednoznačne pastvou pre oči. To sa týka ako prostredia, tak detailov postáv, ktoré pôsobia vskutku vynikajúco a realisticky. Ťažko tento aspekt hry hodnotiť iným, ako plným počtom bodov. Osobne som na Playstatione volil (ako zvyčajne) voľbu uprednostňujúcu 60 fps, a to napriek tomu, že autori tuším písali niečo o tom, že je hra primárne vyvíjaná na 30 fps. Ja som však nezaznamenal žiaden kvalitatívny rozdiel v grafike medzi týmito režimami a preto bola voľba jasná. Milé je, že hru som omylom začínal hrať na 30 fps a uvedomil som si to až po čase. Povedal som si ale, že mi tých 30fps doposiaľ naozaj nijak nevadilo a reku teda to hrám tak, ako to aj vývojári zamýšľali. Predsa len som ju však skúsil prepnúť na rýchlejšie snímkovanie a vtedy mi hra doslova ožila pod rukami.

Hudba – 10/10

Vynikajúce ambientné motívy, ktoré patria k tomuto typu hier, v kombinácii so skvele zvolenými atmosferickými pesničkami, ako výplň medzi jednotlivými kapitolami. Avšak nielen to. Už v prvom dieli sme mohli nájsť pasáž s koncertom, ktorý sa v istej forme vyskytne aj tu. Pôsobí však vďaka príbehovej linke oveľa prirodzenejšie a ako koherentná súčasť celkového herného zážitku. Netušil som, ako skvelé môže sadnúť takémuto typu hry rockový štýl hudby, ak je umne zapracovaný do kontextu. Aj v tejto kategórii teda vývojárom tlieskam, a to aj nohami.

Technický stav a prístupnosť 7/10

Priznám sa, že tejto kategórie som sa vďaka niektorým recenziám, ktoré som mal možnosť prečítať, obával. Avizované boli pri vydaní početné bugy a glitche. Pravdou je, že v prvých hodinách hrania som mal pocit, že sa Saga trošku neprirodzene hýbe a občas sa vyskytol nejaký drobný prekryv s vegetáciou. Nič, čo by mi však výrazne kazilo dojmy z hrania. Od cca 4.-5. hodiny som až po zvyšok hry žiaden glitch nezaznamenal. Neviem, či vývojári vydali nejaké opravujúce patche, alebo som mal len šťastie, ale na technický stav tým pádom nemôžem nadávať. Z hľadiska prístupnosti som ale mierne sklamaný bol a preto som v tejto kategórii hre strhol aj nejaký ten bod hodnotenia. Alan Wake 2 de facto neponúka žiadne nastavenie pre znevýhodnených hráčov, okrem pár drobností, ako je napríklad zníženie frekvencie hluku pri istých špecifických vysokofrekvenčných zvukoch alebo štandardné nastavenie veľkosti titulkov.

V hre absentuje taktiež fotorežim, ktorý síce mne osobne absolútne nechýba, ale jedná sa dnes už o štandard pri vydávaní AAA titulov.

Čo ma ale osobne sklamalo bol fakt, že sa vývojári rozhodli vydať hru výhradne v digitálnej podobe. Absenciu vydávania hry na nosiči si síce odôvodnili svojimi argumentami, ale ja sa neviem zbaviť myšlienky, že tak urobili najmä preto, aby zamedzili bazárovému točeniu diskov. Netuším však, kde je pravda. Tak či onak, hodnotím to ako negatívum (aj kvôli zberateľom fyzických kópií) a dúfam, že sa tento trend neuchytí

Dĺžka hry a znovuhrateľnosť 10/10

Po prvom prejdení hry mi svietil celkový čas hrania 29 hodín. Je to asi viac, ako ste čítali u iných recenzentov a určite potvrdzujem, že sa dá hra prejsť aj rýchlejšie. Ja som sa snažil vyťažiť koncept na (takmer) maximum a prejsť si hru v maximálnej možnej miere za každú z postáv a vyriešiť aj nejaké tie hádanky (aj tak som ich však nezvládol zďaleka všetky). To je na príbehovú hru viac ako slušná porcia zábavy. Znovuhrateľnosť takýchto hier je vždy otázna a hodnotí sa ťažko. Vývojári mi to však značne uľahčili. Niekoľko týždňov po vydaní hry inkorporovali (zadarmo) do hry režim New Game+ označený ako The Final Draft. Ten však neponúka len novú obtiažnosť hrania, ale pracuje aj s myšlienkou, že ste si už príbehom raz prešli a preto ponúka aj niektoré odlišnosti v samotných ukážkach, rozhovoroch a dokonca iné načasovanie jumpscareov. Opäť miesto, na ktorom musím vývojárom zatlieskať a zohľadniť to aj v hodnotení tejto kategórie.   

Sumár

Alan Wake 2 je nielen víťazom 3 kategórií tohtoročných Game Awards (Best Game Direction, Best Narrative a Best Art Direction), ale aj mojim favoritom na herné prekvapenie tohto roka. Ja viem, máme tu BG3, ktorý odstrelil všetkým RPG fanúšikom dekel na Melmak, ale pri Alanovi som zažil niečo, čo som nečakal. Ťažko sa to vysvetľuje a možno potrebujete istý druh umeleckého cítenia, aby vám to zahralo na nôtu tak, ako mne a taktiež uznávam, že tento štýl hry nebude tak celkom pre každého. O to väčší klobúk dolu za to, že sa vývojári nebáli tohto „risku“. Túto hru preto vnímam ako rozšírenie umeleckej tvorby o skutočný masterpiece s presahom za hranice gamingu. Viem, viem, možno silné slová a možno len trepem ako niekto, komu nadmieru sadli všetky scénky, vizuál a neskutočne kvalitná hudba. Ale ak sa považujete za umelecky cítiaceho kajšmentke, jednoznačne vyskúšajte tento počin. Taktiež hru neobíďte, ak ste fanúšikom prvého dielu. Nemôžete stúpiť vedľa.